K storočnici Marty Meierovej, speváčky so širokou škálou dramaticky bohatých postáv

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 7. marca t.r. si pripomíname sté výročie narodenia slovenskej opernej speváčky, sopranistky Marty Meierovej (rod. Kurbelová, narodila sa 7. marca 1920 v Trnave, zomrela 20. februára 2013 v Bratislave, manžel Jaroslav Meier, hudobný skladateľ, sestra Elena Kittnarová), dlhoročnej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1943 – 1980 (s prerušením v sezóne 1946 – 1947).

Marta Meierová nadobudla hlboký vzťah k hudbe v rodinnom prostredí. Ešte ako žiačka spievala sólové party v chrámovom zbore Dómu sv. Mikuláša v rodnej Trnave pod vedením Mikuláša Schneidera-Trnavského. Začala študovať na Hudobnej a dramatickej akadémii (od roku 1941 Štátnom konzervatóriu) v Bratislave u prof. Jaroslava Egema a Dariny Žuravlevovej.

Na svoj talent upozornila už na verejnom koncerte absolventov konzervatória v roku 1943, kde pod taktovkou Josefa Vincourka spievala tri piesne M. Schneidera-Trnavského v orchestrálnej úprave zo zbierky Slzy a úsmevy. Kritiku príjemne prekvapila pekným vo všetkých registroch vyrovnaným hlasovým fondom a čistou intonáciou. V tom istom roku bola angažovaná do súboru Slovenského národného divadla, kde pôsobila do roku 1980, s výnimkou rokov 1946 – 1947, kedy učila spev na hudobnej škole v Trnave.

E. d´Albert: Nížina, Opera SND, 1944, E. Lembovičová (Pepa), M. Česányiová (Nuri), M. Kurbelová (Antonia), R. Kustrová (Rozália), foto: Anton Illenberger/Archív SND

V opernom súbore Slovenského národného divadla začínala Marta Meierová (do roku 1951 ako Kurbelová) netradične – malou úlohou v činohernej inscenácii Moliérovej komédie Zdravý nemocný (1943) režiséra Jána Jamnického, kde v medzihrách okrem hercov vystupovali aj speváčky. Podľa dobovej tlače hlasovo uspokojila vo svojom opernom debute v postave Inez v novom obsadení Verdiho Trubadúra (1944), precítene a presvedčivo spievala úlohu kňažky v jeho Aide (1944), stvárnila aj Giovannu v Rigolettovi (1945). Doštudovala Frasquitu z Bizetovej Carmen (1944, insc. 1941), neskôr spievala Mercedes (1954).

Mnohé postavy si zopakovala aj v ďalších inscenáciách ako napr. Giovannu vo Verdiho Rigolettovi (1945, 1951, 1956, 1970). Kate Pinkerton (Puccini: Madame Butterfly 1948, insc. 1940; 1955). Z ďalších postáv naštudovala Nellu (Puccini: Gianni Schicchi, 1944), Pastierku (Janáček: Jej pastorkyňa, uvádzaná ako Jenufa, 1946), Kocu (Petar Konjović: Koštana, 1948) Antóniu i Pepu (d´Albert: Nížina, 1951).

Marta Meierová disponovala zamatovým dramatickým sopránom širokého hlasového rozsahu, mäkko a pritom výrazne znejúcim vo všetkých polohách a začala sa uplatňovať aj v náročnejších postavách. Pekný výkon podala ako Siebel z Gounodovho Fausta a Margaréty (1944, insc. 1938; 1948). Bez problémov spievala Kupavu v opere Rimského-Korsakova Snehulienka (1947), dramatickú Santuzzu v Mascagniho Sedliackej cti (1948, insc. 1947), ale aj Smetanovu Anežku v komickej opere Dve vdovy (1949, insc. 1946) a nohavicovú postavu Záviša v jeho Čertovej stene (1949), či Prvú dámu Kráľovnej noci z Mozartovovej Čarovnej flauty (1949).

B. Smetana: Čertova stena, Opera SND, 1949, H. Bartošová (Hedvika), L. Chmel (Vok Vítkovíc) Z. Ruth-Markov (Beneš), M. Kurbelová (Záviš), foto: Gejza Podhorský

Kritika vyzdvihla „spevácky výkon, príjemný timbre, bezchybnú muzikalitu a sugestívny herecký prejav“ mladej speváčky v titulnej postave Moniuszkovej Halky (1950). Po Cudzej kňažnej v Dvořákovej Rusalke (1950), Elene v československej premiére Pipkovovho Momčila (1950) a Júlii z Dvořákovho Jakobína (1951) zvládla s niekoľkými skúškami jednu z najnáročnejších postáv operného repertoáru, Janáčkovu expresívnu Kostolníčku v Jej pastorkyni (1955).

Postupne prešla na charakterový sopránový a mezzosopránový obor. Vo veľkých i menších postavách uplatnila nevšednú hereckú variabilitu a kreativitu ako Kňažná (1955) a Kačina matka (1968, insc.1965) v Dvořákovej opere Čert a Káča), Janáčkova Sova i Revírniková (Líška Bystrouška, 1958), Fjokluša (Káťa Kabanová, (1978). Vytvorila výraznú figúrku Starenky Buryjovky (Jej pastorkyňa, 1955, 1966), spievala Veroniku (Pauer: Zuzana Vojířová, 1959), Ľudmilu (Smetana: Predaná nevesta, 1961), charakterové dramaticky bohaté úlohy v ruských operách: Larina (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1949, 1952, 1972), Pestúnka (Musorgskij: Boris Godunov, 1954, 1977), Ňaňa (Borodin: Knieža Igor, 1962).

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Opera SND, 1949, Janka Gabčová (Filipjevna), Marta Kurbelová (Larina), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Vokálne kvality prejavila v postave Tebalda z Verdiho Dona Carlosa (1956), z ďalších Verdiho postáv spievala Curru (Sila osudu, 1965), Annu (Nabucco, 1966 a Dvornú dámu (Macbeth, 1968). Upútala herecky a spevácky plastickou postavou starej Madelon z Giordanovho André Chéniera (1967), komediálne schopnosti prejavila ako Marcelina v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1968). Vytvorila ľudsky hrejivú matku Gertrúdu (Humperdinck: Medovníková chalúpka, 1959), Zámočníkovou ženou (Egk: Revízor, 1959). Ukážkou hereckej drobnokresby bola intrigánska Panna Marianna (Richard Strauss: Gavalier s ružou, 1958).

Pozoruhodné herecko-spevácke kreácie vytvorila v slovenskej pôvodnej tvorbe, živú, veselú a sviežu postavu Zuzky v prvom uvedení Suchoňovej Krútňavy (1949, 1952), neskôr aj Zimoňku, Ženu a Kuchárku (1965) i Zalčíčku (1978). V Suchoňovom Svätoplukovi (1960, 1970) spievala Kňažku Moreny. V Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi prešla od študenta (1954) k zradnej krčmárke Mare (1972), vo Vzkriesení spievala tetu Máriu Ivanovnu (1962), v ďalšom naštudovaní sugestívnu epizódnu Marfu (1972).

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1949, Marta Kurbelová (Zuzka), Marka Medvecká (Marka), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Mistrovi Scroogovi (1963) stvárnila Milosrdnú sestru. Podala plastický obraz starej vidieckej ženy Babky Petráčky v Holoubkovej Rodine (1960), Sestry Hedvigy v Profesorovi Mamlockovi (1966). Krásnou, ľudsky hrejivou a múdrosťou prežiarenou postavou bola stará Telva z Urbancovej opery Pani úsvitu (1976).

Marta Meierová už od obdobia štúdia vyvíjala bohatú činnosť na koncertných pódiách doma i v zahraničí. Ešte ako poslucháčka Hudobnej akadémie interpretovala piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského na koncerte v Trnave (1941), účinkovala napr. aj so súborom Bradlan (1944), spievala na koncerte v Redute venovanom 150. výročiu narodenia prvého predsedu Matice slovenskej Dr. Štefan Moyzesa (1947).

Mohutným hlasom kritiku upútala na koncerte sólistiek opery SND s klavírnym sprievodom Ladislava Holoubka v Redute v interpretácii Smetanovej piesne Nekamenujte proroky a árii z Holoubkovej opery Svitanie (1948). Mäkko znejúci, zamatový hlas uplatnila v mnohých hudobno-vokálnych skladbách. Spievala nové piesňové cykly Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Júliusa Kowalského a i.

U. Giordano: Andrea Chénier, Opera SND, 1967, Jurah Martvoň (Carlo Gérard), Marta Meierová (Madelon), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Vystupovala aj v Čechách, napr. na koncerte v Brne (1966) spievala s klavírnym sprievodom Kláry Havlíkovej Nočné piesne pre mezzosoprán a klavír manžela Jaroslava Meiera. Na zahraničných vystúpeniach vo Frankfurte nad Mohanom, Bulharsku, Bukurešti, v Záhrebe žala mimoriadne úspechy interpretáciou piesne Ružičky Schneidera-Trnavského.

Pre rozhlas nahrala Marta Meierová operné árie (Marienka zo Smetanovej Predanej nevesty, Alžbeta vo Wagnerovom Tannhäuserovi, Smrť Izoldy z opery toto autora Tristan a Izolda, Amália z Verdiho Maškarného bálu). V televíznych adaptáciách opier vytvorila viaceré charakterové postavy: Krčmárku (Suchoň: Krútňava, 1972, réžia Tibor Rakovský), Apolloniu (Haydn: La Canterine, 1973, réžia Clara Balaďová), Annu (Cikker: Beg Bajazid, 1974, réžia Tibor Rakovský), Máriu Ivanovnu (Cikker: Vzkriesenie, 1977, réžia Petr Weigl), Starenu a Matku (Taktakišvili: Tri životy, réžia Miroslav Fischer 1975).

Herecké schopnosti umelkyne využila televízia aj v inscenáciách pôvodných opier jej manžela Jaroslava Meiera, v pôsobivej postave Babušky (Noc pred nesmrteľnosťou, 1975), Jozefíny Malandainovej (Dreváky, 1979, réžia Jozef Palka) a Ňaňky (Vrabčiaci, 1982, réžia Miroslav Fischer).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku