Dnes je: streda, 15. 8. 2018, meniny má: Marcela, zajtra: Leonard

K výročiam premiér opier Thais a Ľúbostná komédia v SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V období do päťdesiatych rokov minulého storočia sa v Opere SND popri tradičnom repertoáre uvádzalo aj veľa opier, ktoré nie sú trvalou súčasťou operného repertoáru divadiel mimo svojej vlasti. Tak v SND sa uvádzali diela bulharských, srbských a chorvátskych skladateľov (od Vladigerova, Stojanova, Širolu, Gotovaca, Hrističa, Konjoviča), ale aj dnes zabudnuté opery autorov nemeckých, francúzskych a českých (Bloch, Nottara, Schilling, Ferraud, Jirák, Picka, Karel atď.). Do tohto súpisu len čiastočne patria aj dve opery, od ktorých bratislavskej premiéry uplynie v apríli 85 resp. 75 rokov. Ide o Massenetovu Thais a Zandonaiovu Ľúbostnú komédiu.

Jules Massenet bol v tých časoch obľúbených skladateľom dramaturgie Slovenského národného divadla, predovšetkým svojou ManonWertherom. Osobitnou raritou však bolo uvedenie skladateľovej opery Kaukliar u Matky božej (v roku 1924 ) a potom aj opery Thais (22. apríla 1933), pričom šlo o „lastovičky“ v slovenskom preklade (!). Kým prvá z nich medzitým vymizla z repertoáru divadiel vo svete, Thais sa predsa len občas hráva. V sezóne 2015/16 bola v počte predstavení na piatom mieste spomedzi skladateľových opier, nedávno ju premiérovali v Liberci (pozn. red.: recenziu sme priniesli TU…) a v tomto lete ju uvedú operné divadlá v Minnesote a Madride.

Historická budova SND z roku cca 1938, divadlo bez búst, zbierka J. Horváth,
zdroj: www.bratislavskerozky.sk

Napriek pomerne častej frekvencie uvádzania skladateľových opier v SND, slovenská kritika (možno aj pod vplyvom nemecko-českej hudobnej estetiky) nebola majstrovi ženskej psychológie príliš naklonená. Odrazilo sa to aj pri hodnotení bratislavskej inscenácie z roku 1933, pri ktorej recenzenti si viacej všímali samotné dielo než jeho javiskovú a hudobnú realizáciu. Napríklad Antonín Hořejš napísal, že Thais patrí na cintorín a jeho uvedením sa SND znížilo na obchod s ľudskými citmi. Kritik síce správne vystihuje, že skladateľ nie je rodený dramatik ale skôr lyrik, ale tým bol aj Čajkovskij. Ten sa raz bol vyjadril, že nachádza styčné body medzi vlastnými operami a dielami Francúza. Alexander Moyzes zasa v Národnom denníku ľutoval, že v SND máme miesto pre Masseneta a nie pre Wagnera. Dramaturgia bratislavskej opery jeho povzdych vyslyšala a už o rok resp. o dva sa v SND hral Tristan a IzoldaParsifal. Najzmierlivejší bol k Massenetovej opere Svätopluk Štúr, ktorý konštatoval, že hudba vyjadruje vnútorný svet postáv a robí to hlbšie než v iných skladateľových operách. Massenetova hudba je možno príliš páčivá a trocha povrchná,, ale „hlbokí“ nie sú napríklad ani francúzski rokokoví maliari (Fragonárd, Boucher), a pritom majú čestné miesto vo francúzskom i svetovom maliarstve. Ivan Ballo označil skladateľovu hudbu za síce nehlbokú, no divácky vďačnú, čo potvrdil aj priaznivý ohlas premiéry u obecenstva. Zrejme pre nadvládu lyriky nad dramatickosťou kritici charakterizovali partitúru ako polovičné oratórium, hoci spomínaný Štúr hovorí, že ide o skvelý námet pre vytvorenie opery. Všetci hodnotitelia sa však zhodli v tom, že najväčšou kvalitou partitúry je farbistá inštrumentácia. Z dnešného hľadiska, kedy režiséri hľadajú aj v operách istú filozofickú výpoveď, je Thais vďačným dielo, ako to dokazuje aj Keprtovej réžia v Libereckej opere. (2016).

Programový plagát SND, Thais,
zdroj: Archív SND

Príbeh alexandrijskej kurtizány a mnícha (podľa predlohy Anatola Francea), ktorý sa ju snaží získať pre pokánie a cnostný život (pričom sa neubráni hriešnym myšlienkam) sa dá interpretovať rôzne. V podstate ide o večný boj dvoch svetonázorových postojov, ktorý už v stredovekej španielskej literatúre označili ako boj duše s telom. Tragické vyústenie príbehu sa dá pochopiť ako potvrdenie toho, že vnucovať inému človeku svoj životný názor nie je najlepšia cesta ku šťastiu a môže sa vypomstiť. V bratislavskej inscenácii, ktorú režíroval Bohuš Vilím však o nejaký výklad diela nešlo. V podstate to bola jedna z ďalších režisérových prác obmedzená na aranžmán, čo je zrejme aj dôvod, že recenzenti sa jej takmer nevenovali. Najmilosrdnejší k režisérovi bol Ivan Ballo tvrdiaci, že inscenácia bola až príliš svedomite vypracovaná. Čosi väčšiu pozornosť venovali kritici scénografii Jaroslava Ladvenicu používajúcej sýte farby. Podľa Moyzesa ale nevystihovala ani pustovnícky život ani prostredie kurtizány a zrejme neprekročila bežný štandard maliarskych prác scénografa. Uznanie si zaslúžilo hudobné naštudovanie Ladislava Holoubka a spevácky výkon Artura Gofmana v úlohe Athanaela. Voči výkonu nádejnej sopranistky Žofie Napravilovej (ktorá neskôr skončila v pražskom Národnom divadle) však mala kritika (s výnimkou Ivana Balla) výhrady pre nezvládnutie vysokej polohy partu a údajne predčasné obsadenie do tak náročnej úlohy. Z ostatných účinkujúcich kritiky spomínajú Arnolda Flögla (ktorý bol tiež autorom dobre hodnoteného prekladu do slovenčiny) a Janka Blaha. Okrem premiéry mala inscenácia už len tri reprízy, no vo vtedajších časoch to zodpovedala bežnému štandardu (s výnimkou opier Smetanu, Verdiho, Pucciniho a Bizetovej Carmen).

R. Zandonai: Ľúbostná komédia, Opera SND, 1943,
Janko Blaho (Renzo), Margita Danihelová (Lucia),
foto: Anton Illenberger / Archív SND

O desať rokov neskôr (10. apríla 1943) mala v SND premiéru opera Riccarda Zandonaia Ľúbostná komédia (La farsa amorosa). V talianskom originále sa dielo síce nazýva La farsa amorosa, no prekladateľ (opäť Arnold Flögl) volil miesto frašky všeobecnejší pojem komédie. V diele ide totiž o lavínu intríg, prevlekov, nedorozumení a komických scén, sem-tam aj s vážnejším presahom. Vo svojich desiatich operách Mascagniho žiak Zandonai sa vo väčšine prípadov opieral o námety významných spisovateľov (Dickensa, Scriba, Flauberta, D´Anunzia, Lagerlofovu a Shakespeara). V jeho poslednej (za jeho života uvedenej) opere sa skladateľ opieral o novelu španielskeho prozaika Pedra Antonia Alarcona, začínajúceho ako stúpenec romantizmu, no postupne prechádzajúceho na pozície literárneho realizmu. Jeho najznámejším dielom je práve Trojrohý klobúk, ktorý potom použili pre svoj diela Manuel de Falla (balet El sombrero de tres picos) a piesňový autor Hugo Wolf (opera El corregidor). Hoci ide o španielsky námet, dej je situovaný do talianskej Lombardie a pomenovaním, hlavnej dvojice hrdinov (Lucia a Renzo) evokuje ibaže v menej vážnej podobe hlavný pár z Manzoniho presláveného románu Snúbenci. Hlavný konflikt vyvolá pôžitkársky Don Ferrante, ktorý od zaliečania prejde k pokusu násilne získať Luciu a jej zdanlivo oklamaný manžel takisto z pomsty len zdanlivo zvedie Ferranteho manželku. Ťažisko hudobného spracovania je v melodických zborových výjavoch a orchestrálnej partitúre, spevácke party sú skôr konverzačné.

R. Zandonai: Lúbostná komédia, Opera SND, 1943,
E. Schütz, F. Hájek, A. Flögl, M. Danihelová, D. Gabajová, J. Blaho, M. Peršlová,
foto: STK / Archív SND

Bratislavskú inscenáciu pripravil režijne opäť Bohuš Vilím, údajne hudobne ju skvele pripravil Josef Vincourek. Inscenácia sa hrala na scéne Ľudovíta Hradského a mladú manželskú dvojicu kvalitne stvárnili Margita ČesányiováJanko Blaho. Inscenácia vlastne až do uvedenia Ferrariho Šperkov Madony v roku 2015 (pozn. red.: písali sme o nej TU…) bola jediným dielom spomedzi autorov druhej vlny talianskeho verizmu, aké sa v SND hralo. Pre skladateľov tejto generácie je typické (ale čiastočne to platí aj pre ich predchodcov – veristov), že najlepšie diela vytvorili v počiatočnej fáze svojej tvorby. Platí to aj o Zandonaiovi, ktorého opera Francesca da Rimini (1914) kvalitatívne značne presahuje jeho nasledujúce diela vrátane jeho poslednej opery Ľubostná komédia (1937). Dnes, kedy prevádzka Opery SND uprednostňuje divácky populárnu Traviatu, Bohému, Barbiera zo Sevilly, Nabucca a Carmen, by nezaškodilo, keby dramaturgia prišla opäť s nejakým bonbónikom, ktorý by stál za to, aby ho bratislavskí priaznivci opery spoznali.

Autor: Vladimír Blaho

video

Predohra k Zandonaiovej opere Ľúbostná komédia (La farsa amorosa), hrá Orchestra Sinfonica della Rai di Torino (1967).

Meditácia z opery Julesa Masseneta Thais, hrá Berliner Philharmoniker, diriguje Herbert von Karajan.


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár