Boli že to časy, keď si v širokom (nielen) talianskom repertoári vystačila Opera Slovenského národného divadla s vlastným obsadením. A nie hocakým. Povzdychávajú si pravidelne tí, čo si viac pamätajú. A to nielen pri ostatných verdiovských premiérach. Dokonca si netreba oživovať spomienky z až takej „hlbokej“ histórie, keď v talianskych dramatických tituloch žiarila garnitúra Margity Česányiovej, Imricha Jakubeka, Jiřího Zahradníčka, Bohuša Hanáka…
Stačí sa vrátiť do druhej polovice sedemdesiatych rokov či nasledujúceho decénia a vynára sa celá plejáda závideniahodných predstaviteľov náročných postáv. A nebol to len z najprestížnejších operných domov sveta pravidelne sa vracajúci Peter Dvorský. V barytónovom odbore na doskách Opery SND poldruha desaťročia dominoval Pavol Mauréry. Nebolo vari talianskeho titulu, ktorý by sa neoprel o jeho vzácny, kultivovaný, technicky vyspelý, cituplný a predovšetkým v legátovej kultúre nedostižný hlas.
Barbier zo Sevilly, Opera SND, (1994),
Pavol Mauréry (Fiorello),
foto: Katarína Marenčínová, archív SND
Cesta rodáka z okraja Prešova (21. 5. 1935) na prvú slovenskú scénu nebola vonkoncom priamočiara. Ba skôr značne kľukatá, vystlaná mravčou prácou. Poctivou, krok za krokom. Viedla cez Slovenský filharmonický zbor, Vojenský umelecký súbor a spevohernú Novú scénu (tam ešte ako zborista slávil svoje Kristove roky), najskôr do Košíc. Medzitým Pavol Mauréry popri zamestnaní vyštudoval sólový spev na Vysokej škole múzických umení v triede docenta Janka Blahu.
Nebol však žiadnym prírodným hlasovým fenoménom, diplom sám osebe nebol vstupenkou na javisko. Cestu k závažným sólovým úlohám mu otvorilo až dodatočné súkromné štúdium spevu u Stanislava Mjartana. Prestavba techniky tvorenia tónu, osvojenie si tradície belcantovej vokálnej estetiky, nadobudnutá plynulosť fráz a tónový zábal, budovanie výrazu nie vonkajškovými, ale čisto hlasovými prostriedkami mu umožňovali zdolávať čoraz závažnejšie operné party.
V opernom súbore košického Štátneho divadla (pôsobil v ňom v rokoch 1971-1977) sa z „neviditeľného“ spevoherného zboristu stal postupne rešpektovaný protagonista. Mal šťastie na vysoko kompetentné vedenie súboru a skvelých dirigentov Ladislava Holoubka a Borisa Velata. V nedlhom časovom úseku si mohol overiť svoje schopnosti a najmä funkčnosť oficiálnymi pedagogickými kruhmi spochybňovanej súkromnej „školy“ na rozmanitých postavách. Stvárňoval Mozartovho i Rossiniho Figara, Wagnerovho Telramunda, Orffovho Kráľa z Múdrej ženy, z ruskej literatúry Borodinovho Igora i Galického, Čajkovského Tomského a Musorgského Rangoniho. Navyše vystupoval aj v operete. Jeho doménou sa už počas košického angažmánu stala – bola ňou počas celej kariéry – talianska opera.
Titulnú postavu v znovuobjavenom Verdiho Simonovi Boccanegrovi (prvá košická inscenácia prišla po 43-ročnej pauze od bratislavskej premiéry) pod taktovkou Borisa Velata a v réžii hosťujúceho Júliusa Gyermeka (1975) ohodnotil kritik Jaroslav Blaho vysoko pozitívne. Vnímal ho ako umelca „v rámci speváckej charakteristiky postavy pracujúceho s perfektným mäkkým a nosným mezzavoce a nepreberným množstvom farebných, dynamických a charakterizačných odtieňov“. V tom čase bol už obklopený napríklad Verdiho Germontom či Rigolettom, Marcellom z Pucciniho Bohémy.
V závere košickej éry stál nezabudnuteľný Charles Gérard v Giordanovom Andrea Chénierovi roku 1977. Opäť pod Velatovou taktovkou, v réžii Drahomíry Bargárovej s nezabudnuteľným titulným hrdinom dramatického tenoristu Jozefa Kondera. Pavol Mauréry „svojím objemným dramatickým barytónom, znejúcim rovnakými kvalitami v každej polohe, vytvoril postavu plastickú a diferencovanú“ (napísal som v denníku Práca).
Don Carlos, Opera SND, (1981),
Pavol Mauréry (Rodrigo),
foto: Jozef Vavro, archív SND
Ani z Košíc však neviedla Mauréryho umelecká púť na prvú scénu. Hoci hosťovania v Carmen (Escamillo), Rigolettovi či Traviate už mal za sebou. Odbočkou bolo krátke angažmán v Erfurte (1977-1978), v tom čase ešte východonemeckej provincii, dnes celkom rešpektovanej strednej nemeckej scéne. Nie som si istý, či chcel nadobudnúť zahraničnú skúsenosť, alebo bolo meno jeho učiteľa pre oficiálne kruhy ešte stále „červeným súknom“. Aj tam zabodoval práve verdiovskou kreáciou, Renatom z Maškarného bálu. Na dosah ruky mal vytúženého Falstaffa (ten mu unikol nadobro), prednosť však dal návratu domov.
K rodine (manželke Darine Markovičovej, sólistke Novej scény a dcére Zuzane, dnes skvelej herečke a speváčke) a konečne aj do Opery SND. Do jej sólistického zväzku vstúpil roku 1978 ako zrelý, javiskovo ostrieľaný umelec so širokou repertoárovou výbavou. Košické roky nikdy neoľutoval. V rozhovore pri príležitosti šesťdesiatin mi pre denník Sme povedal: „Stále si myslím, že začať aktívnu kariéru na menšej scéne je obojstranne výhodné: divadlo získa mladú krv, spevák sa zasa dostane k príležitostiam, na ktorých môže profesionálne rásť“. (Celý rozhovor si môžete prečítať TU…)
Začalo sa umelecky nesmierne plodné obdobie. Vstupuje do staršej inscenácie Bohémy, tento raz ako Schaunard, v repríze Lohengrina sa vracia k Telramundovi, naštudovanom už v Košiciach, po dlhé roky drží, spočiatku s alternujúcim Jurajom Martvoňom a ďalšími kolegami, rekordne dlhú životnú púť Verdiho Nabucca (1966) so 420 reprízami. Premiérové príležitosti nenechávajú na seba čakať.
V prvej sezóne je to Sebastiano v D´Albertovej Nížine a v novembri 1979 Enrico v Donizettiho Lucii di Lammermoor. V prvom obsadení síce chýbal Peter Dvorský, no neskôr bol Mauréry, popri Sidónii Haljakovej a Jarmile Smyčkovej v titulnej postave, jeho častým a dôstojným javiskovým partnerom. Donizetti bol popri Verdim Mauréryho svet. Vláčna kantiléna, „italianità“ v timbri, vypointovaný výraz – to sú známky belcanta, ktoré umelec ctil nadovšetko. Škoda, že sme v tom čase (a vlastne dodnes) v Bratislave ignorovali celosvetovú vlnu renesancie predverdiovských vážnych opier i raného Verdiho.
Maškarný bál, Opera SND, (1986),
Pavol Mauréry (Renato),
foto: Kamil Vyskočil, archív SND
Osemdesiate roky na bratislavskom javisku patria v barytónovom odbore v dominantnej miere Pavlovi Maurérymu. Otvára ich Rodrigo, markíz Posa vo Verdiho Donovi Carlosovi. Spieva obe premiéry, popri ňom Bratislava objavuje Filipa II. v podaní Sergeja Kopčáka, Idu Kirilovú ako Eboli, veľké dámy slovenskej opery Elenu Kittnarovú a Magdalénu Blahušiakovú, Františka Livoru, Milana Kopačku a ďalších. Ako Posa mal tú česť stáť na javisku SND po boku exkluzívnych hosťov – Jeleny Obrazcovovej i Jevgenija Nesterenka.
Repertoár Pavla Mauréryho pritom nie je jednofarebný. Talianske tituly spestruje Bedřich Smetana Daliborom (kráľ Vladislav), Wolfgang Amadeus Mozart i Richard Wagner titulnými hrdinami z Dona Giovanniho a Blúdiaceho Holanďana. Umelec dokazuje, že belcantová technika je univerzálna, neprieči sa jej ani nemecká klasika či romantika.
Odklon ku komickému žánru, ktorý si vyskúšal už v košických operetných produkciách (Offenbachov Modrofúz) a vždy sa naň tešil, znamená Belcore z Donizettiho Nápoja lásky (1983). Vracia sa tiež k Rossiniho Figarovi, pre ktorého tón nestráca pružnosť a virtuozitu, a z charakterov vážnych k titulnej postave vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi. Vstupuje doňho, podobne ako Peter Dvorský až po premiérach, no práve toto obsadenie, doplnené Blahušiakovej a neskôr Rybárskej Ameliou Grimaldi, či trojicou alternujúcich Fiescov (Ondrej Malachovský, Peter Mikuláš, Ján Galla) udržiava nadštandard opernej prevádzky v polovici osemdesiatych rokov. Garantom je majstrovská taktovka Ondreja Lenárda, ale aj pôsobivý javiskový tvar Júliusa Gyermeka.
Veľkým speváckym triumfom sa stáva premiéra Maškarného bálu (ďalší úspech šéfovskej éry Mariána Juríka), opäť v strhujúcom hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda s hviezdnym premiérovým triom Peter Dvorský – Magdaléna Blahušiaková – Pavol Mauréry, doplneným o nemenej skvelú Ulricu Idy Kirilovej a Evu Jenisovú, vtedy ešte Antoličovú, v parte Oscara.
Po Renatovi čaká Pavla Mauréryho v kostýme Scarpiu vstup do obnovenej Pucciniho Toscy a napokon v máji 1987 titulná postava Verdiho Rigoletta v novátorskom poňatí Mariána Chudovského. Inscenácia vyvolala v tom čase rozruch, provokovala, rozčerila stojatú hladinu. Obsadenie bolo trojité, no Opera SND disponovala len jedným vlastným predstaviteľom titulnej postavy. Bol ním samozrejme Pavol Mauréry. Podal zrelú, ľudsky a psychologicky precítenú analýzu dvoch paralelných životov, ktorými Rigoletto ako milujúci otec a dvorný šašo dielom prechádza. Jeho po roky známa kreácia rástla vokálno-výrazovo a herecky, pričom po speváckej stránke bola učebnicovým príkladom talianskej vokálnej estetiky.
Mauréryho verdiovský repertoár sa rozširoval i naďalej. Pribudol titulný Macbeth v nevydarenej a iba päť mesiacov (vrátane divadelných prázdnin) žijúcej „prednovembrovej“ inscenácii. V roku 1990 vstupuje síce až po premiére do Verdiho Sily osudu ako Don Carlos di Vargas (ako Don Alvaro žiari čerstvo objavený a neskôr svetoznámy Sergej Larin, pochopiteľne Peter Dvorský a po rokoch v pozícii hosťa sa vracajúci Juraj Hurný), o tri roky neskôr si v štádiu umeleckej zrelosti, ale aj stálej hlasovej intaktnosti, meria sily so zákerným Jagom z Otella.
Rigoletto, Opera SND, (1987),
Pavol Mauréry (Rigoletto),
foto: Jozef Vavro, archív SND
Šesťdesiatiny boli nielen Mauréryho bilančným zastavením, ale zároveň odrazom do ďalšej kreatívnej činnosti. Polroka po životnom jubileu víťazí nad novým verdiovským partom – je ním Luna z Trubadúra, v réžii zarytého tradicionalistu z Brna Václava Věžníka. Stále tónovo noblesný, príkladný vo frázovaní, výrazovo vypracovaný. Aj po odchode do dôchodku v roku 1999 ostáva svojej materskej scéne verný. Verný je predovšetkým Verdiho odkazu. Roku 2001 študuje poslednú, svoju jedenástu rolu z jeho tvorby, Millera v premiérovom naštudovaní titulu uzatvárajúceho skladateľovu ranú periódu, z Luisy Miller.
Pavol Mauréry nepohrdol ani menšími postavami, po šesťdesiatke bol Hríňom v Suchoňovej Krútňave, Krušinom v Smetanovej Predanej neveste, Rossiniho Fiorillom z Barbiera zo Sevilly. Venoval sa aj piesňovej tvorbe, hosťoval vo filharmónii, v Opuse nahral platňu Parla mi d´amore. Hosťoval nielen so súborom SND, ale aj individuálne vo viacerých štátoch. Pravidelne ho pozývali do budapeštianskej Štátnej opery (Rigoletto, Simon Boccanegra), v pražskom Národnom divadle spoznali jeho Dona Giovanniho a Scarpiu, v čase samostatnosti tamojšej Štátnej opery naštudoval na jej doskách Renata z Maškarného bálu.
Naposledy ho na javisko vytiahol Jaroslav Blaho v svojom projekte Kontinuity, kde sa prihovoril slovom i spevom svojmu vernému publiku. Pavol Mauréry po dve desaťročia profiloval barytónový odbor na dvoch hlavných slovenských operných scénach. Vláčnosť jeho kantilény, osobitý timbre, kultivovanosť interpretácie a poctivosť v naštudovaní všetkých úloh ostávajú dodnes ako kritérium. Aj preto s ním tak často porovnávame jeho mladších, alebo hosťujúcich kolegov v barytónovom odbore.
Pod hrubou čiarou…
A teraz si skúsme na relevantných webových stránkach kliknúť na heslo Pavol Mauréry. Wikipedia: ani zmienka. Hudobné centrum, sekcia interpreti: nič. Slovenské národné divadlo, archív: prázdno. O čom to vypovedá? Odpovedzte si, prosím, každý po svojom.
Autor: Pavel Unger
