Píše sa ľahšie či ťažšie o opernej speváčke, ktorú kritik nesledoval len z hľadiska opery, ale ktorú poznal aj osobne? Túto dilemu musím riešiť teraz, keď chcem čitateľom Opera Slovakia priblížiť dlhoročnú sólistku Slovenského národného divadla, rodáčku z Bratislavy Martu Nitranovú, pri príležitosti jej nedožitých osemdesiatin (26. mája 2022).
Po prvý raz som ju počul spievať v Moyzesovej sieni Slovenskej filharmónie ako práve končiacu poslucháčku Štátneho konzervatória v triede Magdy Móryovej áriu o jelši z Verdiho Otella. Ohromila ma obrovským hlasovým fondom, akých bolo v tom čase málo. V prvých rokoch svojej umeleckej činnosti sa zúčastnila na medzinárodných speváckych súťažiach v Sofii a Rio de Janeiro. Pred odchodom do Brazílie som sa ju márne snažil presvedčiť, aby do svojho súťažného repertoáru zaradila druhú, dramatickejšiu áriu Suzel z Mascagniho opery Amico Fritz. Napokon tam obsadila tretie miesto.
V prvej polovici 70. rokov jej inklináciu k talianskemu repertoáru posilnil viacmesačný študijný pobyt v Taliansku u pedagóga Marcella del Monaca, brata slávneho tenoristu. Po návrate mi s nadšením rozprávala o operných predstaveniach, ktoré v Taliansku videla, v ktorých vtedy žiaril mladý Plácido Domingo. Od roku 1966 už bola členkou Opery SND, kde sa najprv uplatňovala v menších úlohách. Z nich treba spomenúť aspoň slúžku Bersi z Giordanovej opery Andrea Chénier (1967), v ktorej zaujala spontánnym hereckým prejavom pripomínajúcim víchor a krásnym materiálom svojho sopránu. V triumfálnom uvedení Nabucca (1966), ktorým sa začalo jeho dlhodobé putovanie po slovenských operných javiskách sa uspokojila s úlohou Feneny.
Prečítajte si tiež:
Slovenská operná obec opäť smúti – odišla sopranistka Marta Nitranová
Jej prvou veľkou úlohou bola Giorgetta v Pucciniho Plášti (27. 9. 1968) vo veľmi vydarenej inscenácii režiséra Krišku a dirigenta Freša. Úloha jej sadla na telo nielen hlasovo ale aj herecky a vyrovnaná symbióza týchto dvoch zložiek umeleckého výkonu speváka jej bola vlastná počas celej umeleckej dráhy. Hoci úlohu alternovala s mojou obľúbenou speváčkou Annou Martvoňovou, tentoraz som musel jednoznačne uprednostniť Nitranovú.
Už vtedy sa však začala ukazovať jej slabina, ktorou bol trocha obmedzený hlasový rozsah v hornej sopránovej oktáve, takže následne striedala veľké úlohy sopránové s mezzosopránovými. Medzi tie druhé patrili Händelov Xerxes (1969), pôvodne napísaný pre kastrátov, Adalgisa v Norme (1969), Ortrúda vo Wagnerovom Lohengrinovi (1976), Marína v Borisovi Godunovovi (1977), Varvara v Káti Kabanovej (1978), Eboli v Donovi Carlosovi (1981) Princezná de Bouillon v Cileovej Adriane le Couvreur (1989).
Z opernej klasiky sa pokúsila jednorázovo o Pucciniho Toscu (1973), no k jej profilovým úlohám patrili skôr Santuzza z Mascagniho Sedliackej cti a predovšetkým rozorvaná Marta z D´Albertovej Nížiny (1979), v ktorej predviedla aj strhujúci herecký výkon padlej ženy bojujúcej o svoju česť. Išlo o typ, ktorý sa v jej umeleckých kreáciách vyskytoval mimoriadne často.
Jej doménou sa postupne stávali úlohy z opier 20. storočia tak slovenskej ako zahraničnej proveniencie. Už v roku 1969 bola kritika nadšená jej Katarínou vo výbornej Fischerovej inscenácii Gréckych pašií a rovnaký eroticky exponovaný typ ženy vytvorila aj v divácky mimoriadne úspešnej inscenácii Gershwinovej opery Porgy a Bess. Hoci predstaviteľ titulnej úlohy Juraj Hrubant tu predviedol svoj životný výkon, viacerí kritici považovali za vrchol tejto úspešnej inscenácie scény Bess a Crowna v strhujúcom herecko-speváckom predvedení Juraja Martvoňa a Marty Nitranovej.
Prečítajte si tiež:
• Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
• Takí sme (v Opere SND) boli…
• Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)
• Glosa na nedeľu. Slovenská operná tvorba v zrkadle storočnice – trvalky i diela neprávom šuplíkové
Pokiaľ ide o slovenskú operu, začnime Katrenou zo Suchoňovej Krútňavy (1978), ktorú následne tri roky vytvárala aj v mníchovskej inscenácii po boku Andreja Kucharského. Menej výrazný bol jej zástoj v Svätoplukovi (Milena, 1970, 1972). Zato premiéry novších Cikkerových opier sa nemohli zaobísť bez jej účasti. Typovo bola skvelou Katarínou Maslovovou vo Vzkriesení (1976), Isabelou v Rozsudku (1979) a Estellou v Obliehaní Bystrice (1983).
Jej expresívny hlasový prejav ideálne korešpondoval s charakterom zúfalej vrahyne Kataríny Izmajlovny v Sostakovičovej opere (1984) a následne priam démonickej Kostolníčky v Janáčkovej Jej pastorkyni (1986). Spievala a hrala celým srdcom a vzorovo dokázala postihnúť zložité psychické stavy interpretovaných postáv nie vonkajškovo, ale zvnútornene.
Ak by sa hlasovému pedagógovi podarilo rozšíriť jej hlasový rozsah o jeden tón, mohla byť dôstojnou nasledovníčkou Česányiovej a rovnocennou partnerkou Blahušiakovej aj vo viacerých dramatických partoch talianskej opery. Takto zostala „len“ významnou a svojráznou speváčkou dvoch desaťročí histórie Opery SND, pričom názorne demonštrovala, že k veľkým umeleckým výkonom nestačí len technika, ale že operný spevák sa musí dokázať stotožniť s postavou pomocou speváckych i hereckých výrazových prostriedkov.
Stretával som sa s ňou najmä v počiatkoch jej umeleckej dráhy a aj týmto článkom sa jej chcem poďakovať za to, že v najvýznamnejšom momente môjho života (sobáš v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v prvých dňoch okupácie) mi zaspievala (ako potom prehnane sebakriticky povedala strašne) z balkóna sály známu Cacciniho Amarilli mia bella. A rád tiež spomínam, ako sme u nej v byte spolu s jej vtedajším manželom, divadelníkom Mikulášom Fehérom, počúvali taliansku nahrávku Pucciniho pochmúrnej opery z parížskeho prístavu ako prípravu na jej kreáciu Giorgetty. Marta nás pred rokom navždy opustila v španielskom Badajoze 19. mája 2021. Česť jej pamiatke.
Autor: Vladimír Blaho
video
