Dnes je: sobota, 22. 9. 2018, meniny má: Móric, zajtra: Zdenka

K nedožitému výročiu narodenia režiséra Jozefa Bednárika

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenský režisér Jozef Bednárik, ktorého nedožité 70-te narodeniny si v tomto roku pripomíname, vyoral neobyčajne hlbokú brázdu v dejinách slovenského divadelníctva. Ako herec, režisér televíznych inscenácií, činohier, baletov, muzikálov i opier. Než prejdeme k jeho operným réžiám, aspoň stručne o jeho ostatných divadelných aktivitách.

Na poli činohernom mu bola neobyčajne blízka poetika španielskeho básnika Federica García Lorcu. V nitrianskom divadle úspešne režíroval jeho tragédiu Dom Bernandy Alby, v televízii Slobodnú doňu Rositu a na Malej scéne SND Krvavú svadbu, ktorá v počte repríz prekonala aj jeho všetky operné inscenácie pripravené pre bratislavské publikum. V jeho biografiách sa len veľmi povrchne spomína jeho grandiózna práca s divadelnými ochotníkmi v rodnom Zelenči, ktorá podľa viacerých odborníkov dokonca prekonáva originalitou jeho činoherné réžie s profesionálmi. Aj tu prejavil Bednárik svoju rozhľadenosť v dramaturgii a s unikátnym ochotníckym súborom naštudoval skvelé inscenácie hier Tirsa de Molinu, Gogoľa, Maupassanta, Brechta, Kafku a ďalších, prinášajúc si vavríny z medzinárodných festivalov amatérskeho divadla. Jeho výborná orientácia vo výtvarnom umení a záľuba v tanečných prejavoch mu umožnili režírovať aj niekoľko baletov v pražskej Zlatej kapličke (Coppelia, Čajkovskij, Isidora Duncanová).

L. Tolcsvay: Evanjelium o Márii, Divadlo Nová scéna,
foto: Archív DNS

Azda najviac úsilia venoval Bednárik muzikálovému divadlu, či už na javisku bratislavskej Novej scény (Evanjelium o Márii, Grand Hotel, Pokrvní bratia), v Divadle Andreja Bagara v Nitre (Fidlikant na streche, Grék Zorba, Adam Šangala, Divotvorný hrniec) a potom na českej muzikálovej scéne. Poetika muzikálu sa čoraz viac vkrádala aj do jeho operných inscenácií realizovaných v Bratislave i Prahe, čo najmä spočiatku prinášalo do stojatých vôd operných inscenácií nový vzduch, no neskôr sa začalo blížiť k istému stereotypu. V každom prípade bol Bednárik so svojimi opernými inscenáciami tým, kto nadviazal kontakt so svetovými režisérskymi tendenciami.

Ch. Gounod: Romeo a Júlia, Národné divadlo Praha, 1994,
Lívia Ághová (Júlia), Ľudovít Ludha (Romeo),
foto: Archív ND Praha

G. Bizet: Carmen, Národné divadlo Praha,
Jolana Fogašová (Carmen),
foto: Archív ND Praha

V úvode spomenieme jeho tri pražské operné inscenácie, ktoré sme bohužiaľ nevideli, no ktoré vyvolali v Prahe obrovský záujem. Išlo o Gounodovu operu Romeo a Júlia (odohrávajúcu sa prevažne v garáži), Bizetovu Carmen (s vtedy vychytenou mezzosopranistkou Dagmar Peckovou) a o inscenáciu Rossiniho Turka v Taliansku v Štátnej opere. Už tento výber poukazuje, ako blízka bola režisérovi francúzska opera a zároveň opera komická. Podstatne viac operných réžii realizoval Bednárik v Bratislave. Začal v dnes už neexistujúcej Komornej opere Jozefa Revallu, ktorá odštartovala svoju činnosť práve jeho inscenáciou Donizettiho opery Viva la Mamma (1984), režisérom prekrstenej na Maniere teatrali. I keď slabou stránkou spomínaného telesa bola vo väčšine prípadoch hudobná zložka, réžia pôsobila na tie časy šokujúco. Pre tento súbor Bednárik ešte pripravil dvojtitul zložený z Gluckových Čínaniek a Fallových Drevených bábok majstra Pedra (podľa epizódy zo Cervantesovho slávneho románu), ktorý však už nevyvolal také bezbrehé nadšenie.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1989,
foto: Katarína Marenčínová

Prvá réžia v Opere SND (Gounodov Faust, 1989), hoci spočiatku vyvolávala mierne rozpaky v súbore nezvyknutom na „bednárikovskú poetiku“, predstavuje absolútny vrchol jeho operných snažení. Práve v tejto inscenácii režisér dosiahol vzácnu jednotu medzi formálnymi výbojmi na jednej a myšlienkovou závažnosťou inscenácie na druhej strane. Inscenácia mala premiéru necelý polrok pred „novembrovými udalosťami“, takže pre mnohých Slovákov (na rozdiel od zahraničných recenzentov) bola prelomová práve svojím ideovým zameraním. Nebol to príbeh o láske a spasení, ale príbeh o manipulácii, v ktorej „mefistovské zlo“ akoby v závere víťazilo, vrhajúc Fausta a Margaretu späť do ich bežného neradostného života. Po formálnej stránke boli vo Faustovi prítomné mnohé postupy, ktoré potom režisér opakoval vo svojich neskorších operných réžiách: istá ilustratívnosť, zmysel pre bizardnosť situácií, hýrivosť Várossovej kostýmov, momenty aktualizácie, ale aj skvelá práca so zborom, dôraz na herectvo spevákov a časté využívanie tanečných prvkov. Navyše inscenácia mala aj kvalitné hudobné naštudovanie a dobrých spevákov, takže oprávnene zabodovala aj na festivale v Edinburghu. Po Faustovi nasledovali ďalšie dva diely „francúzskej trilógie“. Po formálnej stránke boli takisto zaujímavé, hoci nepôsobili tak novátorsky, no do úzadia sa postupne dostávala (menej v Hoffmanovych rozprávkach, viac v Massenetovom Donovi Quijotovi) ideovosť.

J. Offenbach, Hoffmannove poviedky, Opera SND, 1992,
J. Lotrič (Hoffmann), Ľ. Hudecová (Antónia), P. Mikuláš (Miracle), M. Nitranová (Matka), zbor Opery SND,
foto: Katarína Marenčinová

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 2003,
Ján Galla (Filip II.), Sergej Larin (Don Carlos), Iveta Matyášová (Alžbeta), zbor Opery SND,
foto: Alena Klenková

Z francúzskej opery prešiel režisér k talianskej. Prvou lastovičkou bol Verdiho Don Carlos, posledná režisérova spolupráca s výtvarníkom Ladislavom Vychodilom (ktorého potom vymenil za Vladimíra Čápa). Inscenácia mala niekoľko pôsobivých miest (napríklad vstup Veľkého inkvizítora), ale ilustratívnosti a „baletu“ bolo v nej až priveľa. Režisérova snaha po efektoch sa začala vstupom Dona Carlosa búchajúceho na železnú oponu a končila jeho navlečení do zvieracej kazajky. Aj tu šlo Bednárikovi hlavne o spektakulárnosť, čo dosť často odvádzalo pozornosť od spevu. V roku 2001 umiestnil režisér príbeh Da Ponteho a Mozarta o sevilskom zvodcovi do hodinového hotela a Dona Giovanniho znázornil skôr ako obeť vlastnej povesti (tak trocha na spôsob činohry Maxa Frischa) končiacu takisto v ústave pre choromyseľných. Spolu s Pucciniho Turandot (premiéra v roku 2006) sú to jediné Bednárikove réžie, ktoré ešte dodnes možno vidieť na repertoári Opery SND. Pri Pucciniho poslednej opere však fantáziu režiséra krotil dirigent Ondrej Lenárd, ktorý mu pripomenul, že dirigent je režisérovi prinajmenšom rovnocenným partnerom. V tomto prípade dirigent zvíťazil nad režisérom a Lenárdovo hudobné naštudovanie patrilo svojho času priam k vzorovým.

G. Puccini: Turandot, Opera SND,
foto: Alena Klenková

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 2014,
A. Plachetka (Don Giovanni), Š. Kocán (Leporello), Zbor a Balet SND,
foto: Zdenko Hanout

Od opery si Bednárik čiastočne oddýchol v roku 2002 pri inscenovaní McNallyho činohry Majstrovská lekcia Marie Callas s viacerými hudobnými ukážkami a perfektným výkonom Emílie Vášáryovej v úlohe výstrednej opernej divy. K muzikálovej poetike (a k zámernému gýču) sa Bednárik najviac priblížil pri réžii dvoch opier z obdobia predverdiovského belcanta, v ktorých je silný prvok komickosti – v Rossiniho Popoluške (2003) a Donizettiho Dcére pluku (2004). Aj fakt, že obe inscenácie zostali pod prahom štyridsiatich repríz, naznačuje, že (najmä v prvom prípade) inscenácie zabodovali čosi viac (hoci nie jednoznačne) u kritikov než u bratislavského obecenstva. Na bratislavských operných inscenáciách Bednárika vidno, ako vyhranená režijná poetika (podobne ako v prípade adorovaného Petra Konwitschného) môže viesť k stereotypu a úbytku tvorivosti. Napriek mnohým vysloveným výhradám Bednárikove operné réžie spolu s niektorými slovenskými režijnými činmi Chudovského (Dvaja Foscariovci v Košiciach, Rigoletto v Bratislave) či Bendíka (niektoré „vediovky“ v Banskej Bystrici) nadviazali (v dobrom i zlom) kontakt s režijnými prúdmi operného sveta mimo nás. Bednárikove réžie v činohre, muzikáli i opere neboli filozofickými rébusmi pre intelektuálov, boli niekedy frapujúce no vždy zrozumiteľné a odvodené od slova „dívať sa“.

Autor: Vladimír Blaho

fotogaléria

video

G. Puccini: Turandot, Opera SND, Louise Hudson (Turandot), zbor Opery SND, réžia Jozef Bednárik

L. Tolcsvay: Evanjelium o Márii, záznam predstavenia Divadla Nová scéna, réžia Jozef Bednárik

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár