K nedožitým deväťdesiatym narodeninám operného režiséra Branislava Krišku

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 7. januára 2021 si pripomíname nedožité 90. narodeniny príslušníka prvej generácie slovenských profesionálnych operných režisérov a pedagóga Branislava Krišku. Jeho inscenácie sa zapísali zlatým písmom do našej divadelnej histórie a viaceré z nich sa stali významnými míľnikmi na ceste za moderným operným divadlom.

Branislav Kriška sa narodil v stredoslovenskom meste Tisovec ako starší z dvojice súrodencov. Jeho mladší brat Fedor Kriška (1935 – 2011) bol významným teoretikom výtvarného umenia, galeristom a publicistom. Otec Ján pôsobil ako notár v Tisovci a tak rodina získala prívlastok „Notárove“. Matka Božena bola sestrou významného slovenského politika, právnika, spisovateľa a prekladateľa Vladimíra Clementisa (1902 – 1952). Táto rodinná príslušnosť neskôr ovplyvnila umelecké začiatky mladého režiséra a najmä jeho brata.

Branislav Kriška mal v rodine výrazné divadelnícke zázemie. Jeho strýko, Béla Kriška, bol úspešným ochotníckym režisérom (s jeho inscenáciou Tajovského Ženského zákona vďaka víťazstvu v celoštátnej súťaži hosťoval tisovský ochotnícky súbor 25. januára 1936 v SND). Jeho otec Ján i teta Oľga v súbore hrávali a postupne do tohto remesla zasväcovali i budúceho operného režiséra.

Fotografia z 80. výročia tisovského mužského spevokolu: Ján Kriška (horný rad, druhý zľava), Béla Kriška (spodný rad, štvrtý sprava), zdroj: Facebook Júliusa Cabana

Ako si sám zaspomínal v rozhovore pre Slovenský rozhlas v roku 1995, jeho divadelné začiatky siahajú na javisko v tisovskom kultúrnom dome, kde sa zhostil úlohy inšpicienta.

„Dodnes som nezabudol na umeleckú trému, keď ma poverili ako mladého divadelného nadšenca dôležitou úlohou – zaštrkotať kľúčmi za scénou, keď mal hlavný hrdina hry vstúpiť na javisko. Okrem toho sporadické vystúpenia prešovského divadla, ale predovšetkým martinská činohra a rozhlasové vysielania opier mi pomáhali prežiť študentské roky s ich nástrahami matematiky a podobných vedeckých odborov, ktoré si síce nesmierne vážim, ale boli a ostali pre mňa nečitateľnou partitúrou.“

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál k 75. výročiu)
Okienko do histórie Opery SND: spomienka na sezónu spred polstoročia
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál k 100. výročiu)

Hudobné vzdelanie nadobudol Branislav Kriška v Základnej umeleckej škole v Tisovci. V čase jeho štúdia sa na škole vyučovali len dva odbory: hra na husle a hra na klavír. Budúci operný režisér si zvolil klávesový nástroj, hru na ktorom tu vyučoval Dr. Ján Boor – Kriška sa s ním neskôr stretol ako pedagóg na VŠMU.

Branislav Kriška, (1931 – 1999), foto: Kamil Vyskočil (Archív SND)

Po absolvovaní Evanjelického gymnázia v Tisovci začal mladý Kriška študovať hudobnú vedu na Masarykovej univerzite v Brne (1949/1950). Po roku sa však rozhodol pre štúdium opernej réžie na Janáčkovej akadémii múzických umení (JAMU). Tu bol žiakom Otakara Zítka a predovšetkým Josefa Munclingera. Práve on výrazne ovplyvnil Kriškovo vnímanie operného divadla, jeho umelecký názor i rukopis.

„Keď som bol tuším v druhom ročníku na Janáčkovej akadémii, tak môj profesor dostal ponuku ísť do Košíc režírovať Borisa Godunova a povedal: „Ty si Slovák, ty pôjdeš so mnou ako asistent a tam začneš svoju kariéru. Ale varujem ťa, neostaň tam veľmi dlho a neožeň sa tam!“ Zrejme som nebol až taký dobrý žiak, lebo naozaj som nastúpil potom po absolvovaní JAMU do košickej opery a ostal som tam desať sezón, aj som sa tam oženil,“ spomínal s úsmevom Branislav Kriška v roku 1995.

Jeho manželkou sa stala sopranistka Jolana Koronská-Krišková (nar. 7. 4. 1932), sólistka opery Štátneho divadla v Košiciach, ktorá sa úspešne uplatnila najmä v operetnom repertoári.

Branislav Kriška, Ján Hanák, Boris Velat, 60. roky v Štátnom divadle Košice, foto: Archív ŠDKE

Kriškova spolupráca s Munclingerom na Musorgského opere Boris Godunov (1952) predstavovala prvý kontakt mladého režiséra s profesionálnou opernou scénou. Neskôr sa ako spolurežisér Juraja Šeregija podieľal na Auberovej Nemej z Portici (1954). Absolutórium ukončil v Štátnom divadle Košice, kde v roku 1954 samostatne naštudoval Thomasovu Mignon.

V košickom divadle zotrval až do roku 1965. Hoci je pravdepodobné, že nepísaným dôvodom dlhého košického obdobia bol Kriškov príbuzenský vzťah s Vladimírom Clementisom, s odstupom času sa jeho pobyt na „periférii“ javí ako požehnanie. Mimo najväčšieho ideologického a štátno-kultúrneho dohľadu, ktorý sa koncentroval na SND, mohol mladý režisér naplno a slobodne rozvinúť vlastný pohľad na operné divadlo. Ten bol na svoju dobu veľmi progresívny.

Prečítajte si tiež:
Režisér myšlienky a výtvarného videnia. Pred dvadsiatimi rokmi zomrel Branislav Kriška
Pripomíname si v januári (2016)

Kriškovo košické obdobie je pozoruhodné nielen z hľadiska jeho osobnej kariéry, ale i z hľadiska slovenskej opernej histórie. Už v roku 1957 na seba mladý režisér upozornil inscenáciou Cikkerovho Bega Bajazida (premiéra 17. 3.), ktorá výrazne kontrovala o mesiac staršiemu bratislavskému uvedeniu v réžii profilujúceho operného režiséra SND Miloša Wasserbauera. Košickú interpretáciu vysoko vyzdvihla široká umelecká a teatrologická obec.

J. Cikker: Beg Bajazid, Štátne divadlo Košice, 1957, foto: Archív ŠDKE

Ďalšími vydarenými inscenáciami tejto dekády boli najmä Janáčkova Jej pastorkyňa (1958, po prvý raz sa u Krišku objavil výrazný svetelný dizajn, neskôr taký typický pre jeho rukopis), Offenbachove Hoffmannove poviedky (1960, Kriška tu pracoval s videoprojekciou), Búrka od Zdeňka Fibicha (1961, tu po prvý raz vo svojej tvorbe zužitkoval podnety a prvky nového Bayreuthu Wielanda Wagnera), Beethovenov Fidelio (1962, dobovo aktualizovaná inscenácia s pacifistickým podtextom) či Zmätok v Efeze od Išu Krejčího (1963, recesistická inscenácia parodujúca antické námety sa stala kritikmi najvyzdvihovanejšiu inscenáciu Kriškovej košickej éry).

Do tohto obdobia časovo spadá aj Suchoňova Krútňava (1963), ktorá mala premiéru v Divadle Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici (dnešná Štátna opera). Išlo o čiastočnú rehabilitáciu pôvodnej verzie, s návratom ku kresťansko-humanistickému posolstvu, no stále ešte s vyškrtnutými postavami Básnika a Dvojníka.

E. Suchoň: Krútňava, DJGT Banská Bystrica (dnešná Štátna opera), 1963, foto: Archív ŠO

Prečítajte si tiež:
60 rokov operného umenia v Banskej Bystrici

Šesťdesiate roky sa v slovenskej opere niesli v znamení intenzívneho hľadania a volania po modernejších podobách hudobného divadla. V Bratislave postupne začal prevládať pocit, že režisérom Miroslavovi Fischerovi a Júliusovi Gyermekovi sa tieto predstavy nedarí napĺňať v želanej miere.

„Opera SND nemá žiaden konkrétny ideovo-umelecký program, nemá ani svojsky vyhranený profil, nie je prvým, ale len jedným z operných divadiel na Slovensku. (…) Reprezentačnou či reprezentatívnou národnou opernou scénou môže sa opera SND stať uskutočňovaním tých najnáročnejších kritérií ideových a umeleckých, uvedomelým smerovaním k vytvoreniu svojského výrazného profilu ako po línii dramaturgickej, tak i interpretačnej; jedine touto cestou môže získať čo najširšiu rezonančnú plochu operného publika a teda aj obnoviť svoju spoločenskú funkciu. Z celej umeleckej praxe opery SND musí byť jasné, že ide o opernú scénu kultúrne vyspelého socialistického národa… že ide o scénu slovenskú, ktorá má ako v našom domácom kontexte, tak vo svetových reláciách skutočne reprezentovať z hľadiska hudobnodramatickej kultúry najlepšie hodnoty.“ Týmito slovami v roku 1964 v časopise Hudební rozhledy zhodnotil stav opery SND popredný slovenský muzikológ a operný kritik Igor Vajda.

G. Puccini: Turandot, Štátne divadlo Košice, 1965, foto: Archív ŠDKE
G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1965, Imrich Jakubek (Kalaf), Hana Svobodová (Turandot), foto: Jozef Vavro, (archív DÚ)

Po úspešnej dekáde v Štátnom divadle v Košiciach, kde v roku 1965 zinscenoval Pucciniho Turandot, realizoval Branislav Kriška v roku 1965 „konkurznú“ inscenáciu Pucciniho Turandot v SND, ktorá rozhodla o jeho následnom angažovaní v opere SND na pozíciu operného režiséra a neskôr i dramaturga (1966 – 1971). V rokoch 1972 – 1987 zastával funkciu šéfrežiséra opery SND. Ako pre Hudobný život v roku 1979 zhodnotila teatrologička Terézia Ursínyová: „… jeho príchodom na post režiséra a neskôr šéfrežiséra opery Slovenského národného divadla sme získali osobnosť, ktorá má celkom osobitý rukopis. Je o to zvláštnejší, že neupozorňuje na seba náhlymi zvratmi a preferovaním režisérskych osobností, ale službou dielu, hudbe však predovšetkým.“

Parafrázujúc muzikológov Igora Vajdu a Alfréda Gabauera, naprieč celou Kriškovou tvorbou nenájdeme pokles pod určitú, ešte vždy vysokú umeleckú úroveň. Všeobecne najvyzdvihovanejšími sa stali inscenácie diel 20. storočia, ktoré tvoria výraznú časť režisérovho repertoáru. Patria sem najmä opery Leoša Janáčka (Jej pastorkyňa, 1966; Vec Makropulos, 1973 a ďalšie), Bélu Bartóka (Modrofúzov zámok, 1974) a pôvodná slovenská tvorba, najmä Eugena Suchoňa (Svätopluk, 1972; Krútňava, 1978), Jána Cikkera (Juro Jánošík, 1972; Hra o láske a smrti, 1973; Vzkriesenie, 1976), Miroslava Bázlika (Peter a Lucia, 1967) či Juraja Beneša (Hostina, 1984).

L. Janáček: Vec Makropulos, Opera SND, 1973, Elena Kittnarová (Emilia Marty), Juraj Hurný (Janko), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Inscenácie Janáčkových diel pritom zastávajú významné miesto nielen v histórii slovenskej opery (Vec Makropulos sa dodnes považuje za jeden z inscenačných vrcholov storočnej Opery SND), ale i v janáčkovskej interpretácii za hranicami Slovenska, resp. vtedajšieho Československa.

Prečítajte si tiež:
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Nespochybniteľné miesto v režisérovej tvorbe však má i veristický a romantický repertoár: „dvojičky“ Komedianti Sedliacka česť od Ruggiera Leoncavalla a Pietra Mascagniho (1962), Massenetova Manon (1980) a Pucciniho opery – najmä Madama Butterfly (1971), Tosca (1973) a Bohéma (1977). Výrazným dramaturgickým počinom sa stali Kriškove inscenácie predklasicistickej tvorby – Gluckových opier Orfeus a Eurydika (1966) a Ifigénia v Aulide (1970), Cimarosovho Tajného manželstva (režisér tento titul inscenoval celkovo trikrát: v SND v roku 1967, v Novom Sade v roku 1980 a na VŠMU v roku 1982) či Purcellovej opery Dido a Aeneas (1983).

V rokoch 1993 – 1996 Kriška pôsobil ako umelecký vedúci Štátnej opery v Banskej Bystrici. Najväčším prínosom tohto tvorivého obdobia sa stalo najmä vybudovanie stáleho a kvalitného umeleckého súboru s perspektívou reprezentovať operné umenie i v zahraničí.

G. Verdi: Rigoletto, Štátna opera v Banskej Bystrici, 1997, Jaroslav Kosec (Rigoletto), foto: Archív ŠO

Popri inscenáciách v domácich operných súboroch režíroval Branislav Kriška v divadle v Novom Sade Suchoňovu Krútňavu (1968), Cimarosovo Tajné manželstvo (1970), Donizettiho Luciu z Lammermooru (1971) a Belliniho Normu (1972). V Ľubľane naštudoval Čajkovského Eugena Onegina (1978) a Dvořákovej Rusalky (1979). Táto zahraničná činnosť predstavuje malú, no nezanedbateľnú časť režisérovho umeleckého portfólia. Podľa dobovej kritiky a dostupných dokumentačných materiálov síce produkcie v bývalej Juhoslávii v kontexte domácich Kriškových inscenácií kvalitatívne zaostávali, avšak vzhľadom na miestne pomery svojho času predstavovali výrazný umelecký počin.

Branislav Kriška sa režijno-dramaturgicky podieľal na výslednej podobe viacerých pôvodných slovenských diel, napr. Peter a Lucia (Miroslav Bázlik), Udatný kráľ (Alexander Moyzes), Skamenený (Juraj Beneš) či Rozsudok (Ján Cikker). Je tiež spoluautorom libreta opery Tibora Freša Martin a slnko, ktorá mala v jeho réžii premiéru v roku 1975 v SND.

Mimoriadne významná bola Kriškova pedagogická činnosť. V rokoch 1959 – 1964 externe pôsobil na Konzervatóriu v Košiciach. Od roku 1972 začal vyučovať na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Tu sa režijne i pedagogicky podieľal na vytvorení vyše tridsiatich inscenácií. V roku 1979 na fakulte obnovil odbor Operná réžia, ktorý pod jeho vedením ukončilo šesť absolventov: Marián Chudovský (1984), Jozef Revallo (1986), Martin Bendik a Blažena Hončarivová (1987), Pavol Smolík (1991) a Zuzana Lacková (1996).

Tibor Frešo, inscenátori a speváci počas prípravy Frešovej opery Martin a Slnko, Opera SND, 1975, zľava: Ladislav Vychodil, Jarmila Smyčková (Studená princezná), Branislav Kriška, Štefan Janči (Čarodejník), Tibor Frešo, Štefan Hudec (Martin), Tibor Beňo (asistent réžie), foto: Jozef Vavro / Archív SND

Branislav Kriška je autorom monografie Giacomo Puccini (Supraphon, 1970) a viacerých článkov publikovaných v odborných periodikách (Hudobný život, Slovenské divadlo). Spolupracoval tiež s televíziou a rozhlasom, pre ktoré pripravil cyklus medailónov významných osobností hudobno-divadelného sveta (napr. Medailón Márie Kišoňovej-Hubovej, 1969; Národný umelec Alexander Moyzes, 1973), televízne inscenácie opier či hudobné filmy.

Zomrel 30. apríla 1999 v Bratislave na následky dlhodobej choroby. Smrťou Branislava Krišku slovenská operná scéna stratila významného predstaviteľa „zdivadelnenej“ opery, režiséra s vycibreným výtvarným vkusom a schopnosťou hlbokého analytického ponoru do štruktúry a psychológie diela.

Veď ako sa sám v roku 1982 vyjadril, „Podstatné je, aby sa divadlo robilo poctivo a úprimne. A profesionálne. Autorov zápis je pri našej práci prvoradým komponentom. Teda hudba na daný textový námet a dramatický konflikt. Má svoj štýl, svoj rytmus, ktorý sa len čiastočne môže prispôsobovať. Autora musíme predovšetkým chápať a aj domýšľať, prekresľovať z rôznych psychologických aspektov, no proti autorskému zámeru by sa v opere ísť nemalo.

Autor: Klára Madunická

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Medailón Márie Kišoňovej Hubovej (1969), réžia Branislav Kriška

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

študentka VŠMU, odbor Divadelné štúdiá (divadelná teória, história a kritika)

Zanechajte komentár