Dňa 19. júla t.r. si pripomíname sté výročie narodenia slovenskej sopranistky Anny Polákovej-Hadravovej, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou hudobnej kultúry na Slovensku. Jej pôsobenie spolu so silnou speváckou generáciou tých čias prinieslo košickej aj bratislavskej opere mimoriadne úspechy.
Narodila sa 19. júla 1922 v obci Koválov, okres Senica. Spev študovala v rokoch 1943 – 1949 u významnej pedagogičky a zakladateľky slovenskej vokálnej školy prof. Anny Korínskej-Kornhauserovej. Ako čerstvá absolventka bratislavského konzervatória sa v auguste 1949 stala sólistkou košickej opery, kde pôsobila takmer trinásť divadelných sezón. V Košiciach začínala aj končila postavou Neddy v Leoncavallovej opere Komedianti. Už počas tohto angažmán hosťovala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kde neskôr pôsobila ako stála sólistka opery. Napriek tomu, že v Opere SND pôsobila len tri divadelné sezóny (23.7.1962 – 11.12.1965), získala si obdiv kolegýň, kolegov, hudobnej odbornej obce a samozrejme aj priazeň divákov.
,,Po troch sezónach mala Poláková už svoje publikum a operná verejnosť akceptovala jej nenahraditeľné miesto v opernom súbore SND. Štyridsaťtriročná zo slovenského operného javiska odišla. Zanechala však na ňom pečať bohatej umeleckej osobnosti.“ uviedol v knižnej publikácii Lýdie Urbančíkovej Anna Poláková-Hadravová teatrológ Jaroslav Blaho a dodal: ,,Poláková predstavovala typ univerzálneho sopránu, schopného zvládať nároky lyrických, pohyblivých partií, ale aj expresívnejších sopránových partov. V troch bratislavských sezónach vrchovatou mierou naplnila očakávania svojimi premiérovými postavami a úlohami, ktoré prevzala zo staršieho repertoáru.„
Do Bratislavy prišla medzi silnú spevácku generáciu. Síce sa jej nepodarilo stať sa prvou dámou tunajšej opernej scény, keďže v tom čase bola primadonou SND Margita Česányiová, ale jej výkony boli hodné alternácii s touto obdivuhodnou sopranistkou. V októbri 1955 sa stala manželkou MUDr. Oscara Hadravu (rodáka zo Sniny), s ktorým prežila nádherné vyše päťdesiatročné manželstvo.
Umelkyňa do svojho repertoáru naštudovala mnohé postavy: Nedda (Leoncavallo: Komedianti), Arzéna (Strauss: Cigánsky Barón), Mimi (Puccini: Bohéma), Margaréta (Gounod: Faust a Margaréta), Violetta Valéry (Verdi: La traviata), Kňažka (Aida), Rigoletto (Gilda), Sila osudu (Leonora di Vargas), Trubadúr (Leonóra), Zuzanka (Mozart: Figarova svadba), Ľudienka (Blodek: V studni), Blaženka (Smetana: Tajomstvo), Mařenka (Smetana, Predaná nevesta), Tatiana (Čajkovskij: Eugen Onegin), Rosina (Rossini: Barbier zo Sevilly), Micaela (Bizet: Carmen), Katka (Ciker: Beg Bajazid), Jaroslavna (Borodin: Knieža Igor), Rusalka (Dvořák: Rusalka), Antónia (Offenbach: Hoffmannove poviedky), Alžbeta (Wagner: Tannhäuser), Agáta (Weber: Čarostrelec), Milena (Suchoň: Svätopluk) a mnohé ďalšie mladodramatické roly.
Nahrala množstvo operných a operetných nahrávok a ľudových piesní. Pri príležitosti 70. výročia košického vysielania Slovenského rozhlasu v roku 1997 vyšlo profilové CD s názvom „Skvosty hudobného archívu“, kde spolu s umelcami ako napr. Edita Gruberová, Sergej Kopčák, Ivan Sokol a mnohí ďalší znie aj hlas Anny Polákovej z 50-tych rokov, a to ária z Verdiho opery La traviata a záznam z Nedbalovej operety Poľská krv.
Koncom roka 1965 spolu s mamou a manželom emigrovala do Rakúska. Usadili sa vo Viedni. Emigrácia bola pre Annu Polákovú bolestným zážitkom a v spomienkach sa rada vracala k rodnému kraju. Ako sama povedala: ,,na Košice nikdy nezabudnem, krásny vzťah s publikom bol vzájomný“. Anna Poláková bola výnimočnou slovenskou speváckou osobnosťou. Svojim zjavom a nádherným vokálnym prejavom si hravo získala poslucháčov.
Po príchode do Viedne, kde mala možnosť naplno prezentovať svoje schopnosti, stratila záujem o divadlo a hudbu na javisku, aj keď im zostala verná ako diváčka. Vo Viedni vytvárala zázemie a rodinnú atmosféru manželovi, profesionálnemu lekárovi a starala sa o svoju chorú matku. S manželom usporadúvali pravidelné koncerty hlavne v Dolnom Rakúsku (pre pacientov Kneipovho ústavu v Bad Kreuzen, kde pán Hadrava externe pôsobil takmer 20. rokov) a koncertovala aj inde v Európe a v zámorí, kam ju pozývali v rámci Svetového kongresu Slovákov. Tieto zhromaždenia sa konali v New Yorku, Toronte, Chicagu, Ríme… a pozývali si tam slovenských umelcov žijúcich na Západe.
Treba spomenúť aj významný koncert slovenských umelcov vo Veľkej sále viedenského konzervatória v máji 1976, na ktorom spolu s Annou Polákovou vystúpili mezzosopranistka Dr. Tatjana Masariková, basbarytón Ladislav Ilavský, barytón Jozef Šrámek a na klavíri sprevádzala Eva Plešková. Anna Poláková tu spievala áriu Rusalky, áriu Liu z Pucciniho opery Turandot a piesne M. Schneidera-Trnavského. Viedenská kritika sa o výkonoch umelcov vyjadrila veľmi pochvalne a vrcholom večera sa podľa nich stala práve ária Liu v podaní Anny Polákovej.
Viedeň sa pre Annu Polákovú a jej rodinu stala druhým domovom. Tu sa spoznala s Editou Gruberovou, a to cez ich matky, ktoré sa lámavou nemčinou náhodne zoznámili v parku. Keď padlo slovo v slovenčine, okamžite zareagovali a zistili že obidve sú Slovenky a majú dcéry operné speváčky. Edita Gruberová poznala hlas Anny Polákovej už z hľadiska Opery SND, ktorú ako študentka veľmi obdivovala.
,,V časoch mojich štúdií na bratislavskom konzervatóriu sme sedávali my, študentky na galérii Slovenského národného divadla. Často sme obdivovali krásny soprán štíhlej, sympatickej speváčky Anny Polákovej. O veľa rokov neskôr osud chcel, aby sme sa spoznali vo Viedni. Zásluhou našich mamičiek, ktoré sa šťastlivou náhodou zoznámili pri posedení v parku a v podstate tým zahájili začiatok nášho celoživotného priateľstva. Anička, ako aj jej manžel Dr. Oscar Hadrava sa pre mňa stali akoby časťou mojej rodiny, vždy ochotní poradiť i pomôcť, či v pohode diskutovať o medicíne, hudbe, speve… Priťahoval a spájal ma s ňou náš slovanský pôvod, fenomén jej duševnej i telesnej mladosti ma očarúval pri každom našom stretnutí. Jej krásny svieži hlas mi navždy zostane v pamäti.“, vyjadrila sa Edita Gruberová.
Po emigrácii v roku 1965 začala vtedajšia politická garnitúra vymazávať ,,obraz“ Anny Polákovej z povedomia ľudí, z kníh, z hudobného vysielania, z histórie… Tak, ako aj iné úspešné a významné osobnosti, stala sa kvôli emigrácii v svojej rodnej krajine nežiadúcou osobou. Mnohí jej priaznivci to neznášali najlepšie a aj napriek silnému nátlaku štátnej moci viacerí publicisti, hudobní vedci a dramaturgovia zachovali Annu Polákovú vo svojich dokumentoch, spomienkach, nahrávkach a vďaka nim môžu ďalšie generácie spoznať ,,obraz“ obdivuhodnej sopranistky. Anna Poláková zomrela 26. júna 2008 vo Viedni.
Jednou z obdivovateliek Anny Polákovej je aj slovenská muzikologička, kritička a publicistka PhDr. Lýdia Urbančíková. Veľmi ťažko niesla odchod tejto vzácnej umelkyne z Košíc do Bratislavy a neskôr do zahraničia. Po páde režimu a otvorení hraníc v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa pani Urbančíková ako redaktorka Slovenského rozhlasu v Košiciach vybrala za Annou Polákovou do Viedne, kde pripravila spomienkový samostatný hudobno-slovný program. Jeho ohlas u poslucháčov bol natoľko priaznivý, až sa musel viackrát reprízovať. Správa o smrti Anny Polákovej bolestne zasiahla Lýdiu Urbančíkovú a definitívne ju priviedla napísať monografiu o jej živote.
Kniha s názvom Anna Poláková-Hadravová (vydavateľ: Hudobná spoločnosť Hemerkovcov, 2012) okrem súhrnného životopisu a repertoáru obsahuje aj rozhovor s manželom Anny Polákovej, spomienky kolegýň a kolegov hudobníkov, ako aj pohľady na jej umelecký prínos od popredných slovenských muzikológov, operných kritikov, publicistov a milovníkov opery. Kniha je vzácna aj tým, že umožní spoznať sopranistku, ale pootvorí aj dvere do bohatej slovenskej opernej histórie. Je obohatená o rozsiahlu fotogalériu a CD so šiestimi ľudovými piesňami v podaní Anny Polákovej. Recenziu knihy si prečítate v článku Vladimíra Blaha Nezabúdajme na Annu Polákovú.
Prezentácia knihy sa konala 18. septembra 2012 počas predstavenia Verdiho opery La traviata v košickom Štátnom divadle a 23. septembra 2012 v Slovenskom národnom divadle v rámci cyklu Kontinuity s Jaroslavom Blahom, ktorý bol venovaný profilovým sólistom šesťdesiatych rokov, sopranistke Anne Polákovej a tenoristovi Imrichovi Jakubkovi.
Pripravil: Ľudovít Vongrej
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.