K storočnici Imricha Jakubeka, prvého posla belcanta na Slovensku

„Ak nerátame krátke bratislavské pôsobenie Rudolfa Petráka vo vojnových sezónach a krátko po oslobodení, tak v Jakubekovi mala slovenská opera prvého naslovovzatého tenoristu talianskej autentickosti i školenia“. Spomienku na sté výročie narodenia Imricha Jakubeka (1. 3. 1922 – 9. 5. 1969) otváram citáciou zo staršieho čísla časopisu Hudobný život, podpísanú odborníkom najpovolanejším, rovnako nezabudnuteľným Jaroslavom Blahom.

Ak by som sa chcel oprieť o vlastné, v mojej pamäti doživotne zapísané zážitky z predstavení s týmto výnimočným tenoristom, musel by som sa obmedziť na svoje tínedžerské obdobie. Od prelomu rokov 1964/1965, až do predčasnej a pre verejnosť neinformovanú o jeho ťažkej srdcovej chorobe prekvapujúcej smrti v roku 1969, bol „mojim“ prvým Alfredom, Manricom, Radamesom či Ismaelom a Donom Alvarom. Z Verdiho Traviaty, Trubadúra, Aidy, Nabucca a Sily osudu. Nechcem klamať, ako Riccarda z Maškarného bálu som na neho nemal šťastie. A to som spomenul len jedného skladateľa.

Talianska opera bola doménou Imricha Jakubeka. Pre ňu mal jeho vrúcne sfarbený tenor ten pravý kovový jas, optimálnu vokálnu estetiku i techniku, jeho frázovanie presne kopírovalo veľké svetové belcantové vzory, o ktoré v tom čase, na rozdiel od dneška, nebola núdza. Nebol to však ani zďaleka len Verdi, kde sme obdivovali jeho slnečný a objemný spinto tenor s narastajúcimi dramatickými ambíciami. Rovnako štýlovo autenticky sa prezentoval aj na parkete postáv z opier Giacoma Pucciniho – ako Cavaradossi v Tosce, Rudolf v Bohéme, Luigi v Plášti či Calaf v Turandot. K premiére Belliniho Normy, kde mal v roku 1969 pripravený part Polliona a stihol absolvovať kostýmové skúšky, už v jeho podaní nedošlo. Ostala len fotografia. A meno v bulletine.

Prečítajte si tiež:
• Opera SND v sezóne pred päťdesiatimi rokmi
• Okienko do histórie Opery SND: spomienka na sezónu spred polstoročia
• Pripomíname si v marci (2017)

Stále ostávam v období Jakubekovho bratislavského angažmánu (1963 – 1969), jeho prešovskú, košickú a brniansku éru nespomeniem už na základe vlastných prameňov. Tak teda Opera SND ďalej. Don José v Bizetovej Carmen, Janík (použijem slovenský preklad mena, vtedy sa nehralo v origináloch) v Smetanovej Predanej neveste, Števa v Janáčkovej Jej pastorkyni (to bola výnimka, hrala sa v češtine), titulný Andrea Chénier z opery Umberta Giordana, dokonca aj Wagnerov lyrickejší Rienzi…

Napriek vyslovene talianskemu timbru ho vtedajšie vedenie obsadzovalo aj do pôvodnej slovenskej tvorby. V oboch operách Eugena Suchoňa vytvoril nezabudnuteľného Ondreja v Krútňave (iného, ale takisto presvedčivého, ako bol Dr. Gustáv Papp) z roku 1965, či Svätopluka mladšieho v Svätoplukovi. V pamäti ostal tiež ako Slavomír v Udatnom kráľovi od Alexandra Moyzesa či Šimon v Holoubkovom Profesorovi Mamlockovi.

Najčastejšie alternoval s Jiřím Zahradníčkom (zároveň dobrým priateľom, ktorý v období podlomeného zdravotného stavu zaňho ochotne zaskakoval) a Dr. Gustávom Pappom, ktorý ako chirurg presne vedel, s akými ťažkosťami Imrich Jakubek statočne bojuje. S ním vytvoril aj dvojicu nevlastných bratov v Jej pastorkyni (1966), kde spieval Števu a Papp postavu Lacu. Je to veľmi dávno, no strhujúcu inscenáciu Branislava Krišku, s výborným obsadením (Anna Martvoňová ako Jenůfa, Oľga Hanáková a Jaroslava Sedlářová ako Kostelníčka), mám stále pred očami.

Treba však načrieť aj do hlbšej histórie umelcovej kariéry. Rodák z Rajca začal po absolvovaní žilinského gymnázia študovať popri speve na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u prof. Dariny Žuravlevovej aj medicínu. Spev však zvíťazil. V rokoch 1951 – 1955 zbieral prvé skúsenosti v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Okrem operiet sa vtedy súbor sporadicky venoval aj opere a tam vytvoril Imrich Jakubek svojho prvého Alfreda v Traviate a Janíka v Predanej neveste. Z Prešova viedla jeho umelecká púť do Košíc (1955 – 1958), kde si vystaval operný repertoár.

Bol k dispozícii všade, kde bolo treba. V českej tvorbe (Ctirad vo Fibichovej Šárke), v ruskej (Levko v Rimského-Korsakovovej Májovej noci), v Gounodovom titulnom Faustovi i Cikkerovom Begovi Bajazidovi. V Košiciach si zakotvil piliere svojho talianskeho repertoáru. Či to bola Tosca, Sila osudu alebo Bohéma. „Už vtedy sa jeho predstavenia stávali sviatkom opery“ – tak sa v nekrológu vyslovil jeho blízky spolupracovník a priateľ, režisér Branislav Kriška. Milovali ho kolegovia i publikum, takú mal povahu.

Odchod do Brna bol pre Košice stratou, no pre 36-ročného tenoristu logickým postupom v kariére. V brnianskom Štátnom divadle sa stal oporou v širokom, no najmä v talianskom repertoári, vo vokálnej estetike jeho českým kolegom nie natoľko blízkej. Dovedna spieval v jedenástich inscenáciách, počnúc Jírom v Smetanových Braniboroch v Čechách či Janáčkovým Števom, cez Wagnerovho Erika v Blúdiacom Holanďanovi, Bizetovho Dona Josého až po Radamesa, Riccarda či Cavaradossiho.

A tak sa oblúkom vraciame do Slovenského národného divadla. Ako napísal Jaroslav Blaho, Jakubekove bratislavské roky už boli poznačené hendikepom občasného úbytku fyzických síl v dôsledku vážnej choroby. Aj tak sa v jeho hlase „ozývalo teplo južných morí a ojedinelá schopnosť kantilény“. Ťažkej chorobe podľahol 9. mája 1969 po operácii v Hradci Králové. Mal len štyridsaťsedem rokov. Zanechal manželku Žofiu a vtedy ešte malého syna Slavomíra. Dnes muzikológa, hudobného redaktora, bývalého dramaturga i riaditeľa Opery SND.

Storočnica narodenia Imricha Jakubeka by nemala ostať zabudnutá. Žiaľ, slovenské operné pomery nie sú náchylné pripomínať si vlastnú históriu. Na webových stránkach bratislavského či košického divadla niet o jubileu zmienky. Ale nič nové pod slnkom. Nech aspoň tento článok umožní staršej generácii oživiť si operné sviatky s tenorovým poslom belcanta a mladšej azda pripomenúť, že Imrich Jakubek bol – opäť citujem Jaroslava Blaha, „tenoristom s veľkým T“.

Autor: Pavel Unger

video