K 110. výročiu narodenia sopranistky a pedagogičky Anny Hrušovskej

1

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Slovakia prináša prierez životom Anny Hrušovskej, koloratúrnej sopranistky, ktorá svojimi umeleckými výkonmi v rokoch 1936 – 1962 očarúvala publikum najmä na Slovensku, v Čechách, Nemecku a Rakúsku. Jej širšiemu uplatneniu v Európe a vo Svete zabránili iba nepriaznivé spoločenské a politické okolnosti, najmä nacizmus a komunizmus. V druhej polovici svojho života sa venovala vokálnej pedagogike. Vychovala viacerých uznávaných operných sólistov, medzi nimi aj slovenskú spevácku hviezdu Luciu Poppovú. Článok z väčšej časti čerpá z knižnej publikácie Evy Malatincovej a Dory Kulovej Anna Hrušovská, ktorú vydal Divadelný ústav Bratislava a Cirkevné konzervatórium v Bratislave v edícii Osobnosti (2012).

Narodila sa 7. januára 1912 v Budapešti. Vyrastala v Martine, kde bol jej otec Viliam Hrušovský, vzdelaný a rozhľadený človek, riaditeľom Tatrabanky. Mama sa tiež volala Anna, rodená Viestová. Strýkovia z jej strany boli generál Rudolf Viest, vrchný veliteľ armády v Slovenskom národnom povstaní a Ing. Ivan Viest, železničný projektant a konštruktér, v rokoch 1933 – 1936 riaditeľ čs. štátnych železníc. Aj on sa zapojil do SNP, poverili ho vedením železničnej služby. Strýko z otcovej strany bol spisovateľ Ján Hrušovský, teta a zároveň krstná mama Oľga nevestou spisovateľky Eleny Maróthy-Šoltésovej a jej bratranec hudobný skladateľ Ivan Hrušovský. Mala dvoch bratov, Mojmíra a Ivana, ktorý zahynul v SNP.

E. Malatincová, D. Kulová: Anna Hrušovská, obal knihy, zdroj: internet

Od roku 1922 rodina žila v Bratislave, kde popri štúdiu na meštianskej škole a Obchodnej akadémii navštevovala hodiny klavírnej hry u Anny Kafendovej. Spev sa začala učiť súkromne popri práci v Tatrabanke u Josefa Egema, českého pedagóga pôsobiaceho na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko až do násilného vysídlenia do Čiech r. 1939 (zrejme na základe udania). Počas tohto štúdia v r. 1932 – 1935 rýchlo napredovala, o čom svedčia recenzie koncertov po celom Slovensku, na ktorých účinkovania s J. Blahom, K. Zavřelom či A. Flöglom pod taktovkou M. Ruppeldta, upozorňujúce na vychádzajúcu hviezdu.

Po jednom z úspešných recitálov získala ročné štipendium (1935 – 1936) u Kammersängerin Augustiny Gall na Neues Wiener Konservatorium. Stihla tu naštudovať Olympiu aj Antoniu (Hoffmannove poviedky), Kráľovnu noci a Delibesovu Lakmé. Počas angažmán v Ústí nad Labem dochádzala do Prahy na hodiny spevu k Růžene Herlingerovej a ako sólistka viedenskej Volksoper brala lekcie u Kammersängerin Rosy Merker. Okrem toho ju spolupráca s vynikajúcimi korepetítormi a dirigentmi obohatila o ušľachtilé frázovanie a muzikálny nadhľad nad dielom.

Všetci Hrušovskej pedagógovia boli našťastie zástancami metodiky založenej na rovnakom zvukového ideáli a snažili sa ho dosiahnuť voľnou tvorbou tónu na rovnakom princípe dychovej podpory. Tento spôsob spevu, ktorý v 19. stor. získal pomenovanie belcanto sa už od renesancie rozvíjal v dómskych školách v Taliansku a Flandersku a po vzniku opery v 17. stor. ho k dokonalosti doviedli kastrátske spevácke školy. Anna Hrušovská spočiatku interpretovala repertoár lyrického sopránu, avšak už profesor Egem v nej objavil veľký potenciál pre koloratúrny odbor.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 1948, Anna Hrušovska (Violetta Valéry), foto: Archív SND

Hoci už v r. 1936 vystúpila v Bratislave ako Olympia a Antonia, členkou súboru Slovenského národného divadla sa nestala. Namiesto toho ju po úspešnom konkurze angažovali do Nového nemeckého divadla v Ústí nad Labem (nem. Aussig) – najvýkonnejšej prvorepublikovej opernej scéne. Spievali v ňom totiž hviezdy, ktoré museli opustiť Tretiu ríšu (prešovská rodáčka Rose Pauly), ale aj mladí sólisti, neskôr ozdoby newyorskej MET. Po dve sezóny (1936 – 1938) tu účinkovala ako Konstanza (Únos zo serailu) a s rolami Rosiny (Barbier zo Sevilly) a Viloletty (La traviata) hosťovala aj v SND, kde sa predstavila tiež ako Gilda (Rigoletto). Intendant divadla ju presvedčil, aby ju v nemeckých textoch uvádzali ako Anny Ruschowsky, vraj sa to Nemcom lepšie vyslovuje…

Rozchod s veľkou láskou, nemeckým dirigentom židovského pôvodu Thomasom Mayerom, ktorý sa pred prenasledovaním Gestapa najprv utiahol do Ústí, avšak v r. 1938 musel aj odtiaľto utiecť, primäl Annu Hrušovskú opustiť toto mesto, aby ju zmena prostredia zachránila pred zúfalstvom. Istý čas si ešte písali, avšak museli s tým prestať, pretože sa o ich styky začalo zaujímať Gestapo. Novým pôsobiskom T. Mayera sa stala Južná Amerika, kde začínal v Teatro Colón v Buenos Aires ako asistent Ericha Kleibera (otec Carlosa Kleibera) a Fritza Buscha.

A. Hrušovská sa v roku 1938 stala členkou „novej“ Viedenskej mestskej opery (Opernhaus der Stadt Wien) – od sezóny 1938/1939 začala Volksoper pôsobiť pod týmto názvom. Stalo sa tak bohužiaľ po násilných, pre viacerých umelcov likvidačných zmenách v tomto divadle v marci r. 1938, súvisiacich s nástupom nacizmu v Rakúsku. Otváracím predstavením bola prvá premiéra Donizettiho Dcéry pluku, kde Hrušovská debutovala ako Marie. Zotrvala tu do roku 1940 a do svojho repertoáru pribrala o. i. Musettu (Bohéma), Marthu (F. von Flotow) a Oscara (Maškarný bál).

W. A. Mozart: Figarova svadba, Opera SND, 1955, Nina Hazuchová (Cherubino), Zita Frešová-Hudcová (Grófka), Anna Hrušovská (Zuzanka), foto: Archív SND

Ťažkú životnú krízu pomáha A. Hrušovskej prekonávať hobojista orchestra Volksoper Rudolf Prosenc. Stáva sa jej životným partnerom a neskôr manželom.

Po nezhode so šéfdirigentom v roku 1940 Anna Hrušovská prijíma ponuku opery v Grazi a ostáva tu až do konca vojny. Repertoár si rozširuje o Zerbinettu (Ariadna na Naxe), Nannettu (Verdi, Falstaff), Eurydiku (Ch. W. Gluck), Pepu (d’Albert, Nížina) a Sophie (Gavalier s ružou). Útrapy však postihli aj toto divadlo. Prenasledovanie a zatýkanie členov súboru sa stalo bežným až napokon ostalo divadlo po dve sezóny (1943 – 1945) zatvorené, hoci pred druhou z nich (1944/1945) sa začal skúšať Wagnerov Súmrak bohov… Zamestnancov preradili do výroby a muži, vrátane R. Prosenca, museli narukovať. Aj v práci vo fabrike sa A. Hrušovskej darilo.

Počas angažmánov v rakúskych divadlách okrem SND hosťovala v Prahe, Berlíne, Hamburgu či Lipsku. Niekoľkokrát ju zháňali aj na záskok do Viedenskej štátnej opery. Sama hovorí, že náhoda chcela, že to nikdy nevyšlo. „A pritom Štátna opera bola hádam jediné divadlo, kde by som bola ešte rada prijala angažmán.

Už v r. 1939 Margita Figuli v článku o A. Hrušovskej na stránkach časopisu Dennica (č. 11) píše: „…je iste zahanbujúce, že si nevieme sami nájsť v svojich ľuďoch talenty, kde Nemci po prvej skúške objavujú výnimočné nadanie. Toto by poukazovalo na to, že u nás často vo veciach umenia rozhodovali osoby nepovolané.“ Jaroslav Blaho k tomu dodáva: „Opera SND vo vojnových rokoch jednoducho aj z programových dôvodov neponúkla Hrušovskej potenciálu adekvátne príležitosti. Eventuálne bratislavské angažmán by znamenalo prechod z kvalitnej prevádzky Viedne či Grazu do provincie, neraz zápasiacej s detskými chorobami. Volanie časti tlače po jej príchode do Bratislavy tak bolo skôr zbožným želaním nadšencov, nedostatočne hodnotiacich skutočnú situáciu.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 1956, Juraj Wiedermann (Rigoletto), Anna Hrušovská (Gilda), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Hoci cez vojnu udržiavala styky s rodinou v Bratislave a z rozhlasu a novín sa dozvedela aj o zatknutí strýka generála Viesta, až po vojne zistila, že v súvislosti so smrťou jej brata Ivana v SNP Gestapo vypočúvalo a mučilo oboch jej rodičov. Otec dostal vo väzení mozgovú porážku a domov sa vrátil s ochrnutými nohami. Dokázal síce chodiť, ale len ťažko. Na naliehanie mamy („Jediné, čo ma ešte drží pri živote je to, že si tu so mnou“) sa napokon s manželom presťahovala do Bratislavy a s nevôľou prijala angažmán v SND. Prijímali ju vtedajší riaditeľ opery Krešimir Baranović a režisér Branko Gavella. Často tu však hosťovala už predtým a Josef Vincourek sa jej vždy pýtal: „Tak co, podepíšete mi příští sezonu?

R. Prosenc to niesol ťažko, pretože, ako Hrušovská hovorí, „Bratislava bola môj domov, ale preňho cudzina“ a po dlhých rokoch (1992) dodáva, že „Teraz si oveľa viac uvedomujem, ako veľmi ma musel mať rád, že tu vtedy so mnou zostal“. Okrem toho mali v Rakúsku obidvaja „obrovské možnosti“, avšak po príchode na Slovensko sa prerušili všetky kontakty so zahraničnými agentúrami, najmä keď padla železná opona. R. Prosenc sa stal zakladajúcim členom orchestra Slovenskej filharmónie. V Bratislave sa im narodili dve deti, Oľga (podľa maminej krstnej mamy) a Rudolf.

V Opere SND A. Hrušovská naštudovala Fiodora (Boris Godunov), Sneguročku (N. Rimskij-Korsakov), Marzellinu (Fidelio), Norinu (Don Pasquale), Zuzanku (Figarova svadba), Zerlinu (Don Giovanni) Lišku Bystroušku (L. Janáček). Poslednou hlavnou rolou bolo Vajce z opery M. Kořínka Ako šlo vajce na vandrovku… V SND zotrvala do svojej päťdesiatky a v roku 1962 po výsluhe rokov odtiaľ vo vrcholnej speváckej forme odišla.

František Zvarík, Janko Blaho, Václav Talich, Oľga Hanáková, Anna Hrušovská, orchester a zbor Slovenskej filharmónie, po koncerte Beethovenovej 9. symfónie v Slovenskej filharmónii, foto: súkr. archív rodiny Blahovej

Príčiny najlepšie vysvetľuje sama: „…či vo Viedni, či potom v Grazi … vládla fantastická medziľudská atmosféra a silný pocit spolupatričnosti. Hitlera sme všetci nenávideli, svorne sme na neho nadávali … a ja som si nemusela pred kolegami dávať pozor na ústa! … Lebo darmo je, práca v Grazi, kamarátska atmosféra a spolunažívanie, to sa s pomermi v Národnom nedalo porovnať. Kým som sem chodila hosťovať, nebolo to také výrazné. Hoci možno som to iba nevnímala … Ale od momentu, ako som sem nastúpila, boli by ma v lyžičke vody utopili. Všetky soprány by ma najradšej videli niekde inde a hlavne poriadne ďaleko. Panovala tu závisť, nenávisť, intrigy. Kolegyne sa oháňali nejakými vplyvnými príbuznými alebo známymi, ako kameň v topánke ich tlačilo moje cudzie štátne občianstvo … Manžel smel po ôsmich rokoch vycestovať na pohreb svojej matky. V celom vlaku bol sám.

Po odchode zo SND sa A. Hrušovská naplno venovala pedagogike spevu. Táto časť jej profesionálneho života napokon nadobudla rovnaký význam ako jej predošlá sólistická dráha. Pedagogičkou Hudobnej a tanečnej fakulty (HTF) VŠMU sa stala v r. 1956 viac-menej náhodou, keď sa jej Imrich Godin spýtal, či by nemohla učiť jednu z jeho žiačok (Milica Zvarová), koloratúrnu sopranistku, ktorej viac nemohol pomôcť. Ako externá pedagogička VŠMU často učila žiakov, o ktorých ostatní nemali záujem. Hovorievala však, že niet krásnych a škaredých hlasov, je len dobré a zlé spievanie. „Každý hlas môže a musí byť krásny.

Nasleduje veľmi stručné myšlienok z jej pedagogickej metódy, ktorej korene treba hľadať niekde v časoch renesancie, ako ich zaznamenala a rozvinula Eva Malatincová vo svojej vedeckej práci:

Koreňom zlého spievania je nesprávna dychová technika. Vo vysokej polohe netreba veľa dychu, a predsa môžeme výšky držať tak dlho, ako len chceme. Ak tlak dychu zablokuje artikulačné orgány, zablokuje sa aj hrtan, ktorý musí byť uvoľnený. Ak hlas spievajúci dlhý tón nedokáže prejsť plynule z piana do forte a späť, v jeho tvorbe je niekde chyba. Hrušovskú a jej generáciu spevákov mimoriadne iritovalo falošné spievanie. Intonačná čistota sa nedá oddeliť od kvality spievania. Hlas speváka sa fixuje s presnou výškou tónu, aby sa fixoval svalový hmat.

Anna Hrušovská v kruhu svojich prvých žiačok, zľava dole: prvé absolventky – Soňa Smutná, Vlasta Hudecová, zľava hore: Lucia Poppová, Milica Zvarová, Darina Markovičová, foto: archív OS

Miestom vzniku intervalu je miesto predchádzajúceho tónu. Tak sa dosiahne dôsledné spájanie tónov, dokonalé legato. V správnom spájaní intervalov sa skrýva schopnosť frázovať a pracovať s hudobnou myšlienkou. Hrušovská neuznávala neutralizáciu vokálov. Samohlásky si majú s pomocou dychu navzájom odovzdávať svoje vlastnosti (lesk „i“, voľnosť hrtana pri „o“ a jeho hlboké postavenie pri „u“). Tým sa dosiahne ich vyrovnanosť.

Text patrí k hudobnej myšlienke a jej výrazu. Na druhej strane výslovnosť pomáha udržať technicky správne posadenie hlasu. Na námietky, že „i“ sa nedá spievať vo vysokej polohe a „täuscht mich nicht mein Ohr“ v rýchlom tempe platilo: „Vypočujte si dobrých spevákov. Z platní by ste mohli zapisovať každé slovo!

Hrušovská sa prikláňala k trom hlasovým registrom, hrudnému, strednému a hlavovému a cieľom pedagóga je ich vyrovnávaním dosiahnuť jednotný hlasový register. Vtedy je aj v hlbokých tónoch zastúpená hlavová rezonancia a vo vysokých tónoch hrudná. To isté platí aj pre najvyššie polohy koloratúrneho sopránu, aby neboli ostré, ale guľaté a aby nimi rezonovalo celé telo.

Kto vie spievať Mozarta, vie spievať všetko.“ Interpretácia jeho tvorby si vyžaduje výrazové prostriedky barokového belcanta – brilantnosť, noblesu i vrúcny lyrizmus. Vypäté frázy často nasledujú bezprostredne po sebe, pričom ostáva málo času na nádych, ktorého zvládnutie je kľúčovým prvkom pre úspešnú interpretáciu. Hrušovská hovorí o nádychu na úplné panvové dno. Každý vysoký nádych speváka zablokuje.

Ako externá pedagogička HTF VŠMU pôsobila 23 rokov až do r. 1979. Za ten čas vychovala 24 absolventov (M. Zvarová, Vlasta Hudecová, Zlatica Livorová, Margita Skyvová, Lucia Poppová, Eva Blahová, Darina Markovičová, Magdaléna Hajóssyová, Ľudmila Machatsová, Anna Červinková, Alžbeta Bukoweczká, Ján Zemko, Peter Oswald, Alžbeta Mrázová, Mária Turňová, Sidónia Haljáková, Ján Tóth, Dušan Jariabek, Miroslava Kršáková, Gabriela Chorvátová, Magdaléna Auerová, Dagmar Bílková, Marta Kováčová, Eva Malatincová). Učila aj ďalších (M. Blahušiaková, J. Hadraba, E. Filo, M. Jagelka, F. Malatinec…). Svoje žiačky nazývala „sojky“ a často si ich na hodiny spevu pozývala aj k sebe domov. Podporovala prítomnosť spolužiakov, prípadne ich príbuzných a priateľov na hodinách spevu. Utužovalo to vzájomnú spolupatričnosť a dobroprajnosť.

Eva Malatincová, Dagmar Livorová, Anna Hrušovská, František Malatinec, Zlatica Livorová na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, foto: súkr. archív Z. Livorovej

Okrem toho, že mnohí, či skôr mnohé z absolventiek pôsobili ako vynikajúce sólistky, našli sa medzi nimi aj pokračovateľky jej pedagogického úsilia, najmä A. Bukoweczká, Z. Livorová, E. Blahová, V. Hudecová a Eva Malatincová, ktoré vychovali rad ďalších úspešných spevákov a pedagógov, z nich Ľ. Vargicová, Ľ. Ludha, E. Šeniglová, D. Livorová, V. Kubovčík, P. Remenár, M. Fabianová, D. Bezačinská (V. Hudecová), E. Jenisová, D. Jenis, Y. Tannenbergová, J. Valášková, A. Dudášová, A. Danková, O. Klein, T. Kružliaková, M. Porubčinová, K. Štúrová-Juhásová, E. Hornyáková, L. Máčiková, L. Ballová (Z. Livorová), M. Kožená, M. Kobielska, M. Vojtko, G. Beláček, S. Matis, K. Kramolišová, B. Ferancová (E. Blahová).

Azda najznámejšou žiačkou A. Hrušovskej je svetoznáma sopranistka Lucia Poppová. Jej bohatý umelecký život bol akoby pokračovaním kariéry A. Hrušovskej, pretrhnutej životnými okolnosťami. Recenzie umeleckých výkonov oboch speváčok majú spoločné črty – vyzdvihujú úžasné technické ovládanie hlasu, muzikalitu, brilantnú interpretáciu Mozarta, hlboký citový náboj vo výraze i prirodzené herectvo. Obidve dámy spájalo silné priateľské puto. V časoch politického odmäku v 60-tych rokoch Hrušovská Poppovú, ako aj svoju dcéru Oľgu častejšie navštevovala vo Viedni.

Pre adeptov spevu boriacich sa s hlasovými problémami nech je azda povzbudením, že spevácke začiatky L. Poppovej vôbec neboli ľahké, počas štúdia sa dostavili aj vážnejšie zlyhania. Zachránila ju muzikalita a inteligencia.

Úspechy L. Poppovej vzbudili v zahraničí záujem o Hrušovskej pedagogické umenie. Dvakrát do týždňa dochádzala do Viedne, kde súkromne učila vo svojom byte až do nástupu normalizácie začiatkom 70. rokov. Žiakmi boli sólisti J. Migenes-Johnson, G. Sciutti, P. O’Brien a ďalší. Bratislavskí žiaci to znášali s nevôľou – chýbali im pravidelné hodiny. Snažila sa ich síce nahrádzať, ale aj tak mohli mať na ňu niektorí ťažké srdce.

Anna Hrušovská, (1912 – 2006), foto: internet

V roku 1987 A. Hrušovská s manželom museli kvôli výstavbe sídliska opustiť svoj dom na bratislavských Dlhých dieloch, ktorý predtým dlho renovovali. R. Prosenc to psychicky zle znášal, zhoršoval sa mu zdravotný stav až napokon r. 1990 umrel. Duchovnou vzpruhou v tomto pre A. Hrušovskú smutnom roku bol vznik Cirkevného konzervatória v Bratislave a v rámci neho speváckeho odboru Anny Hrušovskej pod vedením Evy Malatincovej. Ako pedagogičky tam pôsobia aj ďalšie absolventky A. Hrušovskej, V. Hudecová a Z. Livorová. V r. 1991 jej rektor VŠMU udelil docentúru.

Okrem toho sa jej podarilo po dlhých rokoch skontaktovať so svojou láskou z Ústí nad Labem, dirigentom T. Mayerom. Stalo sa tak vďaka L. Poppovej, keďže dirigoval jej koncerty v Austrálii a veľmi ho prekvapilo, že je žiačkou A. Hrušovskej. Ich stretnutie vyústilo v r. 1992 do sobáša. Tento náhly závan šťastia nepríjemne zakalil smútok z predčasného úmrtia L. Poppovej v r. 1993 na rakovinu. Ešte po operácii si tesne pred jej smrťou denne telefonovali a nič nenasvedčovalo, že sa blíži koniec. Jedného dňa sa však na druhej strane ozval manžel L. Poppovej, Peter Seifert… V r. 1996 diagnostikovali rakovinu aj A. Hrušovskej a podstúpila operáciu.

Pri príležitosti 90-tych narodenín r. 2002 Cirkevné konzervatórium zorganizovalo oslavu spojenú s koncertom žiakov. Hneď po ňom sa ponáhľala za manželom, ktorý vtedy už vo vážnom zdravotnom stave ležal na nemocničnom oddelení penziónu pre dôchodcov v Klosterneuburgu, kde bývala aj A. Hrušovská. Ostala tam s ním až do jeho smrti v marci 2002. Anna Hrušovská umrela 4. februára 2006 vo veku 94 rokov. Pri rekapitulácii svojho života sa v jednom z rozhovorov s D. Kulovou vyjadrila: „Najhoršie, čo si možno predstaviť, bol hitlerovský režim. A keď pochovávali Stalina, to bol tiež cirkus. A oslavovanie Gottwalda! Škoda reči…

Pripravil: Ján Marták

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

zástupca šéfredaktora Opera Slovakia, podpredseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista a odborný korektor, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Jeden komentár

Zanechajte komentár