K storočnici Imricha Jakubeka, prvého posla belcanta na Slovensku

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
„Ak nerátame krátke bratislavské pôsobenie Rudolfa Petráka vo vojnových sezónach a krátko po oslobodení, tak v Jakubekovi mala slovenská opera prvého naslovovzatého tenoristu talianskej autentickosti i školenia“. Spomienku na sté výročie narodenia Imricha Jakubeka (1. 3. 1922 – 9. 5. 1969) otváram citáciou zo staršieho čísla časopisu Hudobný život, podpísanú odborníkom najpovolanejším, rovnako nezabudnuteľným Jaroslavom Blahom.

Ak by som sa chcel oprieť o vlastné, v mojej pamäti doživotne zapísané zážitky z predstavení s týmto výnimočným tenoristom, musel by som sa obmedziť na svoje tínedžerské obdobie. Od prelomu rokov 1964/1965, až do predčasnej a pre verejnosť neinformovanú o jeho ťažkej srdcovej chorobe prekvapujúcej smrti v roku 1969, bol „mojim“ prvým Alfredom, Manricom, Radamesom či Ismaelom a Donom Alvarom. Z Verdiho Traviaty, Trubadúra, Aidy, Nabucca a Sily osudu. Nechcem klamať, ako Riccarda z Maškarného bálu som na neho nemal šťastie. A to som spomenul len jedného skladateľa.

L. Holoubek: Stella, ŠD Košice,1958, Gejza Zelenay (Richard Monk), Imrich Jakubek (Morris Monk), foto: Archív DÚ

Talianska opera bola doménou Imricha Jakubeka. Pre ňu mal jeho vrúcne sfarbený tenor ten pravý kovový jas, optimálnu vokálnu estetiku i techniku, jeho frázovanie presne kopírovalo veľké svetové belcantové vzory, o ktoré v tom čase, na rozdiel od dneška, nebola núdza. Nebol to však ani zďaleka len Verdi, kde sme obdivovali jeho slnečný a objemný spinto tenor s narastajúcimi dramatickými ambíciami. Rovnako štýlovo autenticky sa prezentoval aj na parkete postáv z opier Giacoma Pucciniho – ako Cavaradossi v Tosce, Rudolf v Bohéme, Luigi v Plášti či Calaf v Turandot. K premiére Belliniho Normy, kde mal v roku 1969 pripravený part Polliona a stihol absolvovať kostýmové skúšky, už v jeho podaní nedošlo. Ostala len fotografia. A meno v bulletine.

Prečítajte si tiež:
Opera SND v sezóne pred päťdesiatimi rokmi
Okienko do histórie Opery SND: spomienka na sezónu spred polstoročia

Pripomíname si v marci (2017)

Stále ostávam v období Jakubekovho bratislavského angažmánu (1963 – 1969), jeho prešovskú, košickú a brniansku éru nespomeniem už na základe vlastných prameňov. Tak teda Opera SND ďalej. Don José v Bizetovej Carmen, Janík (použijem slovenský preklad mena, vtedy sa nehralo v origináloch) v Smetanovej Predanej neveste, Števa v Janáčkovej Jej pastorkyni (to bola výnimka, hrala sa v češtine), titulný Andrea Chénier z opery Umberta Giordana, dokonca aj Wagnerov lyrickejší Rienzi

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1965, Imrich Jakubek (Kalaf), Hana Svobodová (Turandot), foto: Jozef Vavro, Archív DÚ
Boris Velat s umelcami košickej opery, Gejza Zelenay, Boris Velat, Anna Poláková, Imrich Jakubek, zdroj. súkr. archív rodiny Velatovcov

Napriek vyslovene talianskemu timbru ho vtedajšie vedenie obsadzovalo aj do pôvodnej slovenskej tvorby. V oboch operách Eugena Suchoňa vytvoril nezabudnuteľného Ondreja v Krútňave (iného, ale takisto presvedčivého, ako bol Dr. Gustáv Papp) z roku 1965, či Svätopluka mladšieho v Svätoplukovi. V pamäti ostal tiež ako Slavomír v Udatnom kráľovi od Alexandra Moyzesa či Šimon v Holoubkovom Profesorovi Mamlockovi.

Najčastejšie alternoval s Jiřím Zahradníčkom (zároveň dobrým priateľom, ktorý v období podlomeného zdravotného stavu zaňho ochotne zaskakoval) a Dr. Gustávom Pappom, ktorý ako chirurg presne vedel, s akými ťažkosťami Imrich Jakubek statočne bojuje. S ním vytvoril aj dvojicu nevlastných bratov v Jej pastorkyni (1966), kde spieval Števu a Papp postavu Lacu. Je to veľmi dávno, no strhujúcu inscenáciu Branislava Krišku, s výborným obsadením (Anna Martvoňová ako Jenůfa, Oľga Hanáková a Jaroslava Sedlářová ako Kostelníčka), mám stále pred očami.

Treba však načrieť aj do hlbšej histórie umelcovej kariéry. Rodák z Rajca začal po absolvovaní žilinského gymnázia študovať popri speve na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u prof. Dariny Žuravlevovej aj medicínu. Spev však zvíťazil. V rokoch 1951 – 1955 zbieral prvé skúsenosti v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Okrem operiet sa vtedy súbor sporadicky venoval aj opere a tam vytvoril Imrich Jakubek svojho prvého Alfreda v Traviate a Janíka v Predanej neveste. Z Prešova viedla jeho umelecká púť do Košíc (1955 – 1958), kde si vystaval operný repertoár.

J. Strauss: Tisíc a jedna noc, Spevohra DJZ Prešov, 1954, Imrich Jakubek (Sultán Sulejman), foto: Archív DJZ Prešov

Bol k dispozícii všade, kde bolo treba. V českej tvorbe (Ctirad vo Fibichovej Šárke), v ruskej (Levko v Rimského-Korsakovovej Májovej noci), v Gounodovom titulnom Faustovi i Cikkerovom Begovi Bajazidovi. V Košiciach si zakotvil piliere svojho talianskeho repertoáru. Či to bola Tosca, Sila osudu alebo Bohéma. „Už vtedy sa jeho predstavenia stávali sviatkom opery“ – tak sa v nekrológu vyslovil jeho blízky spolupracovník a priateľ, režisér Branislav Kriška. Milovali ho kolegovia i publikum, takú mal povahu.

Odchod do Brna bol pre Košice stratou, no pre 36-ročného tenoristu logickým postupom v kariére. V brnianskom Štátnom divadle sa stal oporou v širokom, no najmä v talianskom repertoári, vo vokálnej estetike jeho českým kolegom nie natoľko blízkej. Dovedna spieval v jedenástich inscenáciách, počnúc Jírom v Smetanových Braniboroch v Čechách či Janáčkovým Števom, cez Wagnerovho Erika v Blúdiacom Holanďanovi, Bizetovho Dona Josého až po Radamesa, Riccarda či Cavaradossiho.

A tak sa oblúkom vraciame do Slovenského národného divadla. Ako napísal Jaroslav Blaho, Jakubekove bratislavské roky už boli poznačené hendikepom občasného úbytku fyzických síl v dôsledku vážnej choroby. Aj tak sa v jeho hlase „ozývalo teplo južných morí a ojedinelá schopnosť kantilény“. Ťažkej chorobe podľahol 9. mája 1969 po operácii v Hradci Králové. Mal len štyridsaťsedem rokov. Zanechal manželku Žofiu a vtedy ešte malého syna Slavomíra. Dnes muzikológa, hudobného redaktora, bývalého dramaturga i riaditeľa Opery SND.

G. Verdi: Nabucco, Opera SND, 1966, Bohuš Hanák (Nabucco), Yvetta Czihalová (Fenena), Imrich Jakubek (Ismael), foto: Jozef Vavro, Archív SND

Storočnica narodenia Imricha Jakubeka by nemala ostať zabudnutá. Žiaľ, slovenské operné pomery nie sú náchylné pripomínať si vlastnú históriu. Na webových stránkach bratislavského či košického divadla niet o jubileu zmienky. Ale nič nové pod slnkom. Nech aspoň tento článok umožní staršej generácii oživiť si operné sviatky s tenorovým poslom belcanta a mladšej azda pripomenúť, že Imrich Jakubek bol – opäť citujem Jaroslava Blaha, „tenoristom s veľkým T“.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár