K prvému uvedeniu Verdiho opery Sila osudu v SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 21. januára 2023 uplynulo 95 rokov od prvého uvedenia Verdiho opery Sila osudu v Slovenskom národnom divadle. Bolo to siedme majstrovo dielo, ktoré v rokoch prvej Československej republiky odznelo v historickej budove SND.

Pravda, vzhľadom na problémy s návštevnosťou, ale aj kvôli nie príliš pozitívnemu vzťahu vtedajších českých umelcov k talianskej opere žiarilo na javisku len päť večerov a kritika ho takisto hodnotila rozporne. Podrobný popis prijatia diela nájde čitateľ v Čavojského knihe Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách (písali sme o nej TU…). Z nej sa dozvedáme, že premiérove publikum opúšťalo hľadisko už pri posledných taktoch opery, kritika tvrdo odmietla režiséra Bohuša Vilíma aj scénografa Achille Viscusiho a na milosť zobrala interpretov dvojice hlavných postáv Mariu Šponarovú (Leonora) a Bronislava Choroviča (Alvaro). Veľký propagátor českej a nemeckej opery Ivan Ballo však pripustil, že v Sile osudu sú aj miesta, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo skladateľ napísal.

Giuseppe Verdi na kabinetnom portréte od Reutlingera, zdroj: internet

Inscenácia vychádzala z milánskej verzie diela, v ktorej pôvodné petrohradské tragické finále (pomätený Alvaro sa vyhlási za vyslanca diabla a vrhne sa do hlbín zo skaly) nahradilo zmierlivé vyústenie hudobne vyjadrené v pianissime. Túto verziu ešte mierne upravil Franz Werfel v súlade so zvykom opierať sa o podoby talianskych opier v nemeckom prepracovaní (týka sa to dokonca napr. aj Nabucca z roku 1965).

Dielo Verdiho stredného tvorivého obdobia vychádza z romantickej drámy Don Alvaro alebo sila osudu od Ángela de Saavedra, vojvodu z Rivasu (Angel de Saavedra), ktorý v nej oživil jednu z hlavných barokových tém o pohanenej cti. Zároveň však v druhom pláne prezentuje žánrové obrázky, ktoré Verdi zvečnil v druhom a piatom obraze (v krčme, resp. vo vojenskom tábore). Na koncertoch dnes (donedávna aj pri krasokorčuľovaní) často odznieva predohra s hlavným motívom druhej z troch árií Leonory, no populárnejšia je práve tretia ária (Pace, pace mio Dio). Z ostatných čísel spomeňme populárny zbor Rataplan (so sólom mezzosopránu), áriu zúfalého Alvara (Mne život zúfalstvom a peklom resp. La vita è inferno all’infelice) a jeho duet s donom Carlosom (bratom Leonory), ktorý je už predzvesťou slávneho dueta Carlosa a Posu z Dona Carlosa.

G. Verdi: Sila osudu, Opera SND, 1990, Sergej Larin (Don Alvaro), foto: Katarína Marenčínová/Archív SND

V SND sa uviedla opera ešte dvakrát (vždy v réžii Miroslava Fischera), v roku 1965 a v roku 1990, v oboch prípadoch s pomerne veľkými výhradami opernej kritiky. Prvá z nich však mala kvalitné spevácke obsadenie na čele s Annou Polákovou a alternujúcou dvojicou tenoristov Imricha Jakubeka a Jiřího Zahradníčka. Posledne spomínaný na konci druhého z troch duetov Alvara a Carlosa odchádzal zo scény dlho držiac vysoký tón h2 (Ja vstúpim do kláštora resp. Al chiostro, all’eremo). Zatiaľ v poslednom bratislavskom naštudovaní Alvara alternovali Sergej Larin a Juraj Hurný a o hudobné kvality inscenácie sa pričinil dirigent Ondrej Lenárd. Dvakrát sa Sila osudu hrala aj v Košiciach (v roku 1957 so skvelým triom Poláková, Jakubek, Zelenay).

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár