K nedožitému výročiu prof. Petra Hradila

Funkcia zbormajstra je na Slovensku ešte menej v centre pozornosti kultúrnej verejnosti než funkcia dirigenta alebo režiséra. Pritom väčšina súčasných zbormajstrov (s kvalifikáciou z VŠMU alebo pedagogických fakúlt) pôsobí v oblasti neprofesionálneho zborového spievania. To bolo (popri pedagogickej činnosti) aj ťažisko profesionálnej dráhy prof. Petra hradila, ktorý by sa 29. apríla t.r. dožil osemdesiatich rokov. Osud však rozhodol inak a opustil nás zgniavený zákernou chorobou už 2. júla 2001.

Rodák z Brna v rokoch 1961 – 1965 študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave zborové dirigovanie u Juraja Haluzického a v roku 1973 aj ukončil štúdium orchestrálneho dirigovania u Ľudovíta Rajtera.

Počas svojho života pôsobil v mnohých speváckych zboroch, no osobitne sa do dejín nášho zborového spievania zapísal najprv ako asistent (šéfdirigenta Štefana Klimu) v Lúčnici, ktorú potom sám viedol v rokoch 1983 – 1998 a ako dirigent prestížneho Speváckeho zboru slovenských učiteľov (1977 – 2001). S oboma zožal veľa úspechov domácich aj na medzinárodných zborových súťažiach či zahraničných zájazdoch, okrem Európy aj v Amerike a Ázii. Dva roky (1968 – 1970) viedol detský spevácky zbor Slniečko v Bratislave.

V profesionálnej hudobnej sfére ako zbormajster pôsobil skôr okrajovo, keď v rokoch 1968 – 1972 bol druhým zbormajstrom Opery Slovenského národného divadla (najprv popri Ondrejovi Lenárdovi, potom Ladislavovi Holáskovi) a v rokoch 1976 – 1981 asistentom zbormajstra Slovenského filharmonického zboru (ktorými boli Jan Maria Dobrodinský, následne Vladimir Iljin a napokon Lubomír Mátl).

S Petrom Hradilom som sa zoznámil počas môjho pôsobenia v Národnom osvetovom centre, kde bol jedným z členov poradného zboru pre zborový spev, ktorý viedol Štefan Klimo. Pri jeho rokovaniach pôsobil dojmom rozvážneho, azda až priskromného človeka, ktorý do práce dobrovoľného poradného orgánu nezasahoval spŕškou nápadov, ale jeho vstupy do diskusie napovedali, že problematike, aj neprofesionálneho zborového spevu, dokonale rozumie.

Viackrát sme spolu s ďalšími odborníkmi cestovali na rôzne zborové podujatia, kde potom pôsobil ako porotca. Ešte aj po prepuknutí choroby sa s nami napríklad zúčastnil na Námestovských zborových slávnostiach, hoci bolo poznať, že zdravotne sa jeho (ako sa ukázalo zdanlivá) rekonvalescencia ešte neukončila. Po jeho smrti som sa dozvedel, že ešte aj posledných chvíľach svojho života mal na kolenách partitúru, pri ktorej naveky odišiel.

Mimoriadne záslužná bola jeho pedagogická činnosť. Venoval sa jej s plným zanietením na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (od 1983 ako docent, od 1989 ako profesor), kde vychoval viacerých šikovných nasledovníkov (napríklad Štefana Sedlického, Magdalénu Rovňákovú, Janku Rychlú, Elenu Matušovú, Katarínu Koreňovú a ďalších). V posledných rokov bol aj pedagógom Katedry zborového dirigovania Hudobnej fakulty na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Len rok po smrti Štefana Klimu bol jeho predčasný odchod bolestnou ranou pre slovenské zborové hnutie.

Autor: Vladimír Blaho

video

Dirigentka Bratislavského chlapčenského zboru Magdaléna Rovňáková hovorí o prof. Petrovi Hradilovi