K 110. výročiu úmrtia Gustava Mahlera

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
18. mája 2021 si hudobný svet pripomína 110. výročie úmrtia skladateľa, dirigenta či divadelného riaditeľa Gustava Mahlera, jedného z najvýznamnejších reformátorov a symfonikov hudobnej histórie. V mnohých krajinách boli avizované festivaly a koncerty venované jeho hudobnému odkazu. Keďže interpretácia Mahlerovej hudby si vyžaduje prevažne veľké hudobné telesá, súčasná situácia spôsobená pandémiou zmarila takmer všetky plány. Pripomenutie Mahlerovho výročia sa muselo v mnohých prípadoch odložiť prinajmenej o rok.

Ak sa v Čechách idúc autom po diaľnici D1 zastavíme v Jihlave, oplatí sa vyhľadať dom, v ktorom Gustav Mahler strávil prvých 15 rokov života. Je v ňom inštalovaná stála výstava. Mahler sa narodil 7. júla 1860 v Kališti, ale jeho prvé kompozície a verejné vystúpenia ako klaviristu sú spojené s vtedajšou nemecky hovoriacou Jihlavou.

V tejto nemecko-česko-židovskej spoločnosti sa kryštalizovali Mahlerove triumfy a tragédie. Tu, na hodinách akordeónu sa začala Mahlerova hudobná púť, vystlaná vavrínmi i tŕňmi. V tomto mestečku prišiel do styku s českou i židovskou hudbou, ktorá sa stala abstraktnou studnicou hudobnej reči jedného z najväčších symfonikov hudobnej histórie.

video: rodný dom G. Mahlera, Kaliště (ČR)

Tu sa začal odvíjať život, ktorý neskôr pokračoval v komplikovanom manželstve s o dvadsať rokov mladšou Almou Schindler. (Košické Štátne divadlo uviedlo v decembri 2020 predstavenie Alma a Gustav Mahler: Manželstvo v piesňach, ktoré divákom približuje istú životnú etapu Mahlera).

Po prvých umeleckých pokusoch v Jihlave sa Mahler postavil za dirigentské pulty divadiel v Olomouci, Kasseli, Lipsku, Prahe, Budapešti, Hamburgu, vo Viedni a v New Yorku. Počas svojej životnej púte bol očitým svedkom velikánov hudby 19. a začiatku 20. storočia. Roku 1877 ako študent navštívil koncert Franza Liszta vo Viedni a na tamojšej univerzite počúval prednášky Antona Brucknera. V Lipsku spoznal Richarda Straussa už v roku 1887, o rok neskôr Čajkovského.

Gustav Mahler (1860 – 1911), foto: internet

V čase, keď pôsobil ako dirigent v Kráľovskej opere v Budapešti, Johannes Brahms navštívil predstavenie Dona Giovanniho pod Mahlerovou taktovkou a so sopranistkou Lilli Lehmann. Aby spoznal Leoncavalla a Pucciniho, cestoval do Benátok. Keď v roku 1904 Arnold Schönberg a Alexander Zemlinsky založili vo Viedni hudobnú spoločnosť Vereinigung schaffender Tonkünstler in Wien, Mahler sa stal jej čestným prezidentom.

Ako dirigent operných domov obohacoval neustále ich repertoár a prinášal premiéry nových opier. Mahlerove pôsobenie ako operného riaditeľa vo Viedenskej Hofoper (1897 – 1908) znamená vrchol jeho činnosti, nielen pokiaľ ide o závratné množstvo oddirigovaných predstavení.

Aj zoznam uvedených opier nemá obdoby. Nešlo pritom iba o bežný repertoár, ale aj o vtedy čerstvé diela Richarda Wagnera. Už v prvej sezóne zazneli pod Mahlerovým vedením opery Lohengrin, Blúdiaci Holanďan, Zlato Rýna, Valkýra, Siegfried, Súmrak bohov, Tannhäuser a Tristan a Isolda. V roku 1898 uviedol vo Viedni prvýkrát bez škrtov cyklus opier Prsteň Nibelungov a v roku 1899 pripravil nové naštudovanie opery Majstri speváci norimberskí.

Mahlerov kompozičný domček na brehu Attersee, 2014, foto: A. Schindler

Ale Mahlerovi sa nepodarilo presadiť všetky svoje vízie. Napríklad po premiére opery Salome Richarda Straussa v roku 1905 v Drážďanoch sa toto epochálne dielo v metropole na Dunaji na základe rozhodnutia cenzúry inscenovať nesmelo. Viedeň uvidela slávny tanec Salome so závojom až v roku 1918, po Mahlerovej smrti.

Gustav Mahler sa stal počas pôsobenia vo Viedni jedným z najvýznamnejších reformátorov hudobného divadla. Neznášal povrchnosť, na javisku navyše požadoval jednotu a rovnocennosť hudby, textu, scény, svetla a kostýmov, podobnú Wagnerovej predstave o Gesamtkunstwerku. Aj postávanie spevákov na javiskovej rampe zmenil do režijne moderných situačných obrazov vychádzajúcich z deja.

Počas jeho pôsobenia vo Viedni angažoval iba špičkových spevákov, ku ktorým patrili napríklad i vtedajšie najlepšie wagnerovské hlasy ako Leo Slezak (hosťoval aj v Slovenskom národnom divadle) a Anna von Mildenburg. Keďže vo výbere sólistov sa nedal korumpovať ani vkusom obecenstva, ani vedením opery, jeho pôsobenie vo Viedni spôsobovalo čoraz konfliktnejšie situácie a vyústilo do rozviazania pracovného pomeru.

Výstava Rusalka v Českom múzeu hudby v Prahe, 2017, originálny dopis z kancelárie Dvornej opery vo Viedni s podpisom Gustava Mahlera, foto: Vladimír Šťastný/Archív VLP

I keď Mahler prišiel do Viedne ako konvertovaný kresťan, roky strávené v tomto meste boli poznačené aj neustálymi útokmi na jeho židovský pôvod. 15. októbra 1907 dirigoval vo Viedni svoje posledné predstavenie, Beethovenovu operu Fidelio. Neskôr sa do Viedne za dirigentský pult vrátil ako hosť.

1. januára 1908 debutoval v Metropolitnej opere s Wagnerovým dielom Tristan a Isolda. V New Yorku pôsobil (aj na pozícii šéfdirigenta) do začiatku roku 1911 avšak s vynútenými prestávkami kvôli ťažkej srdcovej chorobe, ktorá zapríčinila i jeho predčasnú smrť.

Okrem Metropolitnej opery sa podpísal ako dirigent aj pod excelentné koncerty Newyorských filharmonikov. Počas dvoch sezón ich oddirigoval 95! Nech sa nezabudne, že jedným z nich bol aj mimoriadny koncert 30. januára 1910, ktorý Mahler naplánoval s Josefom Weissom, klaviristom pochádzajúcim z Košíc (písali sme o ňom TU…). Mahler ho považoval za génia a chcel mu tak pomôcť v materiálnej núdzi.

Gustav Mahler, Newyorská filharmónia, 1910, foto: Archív NF

Posledný koncert svojho života Gustav Mahler dirigoval v Carnegie Hall 1. februára 1911. Smrteľne chorý 8. apríla loďou opustil New York. Na palube boli aj Ferruccio Busoni a Stefan Zweig. Cez Cherbourg a Paríž sa dopravil až do Viedne, kde 18. mája zomrel. Mal 51 rokov.

Na poslednej ceste ho sprevádzalo okolo 500 ľudí, ale chýbala medzi nimi manželka Alma, ktorá pred rokmi neodprevadila ani ich zosnulú dcérku Putzi. V smútočnom sprievode kráčali aj muzikológ Quido Adler, Leo Slezak, Anna von Mildenburg, maliar Gustav Klimt i Arnold Schönberg, ktorý z tejto rozlúčky zanechal pôsobivú olejomaľbu.

S pracovnou intenzitou, ktorú sledujeme u Mahlera dirigenta, sa stretávame aj u Mahlera skladateľa. Medzi náročnými divadelnými sezónami sa namiesto odpočinku utiahol do svojich rakúskych alpských rezidencií, kde nerušene vznikalo jeho impozantných desať symfónií, čiastočne s vokálnymi sólami i s nadrozmernými zbormi. K jeho odkazu patrí i symfónia Das Lied von der Erde a tiež intímne piesne pre spev a orchester ako napríklad Lieder eines fahrenden Gesellen, Lieder aus dem Knaben Wunderhorn alebo Kindertotenlieder.

Klavír v Mahlerovom kompozičnom domčeku, foto: A. Schindler

I keď je každé jeho dielo jedinečné, všetky majú spoločného menovateľa v prepojení reflexií o zákonitostiach prírody s úvahami o zmysle života a smrti, všetky sú svojím spôsobom revolučné a nástojčivé. Všetky disponujú novými zvukovými kobercami či orchestrálnymi glissandami, ktoré sú utkané objavnou inštrumentáciou využívajúcou nielen nové registre a polohy, ale i nekonvenčné nástroje.

Keď dirigent Bruno Walter navštívil Mahlera v jeho letnom sídle v Steinbachu pri Attersee, kde komponoval tri posledné časti svojej 2. symfónie, zvanej Symfóniou zmŕtvychvstania, bol uveličený nádherou okolia. Mahler však podotkol, že v okolitej prírode sa už nedá vyžívať, pretože už všetko zakomponoval do svojej hudby. Táto symfónia, ako i všetky ostatné, nie je programová, ale napriek tomu počas 80-tich minút jej trvania poslucháč sleduje a cíti existenciálny zápas, výhry a prehry hrdinu. Je to Mahlerov „opus magnum“, zapája do neho sóla, zbor a obrovský orchester. Dielo si vyžaduje od poslucháča maximálnu sústredenosť, ona je podmienkou k pochopeniu jeho hudby vôbec.

Mahlerova hudba necháva defilovať celé ľudstvo, počuť jeho vzdychy, výkriky, orchestrom tento skladateľ otvára hroby, vyvoláva zemetrasenie, božiu jedinečnosť a lásku. Po vypočutí 2. symfónie skladateľ Alban Berg povedal: „…ako keby nebolo na celom svete ničoho iného iba tejto hudby a mňa…“ Podobný stav sa dostaví v súvislosti so znením Mahlerovej hudby vždy vtedy, keď k interpretom patria skutočné špičky, ktoré sú schopné technicky i výrazovo skladateľov odkaz uchopiť a transportovať k poslucháčovi. Po takýchto interpretáciách v hrobovom tichu koncertnej siene počuť aj pád špendlíka…

Gustav Mahler a Bruno Walter v Prahe (1908), foto zdroj: internet

Keď Mahler zomrel, na cintorín sa s ním prišiel rozlúčiť aj významný dirigent Bruno Walter. Mal vtedy 35 rokov a pred sebou možnosť zasadiť sa v Európe a neskôr i v USA za Mahlerov kompozičný odkaz. Súčasne sa tým Mahlerovi odvďačil za jeho niekdajšiu nezištnú podporu. Na odporúčanie Mahlera angažoval intendant Emanuel Raul mladého Bruna Walter v rokoch 1897 – 1898 na pozíciu prvého dirigenta Mestského divadla v Prešporku. (Viac o pôsobení Waltera v Bratislave si prečítate TU…)

Brunovi Walterovi vďačí svet za to, že sa Gustav Mahler dostal do internacionálneho povedomia ako skladateľ grandióznych neskororomantických symfónií. Ale skutočná Mahlerovská konjunktúra nastala až po období nacistického temna, počas ktorého bola jeho hudba z európskych koncertných siení vyškrtnutá ako nežiadúca.

Autor: Agata Schindler

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

hudobná kritička a publicistka, spolupracovníčka Opera Slovakia z Drážďan

Zanechajte komentár