Keď som pred necelými štyrmi rokmi dal krátkemu nekrológu v časopise Hudobný život titul „Azucena polstoročia“, vybral som zrejme najprofilovejšiu postavu Jaroslavy Sedlářovej. Platí to dodnes, keď si pripomíname nedožité deväťdesiate narodeniny našej nezabudnuteľnej mezzosopranistky. V Opere SND pôsobila tridsať rokov.
Jaroslava Sedlářová sa narodila 26. apríla 1931 v Užhorode, ktorý v tom čase, ako správne stredisko Podkarpatskej Rusi, bol súčasťou Československa. Študentské roky strávila v Brne, kde navštevovala tamojšie konzervatórium v triede Milady Gotthardovej-Weinbergerovej. V roku absolutória (1957) nastúpila do prvého angažmánu v opernom súbore Sliezskeho divadla v Opave.
Počas piatich rokov v pomerne silne obsadenom súbore sa stretávala spočiatku s menšími úlohami (Rosalia v D´Albertovej Nížine, Lapák v Janáčkovej Líške Bystrouške, Flora vo Verdiho Traviate), ale čoskoro presvedčila o svojom talente a prešla na tzv. prvý odbor.
V roku 1959 bola Káčou v Dvořákovom Čertovi a Káči, Donnou Isabellou vo Fibichovej Neveste messinskej či Závišom v Smetanovej Čertovej stene, alebo Nicklaussom v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (všetky v roku 1960). Obliekala si aj kostýmy Maddaleny v Rigoletttovi, Martinky v Hubičke, Siebela i Marty vo Faustovi, až napokon sa s opavskou operou rozlúčila titulnou postavou z Gluckovho Orfea a Eurydiky koncom sezóny 1961/62.
Prečítajte si tiež:
Za Jaroslavou Sedlářovou
V tej nasledujúcej sa s Jaroslavou Sedlářovou už stretáva publikum Slovenského národného divadla. Vtedajší umelecký šéf opery Šimon Jurovský mal síce k dispozícii bezmála desiatku mezzosopranistiek rôznych vekových kategórií, no nezaváhal a spravil dobrú „kúpu“.
Tridsaťjedenročná umelkyňa razom vhupla do viacerých inscenácií. Niekoľko postáv doštudovala, no veľmi skoro sa dostala k dvom dominantným úlohám talianskeho repertoáru – Verdiho Amneris z Aidy a Azucene v novej inscenácii Trubadúra, v hudobnom naštudovaní Viktora Málka a objavnej réžii Júliusa Gyermeka.
Bez scénických barličiek, lebo Gyermekova inscenácia si zakladala na svetle a intenzívnom herectve, vytvorila Azucenu strhujúcu v dráme, emóciách, vzťahoch k spoluhráčom. V rokoch 1964 – 1965 do Sedlářovej repertoáru pribudli ďalšie dva verdiovské party, síce nie až také rozmerné (Ulrica v Maškarnom bále a Preziosilla v Sile osudu), ale nemenej štýlové a výrazovo bohaté. Hoci v dramatických talianskych postavách sa cítila doma, jej repertoárové mantinely boli oveľa širšie.
Výrazný, osobito sfarbený, sýty mezzosoprán ju smeroval do viacerých sfér. Pamätné ostávajú jej české hrdinky: na jednej strane roztopašná Dvořákova Káča (1965, 1981), na druhej expresivitou, ale aj reflexiou vnútra nešťastnej osoby vymodelovaná Kostolníčka z Janáčkovej Jej pastorkyne (1966). Samozrejme, nechýbala Ježibaba v Dvořákovej Rusalke, Martinka a Háta zo Smetanových opier, ale aj Zefka v poloscénickom uvedení Janáčkovho Zápisníka zmizelého (1969).
Keď sme pri partoch českých, jedným dychom treba spomenúť mnohé, najmä charakterovo neprehliadnuteľné postavy v pôvodnej slovenskej tvorbe. Najväčšou bola Pútnička v Urbancovej opere Pani úsvitu (1976), ale nechýbala ani v premiérach diel Jána Cikkera (Mara z Jura Jánošíka, Madame Kitajevová vo Vzkriesení), Eugena Suchoňa (Zalčíčka z Krútňavy), Ladislava Holoubka (Elena Mamlocková v Profesorovi Mamlockovi), Tibora Freša (Tetka a Vrana v Martinovi a slnku, Starena vo Françoisovi Villonovi) či Miroslava Bázlika (Petrova matka v Petrovi a Lucii).
Jaroslava Sedlářová svoju univerzálnosť osvedčila aj v tak rozdielnych oblastiach, akými sú na jednej strane roly Adriana v Rienzim (1967) a Ortrud v Lohengrinovi (1976) z pera Richarda Wagnera. Oba vysoko dramatické a aj vysoko položené party. A na strane druhej, barokový Arsamenes z Händelovho Xerxa či ranoklasicistická Klytaimnestra z Gluckovej Ifigénie v Aulide. Nuž a k tomu celá plejáda menších komických postáv, počnúc Mozartom, cez Rossiniho a Pucciniho, až po Brittena.
Neváhala ani vypomôcť bratislavskej Novej scéne ako Czipra v Straussovom Cigánskom barónovi, ktorá bola akousi predĺženou rukou Azuceny. V závere kariéry si zopakovala Florence Pikeovú v Brittenovom Albertovi Herringovi (vytvorila ju v Opere SND v roku 1966) so súborom bratislavskej Komornej opery.
Hosťovala v pražskom Národnom divadle (Amneris, Ježibaba, Káča, Ulrica), ale aj vo viacerých štátoch zahraničia. Venovala sa aj interpretácii piesňovej literatúry, vrátane premiér diel slovenských skladateľov. Jaroslava Sedlářová zomrela 16. júna 2017 v Bratislave.
Prečítajte si tiež:
• Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
• Takí sme (v Opere SND) boli…
• Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)
Neraz som sa s kolegami mojej generácie bavil na tému tzv. spomienkového sentimentu. Ba sme niekedy zapochybovali, či ozaj bolo všetko také vydarené, ako sa nám vynára z pamäti. Nedávno som však úplnou náhodou zachytil na 3. programe Slovenskej televízie reláciu spred cca troch desaťročí. Besedovali v nej umelci (napr. Margita Česányiová, Július Gyermek, Viktor Málek) a zaznelo viacero ukážok z Verdiho Maškarného bálu. Hoci Ulriku nespievala Jaroslava Sedlářová, ale rovnako veľká osobnosť, Oľga Hanáková, akosi som sa utvrdil, že generácia, do ktorej patrí aj adresátka dnešnej spomienky, bola skutočne silná. A treba si ju pri každej príležitosti pripomínať.
Autor: Pavel Unger
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
