K storočnici dirigenta Borisa Velata

Umelci a zvlášť dirigenti sú väčšinou „prelietaví vtáci“. Mnohí zo staršej a takmer staršej generácie dirigentov (Frešo, Holoubek, Vincourek, Kende, Vach, atď.) neobmedzili svoju umeleckú činnosť na jediné slovenské operné divadlo. Opakom sú „stálice“, ku ktorým popri Gerhardovi Auerovi (v SND od r. 1950 do 1990) patril aj Boris Velat, ktorého storočnicu narodenia si dnes (10. septembra 2023) pripomíname.

Rodák z Prahy, žiak kedysi v Slovenskom národnom divadle v Bratislave pôsobiaceho dirigenta Pavla Dědečka, prišiel do opery vtedajšieho Štátneho (dnes Národného) divadla Košice v roku 1953, čiže ako tridsaťročný, a zostal verný nášmu východoslovenskému opernému súboru do roku 2000.

Začínal skromne, najprv v Čechách ako korepetítor v ostravskej opere, zbormajster v Tepliciach a dirigent v Ústí nad Labem. Aj v Košiciach spočiatku dirigoval hlavne balety, skúsenejším kolegom šéfdirigentom robil alternanta (Bartlovi, Holoubkovi, Bílkovi), no postupne išiel od jednej opernej inscenácie k druhej.

Stretal sa s najrozličnejšími partitúrami od Monteverdiho (Súboj Tancreda s Klorindou) po dvadsiate storočie. Dirigoval Gersgwinovu Porgy a Bess, z Mozarta (ktorý bol doménou Holoubka) sa mu ušli len Così fan tutte a zo slovenskej opery si pripísal úspech pri naštudovaní Cikkerovho Mistra Scroogea (1984). Istou raritou je, že naštudoval až dve gruzínske opery.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál o 75-ročnej histórii košickej opery z roku 2020)

Čosi širší záber mal vo francúzskej opere (nielen divácka Carmen a Faust), pretože stál aj pri prvom slovenskom uvedení Gounodovej opery Romeo a Júlia a po SND aj v Košiciach pripravil Massenetovho Dona Quijota. Jeho český repertoár nebol príliš široký a pozornosť si z neho zaslúžilo popri Rusalke uvedenie Gréckych pašií od Bohuslava Martinů. Zato obrovskú väčšinu jeho naštudovaní tvorila talianska opera. Skôr okrajovou záležitosťou boli dve Donizettiho diela (Nápoj lásky, Don Pasquale), zato počet inscenovaných Verdiho opier sa blížil k číslu desať, pričom päť z nich naštudoval viackrát.

V Košiciach z Verdiho prepustil svojim dirigentským kolegom len Luisu Miller (1964), ktorá sa inscenačne nevydarila, a inscenáciu Dvoch Foscariovcov (1987), proklamujúcu Chudovského modernejší názor na réžiu. Ohlas malo jeho naštudovanie Sily osudu (1957) s trojicou skvelých spevákov (Poláková, Jakubek, Zelenay), ktorá neskôr zakotvila v súbore SND, ako aj Otella s bravúrnym Jozefom Konderom v titulnej úlohe (1971), s ktorým Košičania hosťovali aj v SND.

Prečítajte si tiež:
• Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)

O slovenskej prvej povojnovej inscenácii Verdiho Simona Boccanegru v Dejinách slovenského divadla II. stojí, že „Velat zúročil príznačnú afinitu pre taliansku operu a spolu s kvartetom sólistov (Harnádková, Mauréry, Konder, Šomorjai) naštudovanie znamenalo významný prínos k dejinám verdiovskej interpretácie“. Velatov Rigoletto (1979) zasa otváral vyše tridsaťročnú tradíciu dnes už zaniknutých operných Zvolenských hier zámockých, keďže v tom čase mal dirigent na podnet Jaroslava Blaha po dve sezóny čiastočný úväzok aj v Banskej Bystrici.

Verdiho Aidu, ktorú vždy dirigoval spamäti, pripravil až v troch inscenáciách (1968, 1983 a 1995), pričom o tej prvej kritička napísala, že „zvýraznil zvukovú bohatosť orchestrálnej partitúry“, kým o naštudovaní Trubadúra (1981) že „presadil slohovo vyhranený tvar opery“.

Prečítajte si tiež:
Spomíname na dirigenta Borisa Velata

Dirigentovi Velatovi bol blízky aj Puccini. Okrem dirigovania trojice jeho populárnych opier sa pričinil aj o slovenskú premiéru skladateľovej Sestry Angeliky (1969). V Urbančíkovej publikácii venovanej režisérke Drahomíre Bargárovej sa píše, že jej neprekonateľným spolupracovníkom bol práve Boris Velat, s ktorým rovnako milovali operu zrodenú na Apeninskom polostrove. Z množstva spoločných inscenácií si títo umelci výborne porozumeli aj pri javiskovom stvárnení (ako uviedol kritik) „neuplakanej“ Bohémy.

Dnes sa už pomaly viac píše o operných réžiách než o hudobných naštudovaniach opier. V množstve významných dirigentov, ovplyvňujúcich podobu operných inscenácií na Slovensku od Nedbalovcov po Lenárda a Valentoviča má svoje čestné miesto aj Boris Velat, ktorý nás navždy opustil 8. augusta 2008 v rodnej Prahe.

Autor: Vladimír Blaho