K storočnici Štefánie Hulmanovej, rovesníčky Slovenského národného divadla

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Narodila sa necelých šesť týždňov pred otvorením Slovenského národného divadla a zomrela poldruha roka pred jeho storočnicou. Takmer celý život Štefánie Hulmanovej (20. január 1920 – 3. október 2018) sa prekrýva s divadlom, na doskách ktorého strávila najskôr ako zboristka a po košickom intermezze ako sólistka opery vyše tri desaťročia.

Až ma zamrazilo, ako málo operných kritikov a publicistov nás ostalo, čo sme ako-tak oprávnení na základe osobných návštev predstavení písať o umeleckej činnosti tejto generácie. Odišli nielen umelci, tvoriaci podstatnú časť dejín prvej slovenskej scény, ale míňajú sa aj živí svedkovia „od pera“. Mladší kolegovia už budú odkázaní len na citácie z recenzií. A to zatiaľ ešte majú zdroje. O operných premiérach sa písalo v každom z jestvujúcich denníkov či tlačených kultúrnych periodík. Dnes sa už na Slovensku (čo neplatí v zahraničí) priestor zúžil na zopár mienkotvorných internetových operných portálov. Denníky podľahli bulváru a nanajvýš prijmú reklamné texty. Recenziám v nich odbilo.

Štefánia Hulmanová (1920 – 2018), foto: Magdaléna Robinsonová (1971)

Ak som svoj medailónik k nedožitej storočnici Štefánie Hulmanovej, rodáčky z Dolného Dubového od Trnavy, začal z trocha iného uhla pohľadu, chtiac-nechtiac som načrtol radikálnu zmenu vzťahu masových komunikačných prostriedkov (vrátane verejnoprávneho telerozhlasu) k opernému umeniu ako celku. Žiaľ, platí to aj vice versa.

Ak v polovici sa nachádzajúca stá sezóna Slovenského národného divadla, zatiaľ bez jedinej premiéry, zato s podstatnými zmenami v inscenačných tímoch pripravovaných titulov (o poslednom sa dokonca nedozvieme takmer nič) nenúka podnety k medializácii, vlastne niet ani o čom písať. Štefánia Hulmanová žila v iných časoch a hoci dlhé roky spievala prvý odbor, nepatrila medzi mediálne „hviezdy“. Príkladný bol však jej poctivý a mravčí umelecký vklad, ktorý s úprimnou láskou k „remeslu“ vtisla každej stvárnenej postave. Bez rozdielu veľkej i malej.

Patrím ku generácii, ktorá pôsobenie Štefánie Hulmanovej môže len zdokumentovať až od polovice šesťdesiatych rokov. Od tohto času som ju už vídal (hoci v prvých rokoch len ako divácky tínedžer) priamo na javisku. Azda mi mnohí nebudú oponovať pri vyslovení pocitu, že umelcov, ktorých sme v operných dielach počuli ako prvých, vrývajú sa do pamäti najhlbšie. Ale poďme ešte pred rok 1965.

V. J. Šebalin: Skrotenie zlej ženy, Opera SND, 1959, Štefánia Hulmanová (Bianca), foto: Gejza Podhorský

Pani Hulmanová mala za sebou štúdium na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u prof. Dariny Žuravlevovej a zároveň už aj krôčiky na javisku SND ako členky operného zboru. Prvé sólistické angažmán prijala v košickom Štátnom divadle, kde sa v rokoch 1948 – 1951 stala sólistkou. Počas krátkeho obdobia na východe vytvorila rad hlavných postáv, z ktorých práve tie smetanovské (Vendulka z Hubičky a Mařenka v Predanej neveste) alebo Moniuszkova Halka, jej priradili prívlastok slovansky sfarbeného sopránu. Košická prevádzka ju však zapojila aj do talianskej opery ako Verdiho Aidu či Mascagniho Santuzzu zo Sedliackej cti.

S týmto puncom ju vtedajší šéf opery Jiří Fiedler (alebo možno ešte jeho predchodca Milan Zuna, na postoch sa menili uprostred prázdnin roku 1951) prijal do sólistického ansámblu SND. Hlavné ženské hrdinky, typovo ideálne pre lahodne mäkký a žiarivými výškami vyzdobený, zrejme už mladodramatický soprán Štefánie Hulmanovej, prichádzali v každej sezóne.

Hneď v prvej to bola Jaroslavna v Borodinovom Kniežati Igorovi pod taktovkou Ladislava Holoubka a v réžii Jiřího Fiedlera, v tom istom roku 1952 nasledovala Katrena v Suchoňovej Krútňave, hudobne pripravená vtedajším šéfom opery Zdeňkom Chalabalom a režírovaná opäť Fiedlerom, ktorá sa do roku 1961 hrala stokrát! Po Košiciach si zopakovala Mařenku (v slovenčine, do ktorej sa prekladali všetky tituly, Marienku) v Smetanovej Predanej neveste, v novej inscenácii českého tímu na čele s dirigentom Zdeňkom Chalabalom, režisérom Václavom Kašlíkom a scénografom Josefom Svobodom.

E. Scuchoň: Krútňava, Opera SND, 1952, Štefánia Hulmanová (Katrena), Lubomír Havlák (Ondrej) foto: Gejza Podhorský

V repertoári Štefánie Hulmanovej stále dominovali postavy autorov slovanského pôvodu. V roku 1953 bola takou Hanči v Psohlavcoch od Karla Kovařovica (dirigent Tibor Andrašovan, réžia Miloš Wasserbauer), ktorá sa však hrala len sedemkrát. Tibor Frešo a hosťujúci režisér Nikolaj Severianovič Dombrovskij jej zverili aj Marinu Mniškovú v novej inscenácii Musorgského Borisa Godunova.

Umelkyňa bola mimoriadne vyťažená v sezóne 1954/1955, keď v réžiách Miloša Wasserabauera stvárnila šľachetnú Milku v prvom uvedení Cikkerovho Jura Jánošíka, cituplnú Jenůfu v Jej pastorkyni Leoša Janáčka (obe naštudovania dirigoval Tibor Frešo) a pribrala si aj humorom okorenenú Mozartovu Grófku z Figarovej svadby. V premiére Verdiho Dona Carlosa ako Alžbeta (1956) už stála, v alternácii s Margitou Česányiovou, aj na vážnej talianskej parkete. Zrejme v neľahkej konkurencii obstála, keď o rok neskôr jej vedenie opery zverilo titulný part Pucciniho Toscy (dirigent Juraj Vilian Schöffer a režisér Štefan Hoza) a zakrátko aj Desdemonu v Otellovi.

G. Verdi: Otello, Opera SND, 1958, Štefánia Hulmanová (Desdemona), foto: Gejza Podhorský

Samozrejme, popri nich ju nemíňali slovenské a české postavy – Katka v Begovi Bajazidovi, čerstvej novinke Jána Cikkera či Jitka v Smetanovom Daliborovi. Zaujímavou v tejto repertoárovej konštelácii bola najmä jej Tosca. Napriek tomu, že nevlastnila vyslovene dramatický soprán a už vonkoncom osobnostným naturelom nepredstavovala veristickú dračicu, práve túto Pucciniho hrdinku spievala bez alternácie celé desaťročie. Prekvapujúco Margita Česányiová, hlavná ašpirantka na talianske primadony, sa Tosce doživotne vyhla. K Hulmanovej na azda posledné dve sezóny v takmer dvanásťročnom živote inscenácie pribudla nemenej prekvapujúco Mária Kišonová-Hubová.

Toscu pani Hulmanovej mám z mnohých repríz v živej pamäti. Ako na jednej strane nežnú, milujúcu a zbožnú speváčku, no na druhej tvrdo bojujúcu so Scarpiom (z trojice predstaviteľov bol bezkonkurenčný Bohuš Hanák) o život svojho milenca – vtedy belcantový Imrich Jakubek a heroický Dr. Gustáv Papp – i o vlastnú česť. Keď sa mi vynorí libreto Toscy v slovenčine, vždy v kombinácii so Štefániou Hulmanovou.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 1957, Štefánia Hulmanová (Floria Tosca), foto: Gejza Podhorský
L. Holoubek: Rodina, Opera SND, 1960, Štefánia Hulmanová (Helena Petrášová), Gejza Zelenay (Karol Petráš), foto: G. Podhorský, Archív DÚ

Nestihol som jej titulnú Zuzanu Vojířovú od Jiřího Pauera, ani Petrášovú v Holoubkovej Rodine. Zato ako Milenu v prvom uvedení Svätopluka roku 1960 som ju v neskorších predstaveniach obdivoval viackrát. Jej hlas sa krásne niesol ponad hustý suchoňovský orchester a herecky jej rola tiež mimoriadne sedela. V šesťdesiatych rokoch zanechal nezabudnuteľnú stopu jej ďalší part z odkazu Giuseppe Verdiho, Leonora v Trubadúrovi (1963) v hudobnom naštudovaní Viktora Málka a v novátorsky poňatej, na svetelnom princípe stavanej réžii Júliusa Gyermeka. Naštudovala ju v alternácii – ako inak – s Margitou Česányiovou, ale aj Annou Polákovou, ktorá však koncom roka 1965 emigrovala.

Štefánia Hulmanová si dokázala poradiť s pohyblivou verdiovskou rolou veľmi čestne, aj keď jej timbre nebol vyslovene taliansky. V polovici 60. rokov sa v pôvabnej inscenácii Dvořákovho Čerta a Káče zablysla ako „zlá“, no napokon zachránená Kňažná. Keď došlo ku generačnej výmene v sólistickom ansámbli, Hulmanová sa postupne stiahla z veľkých rolí. Ostala však neprehliadnuteľná v celom rade krásne vystihnutých epizód (Anna vo Verdiho Nabuccovi, Nella v Pucciniho Giannim Schicchim, Giovanna vo Verdiho Rigolettovi, Larina v Čajkovského Eugenovi Oneginovi), ktoré pravidelne spievala ešte dlhé roky.

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 1956, Štefánia Hulmanová (Alžbeta z Valois), foto: Gejza Podhorský

Osobne som Štefániu Hulmanovú nepoznal, no v ušiach mi stále znie jej príjemný, mäkký, vo výškach šťavnatý a lesklý soprán. Znie mi hlas, z ktorého akosi vyžarovalo dobro. Som presvedčený, že takým človekom Štefánia Hulmanová skutočne bola. A keby aspoň storočnica SND primäla niektorú zo zainteresovaných štátnych inštitúcií k vydaniu historického CD s hlasmi, hojne zachovanými v rozhlasovom archíve RTVS, určite by medzi nimi nechýbal ani soprán umelkyne, ktorej storočnicu si dnes pripomíname. Že v jej bývalom materskom opernom dome chýba aspoň symbolická výstavka, o tom je už úplne zbytočné písať.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár