Skvelý slovenský dirigent Juraj Valčuha sa zapisuje do svetových dirigentských dejín. Šéfdirigent orchestrov v Turíne a v súčasnosti v Neapoli, so skúsenosťou z francúzskeho pôsobenia, prijal post prvého hosťujúceho dirigenta Konzerthausorchestra v Berlíne. S týmto orchestrom koncom aktuálnej sezóny opäť zaujal náročné berlínske publikum na piatich koncertoch s dvojicou programov.
Keď som pred 15 rokmi odchádzala na vyslanie do Paríža, dostala som od blízkych kolegov a priateľov viacero dobrých rád. Jednou z nich bolo upozornenie skladateľa Juraja Beneša na mladého dirigenta Juraja Valčuhu. Mala som šťastie, že zakrátko som dostala pozvanie z Radio France, kde som robila relácie o súčasnej slovenskej hudbe už po siedmy rok, na koncert festivalu súčasnej hudby Présences. Za chorého kolegu zaskakoval mladý slovenský dirigent z Montpellier, Juraj Valčuha. Išlo o naštudovanie neľahkého diela súčasného skladateľa Philippa Hersanta. Vyslúžil si frenetický potlesk a standing ovations. Myslím, že sa písal rok 2004.
Konzerthaus Berlín, 2018, Juraj Valčuha počas skúšky
foto: Norbert Möller
Odvtedy som Valčuhu sústavne sledovala. Jeho cieľom bolo, ako hovoril, naštudovať si dôležitý symfonický repertoár. Zaujalo ma, že v čase, keď sme sa po Nežnej revolúcii všetci obracali výlučne na Západ, sa tento mladý muž prezieravo obrátil na Východ, a to do intelektuálne a umelecky lákavého Petrohradu, z ktorého neskôr prešiel na parížske Konzervatórium, aby pokračoval v štúdiu kompozície a dirigovania. Keď sme sa stretli, už bol výhercom troch medzinárodných súťaží a mal angažmán ako druhý dirigent vo francúzskom univerzitnom meste Montpellier.
S Jurajom Valčuhom som zažila celý rad koncertov vo Francúzsku. Onedlho, keď už sa o neho začala starať špičková profesionálna agentúra, sa stal šéfdirigentom Orchestra Nationale della RAI v talianskom Turíne (2009-2016). V súčasnosti ju už druhú sezónu hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapoli, divadla, ktoré je kritikou hodnotené ako druhé po La Scala v Miláne. Bola o ňom reč aj pri výbere dirigenta široko medializovaného orchestra Elbphilharmonie (Labskej filharmónie) v Hamburgu, ktorú otvorili pred rokom v januári, keď v tom čase prijal angažmán po Dimitrijovi Kitajenkovi ako prvý hosťujúci dirigent Konzerthausorchestra v Berlíne.
Konzerthaus Berlín, 2018,
Juraj Valčuha s orchestrom berlínskeho Konzerthausu počas skúšky,
foto: Norbert Möller
Iste neprezradím priveľa, nakoľko to už prebehlo aj nemeckou tlačou, že vedenie tohto renomovaného 69-ročného telesa uvažuje o Jurajovi Valčuhovi ako o perspektívnom hlavnom dirigentovi. Dnes je jedným z troch dirigentov, ktorí vedú orchester a reprezentujú tri generácie – za čo kritika Konzerthaus Berlin nesmierne vyzdvihuje – odchádzajúcim šéfdirigentom je v Bratislave dobre známy Iván Fischer (1951), budúcim šéfdirigentom je vyhľadávaný Christoph Eschenbach (1940) a 42 ročný bratislavský rodák Juraj Valčuha (1976) je teda najmladšou oporou trojgeneračného umeleckého spolunažívania.
Valčuha zapĺňa 1400-miestnu Veľkú sálu Konzerthausu (pozn. red.: tú istú, kde sa pred mesiacom s veľkým úspechom uskutočnil koncert Slovenskej filharmónie, zorganizovaný Veľvyslanectvom Slovenskej republiky a Slovenským inštitútom v Berlíne 4. 5. 2018 – písali sme o ňom TU…) publikom, ktoré je rovnako nadšené z unikátnej dramaturgie a impresívnej interpretácie jeho koncertov, ako odborná kritika.
Valčuha začal svoje berlínske pôsobenie začiatkom sezóny 2017/2018. Koncom mája a v júni t.r. ho Berlínčania mohli zažiť na piatich koncertoch s dvomi programami – z prvej trojice som navštívila koncert 1. júna s programom Ma mère l’oye (Moja matka hus) – päť detských skladieb Maurica Ravela, Koncert pre husle a orchester č. 1, op. 35 Karola Szymanovského s Christianom Tetzlaufom a od Ottorina Respighiho Fontane di Roma a Pini di Roma. Z dvojice júnových som sledovala koncert 15. júna s rovnako nápaditou dramaturgiou zostavenou z diel Passacaglia op. 1 Antona Weberna, Koncert pre husle, violončelo a orchester a mol, op. 102 Johannesa Brahmsa a symfonickej básne Tod und Verklärung (Smrť a vykúpenie) Richarda Straussa.
Konzerthaus Berlín, 2018, Juraj Valčuha, orchester berlínskeho Konzerthausu
foto: Konzerthaus Berlín
V čom je Valčuha príťažlivým pre koncertné a operné domy a publikum? Je predovšetkým skvelým muzikantom, ktorý pristupuje k práci nesmierne zodpovedne a okrem mimoriadneho talentu má aj potrebný nadhľad a odstup. Spôsob, akým buduje oblúky diel, ako graduje výraz a stavia prvky do jednotlivých celkov, pričom v žiadnom geste nie je samoúčelný pátos alebo exhibícia, vzbudzuje nielen sympatie, ale aj obdiv. Vidím rozdiel v jeho vystúpeniach z Francúzska a dnes. Pamätám si, že v minulosti bol štedrejší na gestá, ale to, čo dokazuje dnes očami a vlastným vyžarovaním, je ešte viac v službách výrazu a umenia. Má silnú náklonnosť k romantickým skladbám a ich prerozprávanie je v úplnom ponore do hudby, zrozumiteľné je však aj prerozprávanie súčasných diel a ich porozumenie. Prináša pohľad zrelého majstra, preciťuje a odovzdáva. Skláňam sa pred jeho majstrovstvom.
S Webernom úspešne hosťoval aj s inými orchestrami, ale aj v Berlíne si publikum celkom podmanil. Je radosť sledovať jeho ruky, jemnosť a nuansovanie pohybov, gestá úplne ladia s vnútorným chvením hudby. Z reakcií orchestra vyžaruje súzvuk, akoby ho ohýbal a pretváral na svoj obraz, na obraz diela, ktoré nosí v sebe. Vysoko vyzdvihujem Konzerthausorchester, ktorý mi svojím vlnením a citlivosťou pod taktovkou Valčuhu maximálne spĺňa predstavu o súzvuku. ,,Prečo to vo svete nemôže tak dokonale fungovať ako v orchestri?“ spýtala sa ma dáma z publika. Zachcelo sa mi odpovedať, koľko je za tým tvrdej práce a umeleckej investície, čo je veľmi ťažké popísať… Nuž, v ten večer 15. júna to fungovalo na jednotku.
Konzerthaus Berlín, 2018,
Juraj Valčuha, orchester berlínskeho Konzerthausu,
foto: Konzerthaus Berlín
Webern je príkladom príjemného tonálneho diela, ktoré už predznamenáva posun k uvoľneniu harmónie, ale ešte nie je typickým výplodom Druhej viedenskej školy a Schönbergovho žiaka. Je to krásna romantika, vracajúca sa ostinátnej k téme, ako prikazuje baroková forma. A Valčuha kreslí tu tému úplne zázračne. Brahmsov Dvojkoncert mal v britskej huslistke Vilde Frang a nemecko-francúzskom violončelistovi Nicolasovi Altstaedtovi vynikajúcich tlmočníkov. Obaja podali vysoko profesionálny výkon, Valčuha bol nielen citlivým partnerom, ktorý usmerňoval dialóg sólistov s orchestrom, ale dokonale nechal vyznieť aj orchestrálne partie majstrovského Brahmsovho diela, kde má orchester dôležitú úlohu. Publikum dostalo od sólistov odmenu v podobe prídavku od Jörga Widmana. Opäť raz typické berlínske nadšenie publika z diela súčasného mladého autora…
Vyvrcholením koncertu 15. júna bola symfonická báseň Tod und Verklärung Richard Straussa. Už som spomenula, že obdivujem Valčuhov výber diel a postupnú akvizíciu kľúčových skladieb. V Straussovi exceloval a ukázal nielen, čo je štýlovosť, ale hlavne, ako má vyzerať jedinečná interpretácia, znásobená iskrením publika (ktoré takmer nedýchalo) a jedinečnosťou chvíle. Žiadne CD nedokáže nahradiť to chvenie umeleckej fascinácie.
Juraj Valčuha
Valčuha si starostlivo buduje repertoár, ale už dnes ho má taký mohutný a plný zásadných diel svetového repertoáru, že sa môže spokojne postaviť na čelo ktoréhokoľvek svetového orchestra. Dokazuje to jeho účinkovanie s mnohými špičkovými orchestrami. Okrem telies Európy stál na čele filharmonických orchestrov v Londýne, New Yorku, Los Angeles, či Montreali. Prijal angažmán v operách v Paríži, Bologni, Mníchove, Berlíne, Lyone, Budapešti, vo Florencii a Benátkach. Pozoruhodný zjav. Svojou skromnosťou a takmer ostýchavosťou v dialógu s obdivovateľmi mi pripomína Berlínskymi filharmonikmi nedávno zvoleného šéfdirigenta Kirilla Petrenka, ale gestami hlavne Claudia Abbada. Tie odvolania sa na majstrov sú iba prirodzeným vyjadrením obdivu voči umu, striedmosti a nádhere, ktorú Valčuha vysoko profesionálne sprostredkúva tak náročnému publiku, akým je to berlínske…
Autor: Viera Polakovičová
