V tomto roku si pripomíname sté výročie od narodenia speváčky, herečky i pedagogičky Gizely Veclovej. Táto všestranná výrazná umelecká osobnosť bola dlhoročnou členkou Divadla Nová scéna v Bratislave, účinkovala aj na javisku Slovenského národného divadla v Bratislave, Štátneho divadla Košice a predstavila sa v množstve legendárnych filmov a seriálov. Počas svojej viac ako 60-ročnej umeleckej dráhy stvárnila vyše 130 postáv.
Gizela Veclová-Živojnovičová sa narodila 1. mája 1923 v Bratislave, detstvo strávila v časti s názvom Trnávka. Dcéra umeleckého kovozlievača a krajčírky sa netúžila stať herečkou, ale klaviristkou. K spevu sa dostala postupne na mestskej hudobnej škole vďaka riaditeľovi Alexandrovi Albrechtovi, pretože účinkovala v jeho spevokole v Katedrále svätého Martina. Pedagógov zaujal jej hlas a bolo rozhodnuté.
Jej kroky viedli na Hudobnú akadémiu (dnešné štátne Konzervatórium v Bratislave) k profesorovi Arnoldovi Flöglovi (sólista Opery SND). O jej umelecký rast sa starali významné skladateľské a pedagogické osobnosti – intonáciu ju učil Eugen Suchoň a harmóniu Ján Cikker. Prvýkrát na verejnosti spievala v bratislavskom Dóme sv. Martina, kde bol organistom dirigent Ladislav Slovák (v 60. rokoch stál na čele Slovenskej filharmónie), ktorý pre ňu komponoval aj skladby a dokonca si tu spolu aj zaspievali.
Po škole sa stala sólistkou Opery Slovenského národného divadla v Bratislave (1942 – 1945), kde prišla na pozvanie šéfa opery Josefa Vincourka. Na našej prvej scéne začínala postavou Kuchárika v Rusalke a nasledovali ďalšie. Predstavila sa tu ako Esmeralda (Predaná nevesta), Siebel (Faust a Margaréta), Barbarina (Figarova svadba), Musetta (Bohéma), Grófka Ceprano (Rigoletto), Lidka (Dve vdovy), Líza (Zem úsmevov), Sylva (Modrá ruža), Zora (Tajomný prsteň), Edita (Osudný valčík), Mária (Námorný kadet)… V SND účinkovala napríklad aj po boku Márie Kišonovej-Hubovej, ktorá jej bola kedysi učiteľkou na meštianskej škole v Bratislave.
Po Druhej svetovej vojne, prijala pozvanie prvého riaditeľa košického divadla Janka Borodáča do metropoly východu. V Košiciach sa stala sólistkou a naštudovala tu viaceré operné aj primadonské operetné postavy. Bolo to krátko po vzniku Východoslovenského národného divadla (dnešné Štátne divadlo Košice).
„Netušila som, ako sa v auguste 1945 dostanem na východ republiky. Janko Borodáč mi poradil, aby som išla vlakom do Vrútok a ďalej nejakým kočom. Zobrala ma UNRRA – povojnová potravinová pomoc na nákladnom aute s plachtou. Košické divadlo som si na prvý pohľad zamilovala. Prvú noc som prespala v šatni, iná možnosť nebola,“ spomínala Gizela Veclová v rozhovore pre Korzár na začiatky svojej viac ako 60 ročnej umeleckej dráhy.
Z rozprávania Gizely Veclovej je známa aj príhoda, keď bola ako malé dievča so svojou mamou (šila obleky pre významné osobnosti) v dome župana a hudobného skladateľa Emanuela Maršíka na Palisádach v Bratislave. Tu si ju na kolená zobral pre ňu vtedy neznámy pán. Bol to Oskar Nedbal, riaditeľ Slovenského národného divadla, ktorý jej hral na klavíri a veľmi sa jej to zapáčilo. Gizela Veclová v tom čase ani len netušila, že s postavou Heleny z Nedbalovej operety Poľská krv sa v októbri 1945 debutovo predstaví košickému publiku. Inscenácia bola zároveň prvou operetou v novozniknutom košickom divadle.
Na košickom javisku stvárnila v rokoch 1945 – 1952 Violettu (La traviata), Améliu (Maškarný bál), Giuliettu (Hoffmannove poviedky), Rosinu (Barbier zo Sevilly), Toscu, Čo-čo-san (Madama Butterfly), Laurettu (Gianni Schicchi), Rusalku, Marienku (Predaná nevesta), Paminu (Čarovná flauta), Margarétu (Faust a Margaréta), Tatianu (Eugen Onegin), Odarku (Záporožec za Dunajom), Žofku (Cigánsky barón), Sonju (Cárovič) a mnohé ďalšie postavy.
V roku 1952 sa začalo jej pôsobenie v Divadle Nová scéna v Bratislave. Podľa dokumentačných materiálov oplývala všestranným talentom a do daru dostala jedinečné herecké i tanečné schopnosti, javiskový šarm a noblesu, vďaka čomu ju označovali za prvú dámu slovenskej operety aj muzikálu. Za jej 33-ročné účinkovanie v Divadle Nová scéna stvárnila množstvo postáv.
Ako uvádza kritička a publicistka Michaela Mojžišová (Hudobný život 5/2013) „… s príchodom na Novú scénu sa začína umelecky najvýznamnejšie obdobie kariéry. Zaraďuje sa do vyprofilovaného súboru na čele s Františkom Krištofom Veselým a stáva sa jeho plnohodnotnou súčasťou. Popri operetnom repertoári, ktorý bol doposiaľ jej doménou, sa dostáva do kontaktu s moderným hudobným divadlom a spoznáva polohu, ktorá sa jej stala najvlastnejšou.“
Gizela Veclová na Novej scéne účinkovala v muzikáloch, operetách, hudobných komédiách aj v činoherných predstaveniach po boku legendárnych hercov tzv. zlatej éry. Hrala titulné či charakterové roly, ako aj starokomické postavy v klasickej operete.
Muzikologička a kritička Terézia Ursínyová v Hudobnom živote č. 5/2005 píše: „Ako diváčka a recenzentka Spevohry NS som sa s jej umením stretávala najmä od polovice 60. rokov a vstúpila som „rovno“ do najvlastnejšej éry Veclovej dám z klasických operiet a muzikálov. Jej lyrický soprán tu dostával nové odtiene: musela sa naučiť spievať nielen šansónový text (najprv v operete Pod južným krížom r. 1958, potom v Burkhardovom Ohňostroji), ale aj muzikálové rytmy a melódie.
Múzy ju obdarili všestranným talentom, takže nebolo pre ňu ťažké vytvoriť umenie syntetického herectva. Vedela tancovať a pohybovať sa v kostýmoch rôznych období, v činoherných tituloch získala školu jazykovej kultúry, spolupráca s Borisom Slovákom, Bedřichom Kramosilom a ďalšími tvorcami klasickej éry Novej scény ju viedla po stupienkoch k dokonalosti a najvyšším métam.
Na Novej scéne žiarila jej Dolly Leviová z Hello, Dolly!, za ktorú získala roku 1967 Cenu za najlepší výkon na Divadelnom festivale v Karlových Varoch i Cenu Zväzu slovenských dramatických umelcov…, … Nezabudnem na jej Mešťanostovú z muzikálu Revízor, kde rozohrala gogoľovsko-šebovskú partitúru ako komediálny koncert figúr spolu s Ivanom Krajíčkom, Jaroslavom Rozsívalom či Máriou Schweighoferovou a ďalšími. V srdci mi zostala aj jej Cigánka Vorzová z maďarského muzikálu Červená karavána, kde zazneli mnohé clivé melódie „cigánskeho spirituálu“. Gizele Veclovej venovala Terézia Ursínyová jednu z kapitol vo svojej knihe Zlaté hlasy.
Medzi jej najvýraznejšie muzikálové kreácie patria popri už spomínanej Dolly Leviovej postavy ako Pani Higginsová (bolo to jej prvé stretnutie s muzikálom) a Pani Pearsová z My Fair Lady, Golda (Fidlikant na streche, v ktorom si zahrala po boku Jozefa Kronera), či Hortenzia v muzikáli Grék Zorba. Stvárnila Frasquitu (Mlynárka z Granady), Serafínu (Hrnčiarsky bál), Abatišu (Traja mušketieri), Jadwigu Pavlovu aj Helenu (Poľská krv), Mirabellu (Cigánsky barón), Gabiku (Plné vrecká peňazí), Giudittu (Giuditta), Augustu Panicettiovú (Keď je v Ríme nedeľa) a mnohé ďalšie. S javiskom Novej scény sa rozlúčila v roku 1988 postavou kňažnej Cecílie v Kálmánovej operete Čardášová princezná.
„Gizka? To je história nielen Novej scény, ale celej slovenskej kultúry. Nikdy nezabudnem na jej „dámy” v operetách. Rovnako čarovné a podmaňujúce boli jej „cigánky” a „vedmy” v muzikáloch a vôbec – škála jej kreácií nemala hranice. Bola všestranná, veľmi tvárna a disponovaná hudobne aj herecky a mala v sebe zakódovanú tú vzácnu hereckú inteligenciu, ktorá dnes mnohým hercom chýba. Vždy tak trochu bola mojím vzorom. Aj ľudsky sme si „sadli” a bola som pyšná na to, ze ma mala rada. Našťastie sa často objavovala aj vo filmoch, takže aj dnes máme možnosť si ju pripomenúť.”, zaspomínala si pre čitateľov Opera Slovakia na Gizelu Veclovú jej dlhoročná kolegyňa z Divadla Nová scéna, legendárna herečka Ida Rapaičová, ktorá si s ňou zahrala aj vo filme.
Popri divadle Gizela Veclová účinkovala aj vo viacerých filmoch, seriáloch, krátkometrážnych filmoch, televíznych inscenáciách či divadelných záznamoch. Z legendárnych televíznych snímok spomeňme napríklad: Zmluva s diablom (1967), Medená veža (1970), Páni sa zabávajú (1971), Adam Šangala (1972), Skrytý prameň (1973), Babička to zariadi (1973), Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976). Bola hostkou v mnohých rôznych televíznych i rozhlasových programoch. Spievala aj koncertný repertoár, Schubertove, Schumanove, Dvořákove či Čajkovského piesne.
Predstavila sa aj na zahraničných scénach, či už v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Dánsku alebo v Českej republike. Svoj talent odovzdávala mladej generácii na bratislavskom aj košickom konzervatóriu. Bola držiteľkou vtedajšieho titulu Zaslúžilá umelkyňa, ktorý jej udelili v roku 1969. Po pozoruhodnej umeleckej dráhe sa Gizela Veclová vrátila do Košíc, kde zomrela 27. januára 2019 vo veku 95 rokov.
V roku 2018 umelkyňa získala Cenu ministerky kultúry SR za celoživotný tvorivý prínos a osobnostný vklad pri stvárňovaní postáv vo viacerých druhoch hudobno-dramatického umenia na scénach divadiel na Slovensku s dôrazom na dlhoročné pôsobenie v spevohre Divadla Nová scéna. O udelení Ceny sme písali TU…
Umelkyňu si uctil aj Muzikálový festival Jozefa Bednárika, ktorý sa v Kúpeľoch Brusno v roku 2020 niesol v znamení filmových, divadelných a muzikálových hitov. Tabuľu slávy tu má už aj Gizela Veclová (in memoriam).
Pripravil: Ľudovít Vongrej
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.