K nedožitej deväťdesiatke Jaroslavy Sedlářovej, našej nedostižnej Azuceny

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď som pred necelými štyrmi rokmi dal krátkemu nekrológu v časopise Hudobný život titul „Azucena polstoročia“, vybral som zrejme najprofilovejšiu postavu Jaroslavy Sedlářovej. Platí to dodnes, keď si pripomíname nedožité deväťdesiate narodeniny našej nezabudnuteľnej mezzosopranistky. V Opere SND pôsobila tridsať rokov.

Jaroslava Sedlářová sa narodila 26. apríla 1931 v Užhorode, ktorý v tom čase, ako správne stredisko Podkarpatskej Rusi, bol súčasťou Československa. Študentské roky strávila v Brne, kde navštevovala tamojšie konzervatórium v triede Milady Gotthardovej-Weinbergerovej. V roku absolutória (1957) nastúpila do prvého angažmánu v opernom súbore Sliezskeho divadla v Opave.

L. Janáček: Zápisník zmizelého, Opera SND, 1969, Jaroslava Sedlářová, foto: Archív SND

Počas piatich rokov v pomerne silne obsadenom súbore sa stretávala spočiatku s menšími úlohami (Rosalia v D´Albertovej Nížine, Lapák v Janáčkovej Líške Bystrouške, Flora vo Verdiho Traviate), ale čoskoro presvedčila o svojom talente a prešla na tzv. prvý odbor.

V roku 1959 bola Káčou v Dvořákovom Čertovi a Káči, Donnou Isabellou vo Fibichovej Neveste messinskej či Závišom v Smetanovej Čertovej stene, alebo Nicklaussom v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (všetky v roku 1960). Obliekala si aj kostýmy Maddaleny v Rigoletttovi, Martinky v Hubičke, Siebela i Marty vo Faustovi, až napokon sa s opavskou operou rozlúčila titulnou postavou z Gluckovho Orfea a Eurydiky koncom sezóny 1961/62.

Prečítajte si tiež:
Za Jaroslavou Sedlářovou

V tej nasledujúcej sa s Jaroslavou Sedlářovou už stretáva publikum Slovenského národného divadla. Vtedajší umelecký šéf opery Šimon Jurovský mal síce k dispozícii bezmála desiatku mezzosopranistiek rôznych vekových kategórií, no nezaváhal a spravil dobrú „kúpu“.

Tridsaťjedenročná umelkyňa razom vhupla do viacerých inscenácií. Niekoľko postáv doštudovala, no veľmi skoro sa dostala k dvom dominantným úlohám talianskeho repertoáru – Verdiho Amneris z Aidy a Azucene v novej inscenácii Trubadúra, v hudobnom naštudovaní Viktora Málka a objavnej réžii Júliusa Gyermeka.

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 1963, Jaroslava Sedlářová (Azucena), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Bez scénických barličiek, lebo Gyermekova inscenácia si zakladala na svetle a intenzívnom herectve, vytvorila Azucenu strhujúcu v dráme, emóciách, vzťahoch k spoluhráčom. V rokoch 1964 – 1965 do Sedlářovej repertoáru pribudli ďalšie dva verdiovské party, síce nie až také rozmerné (Ulrica v Maškarnom bále a Preziosilla v Sile osudu), ale nemenej štýlové a výrazovo bohaté. Hoci v dramatických talianskych postavách sa cítila doma, jej repertoárové mantinely boli oveľa širšie.

Výrazný, osobito sfarbený, sýty mezzosoprán ju smeroval do viacerých sfér. Pamätné ostávajú jej české hrdinky: na jednej strane roztopašná Dvořákova Káča (1965, 1981), na druhej expresivitou, ale aj reflexiou vnútra nešťastnej osoby vymodelovaná Kostolníčka z Janáčkovej Jej pastorkyne (1966). Samozrejme, nechýbala Ježibaba v Dvořákovej Rusalke, Martinka a Háta zo Smetanových opier, ale aj Zefka v poloscénickom uvedení Janáčkovho Zápisníka zmizelého (1969).

Keď sme pri partoch českých, jedným dychom treba spomenúť mnohé, najmä charakterovo neprehliadnuteľné postavy v pôvodnej slovenskej tvorbe. Najväčšou bola Pútnička v Urbancovej opere Pani úsvitu (1976), ale nechýbala ani v premiérach diel Jána Cikkera (Mara z Jura Jánošíka, Madame Kitajevová vo Vzkriesení), Eugena Suchoňa (Zalčíčka z Krútňavy), Ladislava Holoubka (Elena Mamlocková v Profesorovi Mamlockovi), Tibora Freša (Tetka a Vrana v Martinovi a slnku, Starena vo Françoisovi Villonovi) či Miroslava Bázlika (Petrova matka v Petrovi a Lucii).

R. Wagner: Rienzi, Opera SND, 1967, Jaroslava Sedlářová (Adriano), foto: Archív SND

Jaroslava Sedlářová svoju univerzálnosť osvedčila aj v tak rozdielnych oblastiach, akými sú na jednej strane roly Adriana v Rienzim (1967) a Ortrud v Lohengrinovi (1976) z pera Richarda Wagnera. Oba vysoko dramatické a aj vysoko položené party. A na strane druhej, barokový Arsamenes z Händelovho Xerxa či ranoklasicistická Klytaimnestra z Gluckovej Ifigénie v Aulide. Nuž a k tomu celá plejáda menších komických postáv, počnúc Mozartom, cez Rossiniho a Pucciniho, až po Brittena.

Neváhala ani vypomôcť bratislavskej Novej scéne ako Czipra v Straussovom Cigánskom barónovi, ktorá bola akousi predĺženou rukou Azuceny. V závere kariéry si zopakovala Florence Pikeovú v Brittenovom Albertovi Herringovi (vytvorila ju v Opere SND v roku 1966) so súborom bratislavskej Komornej opery.

B. Britten: Albert Herring, Opera SND, 1966, Jaroslava Sedlářová (Florence Pikeová), Mária Hubová (Lady Billowsová), foto: Eduard Hollý, Archív SND

Hosťovala v pražskom Národnom divadle (Amneris, Ježibaba, Káča, Ulrica), ale aj vo viacerých štátoch zahraničia. Venovala sa aj interpretácii piesňovej literatúry, vrátane premiér diel slovenských skladateľov. Jaroslava Sedlářová zomrela 16. júna 2017 v Bratislave.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Neraz som sa s kolegami mojej generácie bavil na tému tzv. spomienkového sentimentu. Ba sme niekedy zapochybovali, či ozaj bolo všetko také vydarené, ako sa nám vynára z pamäti. Nedávno som však úplnou náhodou zachytil na 3. programe Slovenskej televízie reláciu spred cca troch desaťročí. Besedovali v nej umelci (napr. Margita Česányiová, Július Gyermek, Viktor Málek) a zaznelo viacero ukážok z Verdiho Maškarného bálu. Hoci Ulriku nespievala Jaroslava Sedlářová, ale rovnako veľká osobnosť, Oľga Hanáková, akosi som sa utvrdil, že generácia, do ktorej patrí aj adresátka dnešnej spomienky, bola skutočne silná. A treba si ju pri každej príležitosti pripomínať.

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár