K nedožitým deväťdesiatinám kráľovského slovenského basu Ondreja Malachovského

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Múdri vladári i nájomní vrahovia, rozvážni otcovia i pekelné bytosti, aristokrati i barbari, hrdinovia operných drám i komédií – to všetko je parketa basistov. Milovníkov zvyčajne nestvárňujú. Uveriteľní sú bez vekových limitov. Ondrej Malachovský, kráľovský slovenský bas, by 5. apríla t.r. mal 90 rokov.

Na profesionálne javisko vstúpil až v tridsiatke, keď rodák zo stredoslovenského Badína absolvoval bratislavské Štátne konzervatórium v triede Tea Tesslera. Umelecká cesta Ondreja Malachovského viedla zo školských lavíc priamo medzi operných sólistov Slovenského národného divadla. „Zápisné“ v postave Gremina z Čajkovského Eugena Onegina na ploche jedinej árii nenechalo šéfa súboru Šimona Jurovského ani publikum na pochybách, že znenazdajky sa zjavil talent, obdarený výnimočným, farebne bohatým, objemným, technicky podkutým basom.

Vedenie ansámblu nezaváhalo a začínajúcemu sólistovi ponúkalo jednu vďačnú rolu za druhou. Už v prvých sezónach angažmánu sa stretol s komickým Donom Basiliom z Rossiniho Barbiera zo Sevilly, hlboko položeným, noblesným Sarastrom z Mozartovej Čarovnej flauty a najmä s jednou zo svojich profilových úloh, ktorá ho sprevádzala počas celej javiskovej kariéry. S titulnou rolou Svätopluka, stvárneného v alternácii s Jánom Hadrabom, v prvom uvedení rovnomennej národnej opery Eugena Suchoňa (dirigent Tibor Frešo, réžia Miloš Wasserbauer, 1960).

Po premiére opery Krútňava v SND, 1965
zľava dirigent T. Frešo, E. Suchoň, O. Malachovský (Štelina) a režisér Karol L. Zachar

Medzi Svätoplukom a ďalšou životnou postavou z pera Eugena Suchoňa, Štelinom z Krútňavy (vytvoril ho roku 1965), si získaval srdcia publika a priazeň kritiky ako Smetanov Chrudoš v Libuši a Kecal v Predanej neveste, z ruskej literatúry ako Končak z Borodinovho Kniežaťa Igora, Varjažský hosť v Rimského-Korsakovovom Sadkovi a roku 1963 na pôde Janáčkovej opery v Brne ako hosť v titulnej úlohe Musorgského Borisa Godunova. Ten mu v moravskej metropole otvoril dvere k pravidelným vystupovaniam v nových inscenáciách Smetanovej Libuše (Chrudoš), Verdiho Dona Carlosa (Filip II. i Veľký inkvkzítor) či Prokofievovho Ohnivého anjela (Inkvizítor).

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Opera SND 1977,
Ondrej Malachovský (Boris), Nina Hazuchová (Fiodor),
foto: Jozef Vavro/Archív SND

Univerzálnosť Ondreja Malachovského dokumentuje široké spektrum stvárňovaných úloh. Popri slovanskej literatúre sa dotkol klasicizmu (po Mozartovom Sarastrovi to bol aj Komtúr z Dona Giovanniho či Rocco v Beethovenovom Fideliovi pod prísnou taktovkou Zdeňka Košlera), extrémne hĺbky kardinála Brogniho z Halévyho Židovky mu boli ako šité na mieru, ba popasoval sa aj s koloratúrami Rossiniho beja Mustafu z Talianky v Alžíri. Nuž a ako Zachariáš sa stal neodmysliteľnou súčasťou nekonečného života kultovej inscenácie Verdiho Nabucca. Z verdiovských kreácií sa postupne stretával s Ferrandom (Trubadúr), Guardianom (Sila osudu), Tomom (Maškarný bál), Sparafucillom (Rigoletto) a najmä dominantnými partmi, akými sú Filip II. z Dona Carla či Fiesco v Simonovi Boccanegrovi.

G. Verdi: Sila osudu, Opera SND, 1965,
Ondrej Malachovský (páter Guardian),
foto: Jozef Vavro/Archív SND

Ťažko sa pristaviť pri každej z vyše ôsmich desiatok javiskových prác, z ktorých každá, i tých niekoľko menších, vyorala hlbokú brázdu. Neviem zabudnúť na vtipného Marbuela z Dvořákovho Čerta a Káče či s nábojom nefalšovanej emócie modelovaného Vodníka v Rusalke a aby som neobišiel českú tvorbu, tak aj strhujúco mrazivého popa Grigorisa vo výbornej inscenácii Gréckych pašií Bohuslava Martinů, uvádzaných počas rekonštrukcie historickej budovy v Divadle P. O. Hviezdoslava.

Kto z mojej generácie by si nespomenul na Gounodovho Fausta a Margarétu z roku 1975? Inscenácia síce znamenala prienik nastupujúcej speváckej generácie (Peter Dvorský, Sergej Kopčák, Magdaléna Hajósssyová), no zároveň potvrdila neohrozenosť pozície vedúceho basu Ondreja Malachovského ako Mefista. Zuzana Marczellová v Hudobnom živote uviedla: „Sila žoviálnejšie podaného Mefista Ondreja Malachovského je v priam organovej mnohofarebnosti i mocnosti hlasu“. Ešte o rok skôr upútal v úplne odlišnej partii výrazovo detailne vymodelovaného kniežaťa Modrofúza v Bartókovom Modrofúzovom zámku. Keby tvorba Richarda Wagnera mala v Opere Slovenského národného divadla silnejšie zastúpenie, určite by k Dalandovi (Blúdiaci Holanďan), Hermannovi (Tannhäuser) a Heinrichovi (Lohengrin) pribudli aj ďalšie, pre pravý tmavý dramatický bas typické roly.

Vrátiť sa však musím k dvom titulom už spomenutým. K suchoňovským hrdinom Svätoplukovi a Štelinovi. Opriem sa o výstižný citát Jaroslava Blahu: „V oboch postavách siahla umelcova identifikácia s charakterom až po tú hranicu, kde sa javisková realizácia, realita dramatického charakteru zlieva s realitou umelcovej ľudskej osobnosti“. Sám som ho zažil v oboch veľakrát. Stal sa normou, porovnávacím kritériom.

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND , 1984,
F. Livora (Svätopluk ml.), J. Marvoň (Dragomir),
O. Malachovský (Svätopluk), Peter Osvald (Predslav), František Caban (Mojmír),
foto: Archív SND

Nik z jeho nasledovníkov (hoci najmä v Petrovi Mikulášovi našiel mimoriadne silného svätoplukovského pokračovateľa) nebol Malachovského kópiou. Jeho majestátny, oceľovo pevný tón vo vzopätiach vladárovej drámy a na opačnom póle horúčkovito introvertné precitnutie v štádiu uvedomenia si vlastných životných krokov, ústiace najskôr do udelenia milosti synom a po ich nezmieriteľnosti k prekliatiu. Jeho Štelina bol osobnou tragédiou iného druhu. Od prvého stretnutia s postavou roku 1965 (dirigent Tibor Frešo, režisér Karol Zachar) v nej dozrieval, cizeloval výrazové a herecké detaily, uberal z hlasového objemu a pridával až do hovorovej reči mieriaceho pianissima. Bol chvíľami bojovný vierou v spravodlivé odhalenie vraha svojho syna a v závere bolestivo rezignujúci, vyvolávajúci slzy v očiach divákov. Hlasovo, ani herecky ho nik neprekonal.

V pôvodnej slovenskej tvorbe, ktorá mu bola bytostne blízka, vytvoril mnoho väčších i menších kreácií. Za všetky spomeniem aspoň čudáckeho výstredníka, grófa Pongrácza, v Cikkerovej komickej opere Obliehanie Bystrice, alebo Guillaumea v opere-koláži Tibora Freša François Villon.

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1978,
Ondrej Malachovský (Štelina),
foto: Jozef Vavro/Archív SND

Opere Slovenského národného divadla bol verný počas celej, bez pár týždňov štyridsaťročnej kariéry. Výnimkou bola len sólistická zmluva s významnou nemeckou scénou v Kolíne nad Rýnom (1966 – 1969), či o desať rokov neskôr sezóna v ľubľanskej opere. Bol častým hosťom nielen v Brne, ale aj na scéne pražského Národného divadla. Okrem pravidelných hosťovaní jeho materskej scény individuálne sa v „zlatej kaplnke“ predstavil ako Wagnerov Daland, Verdiho Filip II. i Veľký inkvizítor, Dvořákov Vodník, Smetanov Chrudoš či Beethovenov Rocco. Začiatkom šesťdesiatych rokov si talentovaného basistu všimol šéfdirigent Slovenskej filharmónie Ladislav Slovák. Tým sa začala jeho intenzívna koncertná spolupráca v oratoriálnych dielach Haydna, Beethovena, Verdiho, Dvořáka, Janáčka. Nevyhýbal sa ani interpretácii piesňovej literatúry, ani pedagogickej činnosti.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1960,
Ondrej Malachovský (Basilio),
foto: Archív SND

Na záver už len jedna kuriozita a jeden apel. V posledných piatich rokoch pôsobenia Ondreja Malachovského v Opere SND (do sezóny 1998 – 1999) mal v sólistickom súbore popri sebe i oboch synov. Basistu Martina, ktorý je aktívnym neustále a barytonistu Svätopluka. Zabúdať na velikánov slovenskej opery by sme nemali ani po smrti. Od skonu Ondreja Malachovského uplynulo 3. apríla osem rokov. Práve v deň umelcových nedožitých deväťdesiatin hrá Opera SND Rossiniho Barbiera zo Sevilly. A bol že to Basilio! So suverénnym barytónovým „géčkom“. Pozerám na web divadla. Ani len ono symbolické gesto, venovanie predstavenia nedožitému jubileu svojho dlhoročného protagonistu, nevidím. Prosím, obzrime sa občas aj za tým, čo v slovenskej kultúre bolo. A čo sa nesmie vytratiť z historickej pamäti.

Autor: Pavel Unger

video

Otto Nicolai: Veselé paničky windsorské, televízna inscenácia opery (1983)

Vodníka v televíznej adaptácii Dvořákovej opery Rusalka spieva Ondrej Malachovský.

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár