K výročiu ,,čudného“ veristu Francesca Cileu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď sa hovorí o talianskom opernom verizme, vždy sa spomínajú tie isté mená skladateľov: Mascagni, Leoncavallo, Giordano, Cilea a donedávna aj Puccini, ktorého tvorbu však dnes už väčšina operných historikov vymedzuje ako osobitý fenomén majúci s verizmom len isté styčné body. Ale aj keď zostaneme iba pri prvých štyroch menách, Francesco Cilea, ktorého polokrúhle výročie narodenia si v júli t. r. pripomíname, sa od troch ostatných v mnohom odlišuje.

Podobne ako Leoncavallo, geograficky patril k talianskemu juhu, narodil sa tam 23. júla 1866, no „severanov“ Mascagniho a Pucciniho prežil o dobrých pár rôčkov (zomrel v roku 1950). Svoju poslednú operu však skomponoval už v roku 1907 a potom skladal už len komorné a symfonické skladby, ktoré zostávajú, podobne ako štyri z jeho piatich opier, len okrajovou záležitosťou. Aj keď je tvrdenie, že veristickí skladatelia sa preslávili iba jedinou operou, trochu prehnané, pre Cileu to platí azda najviac.

Francesco Cilèa (1866 – 1950)

Odlišný od pravých veristov však bol aj jeho hudobný jazyk. Takmer nijaký vplyv wagneriánstva, nijaké šplhanie sa hlasov do extrémne vysokých polôh, menej „hustá“ orchestrálna faktúra, nijaká preexponovaná vonkajšková dramatickosť partov orchestrálneho sprievodu, ale naopak ešte silnejší vplyv francúzskej opery (Masseneta), melodika, ktorú podaktorí odborníci odvodzujú od Belliniho a neapolskej opernej školy (Paisiello) a jemné nanášanie hudobných farieb. S pravým verizmom ho spájajú skôr vonkajškové znaky: konverzačný štýl, súzvuk medzi vokálnou a orchestrálnou líniou (sviolinate), opakovanie motívov, intermezzá, istá zvukomalebnosť dosahovaná nástrojovými sólami (napr. v závere druhého intermezza v Adriane Lecouvreur), ukončenie opery najznámejšou melódiou diela (v Arlesanke motív nariekania Federica) a skôr idylický svet jeho hudby (pri ostatných veristoch prítomný len v zborových scénach) kontrastujúci s predsa dramatickejšími príbehmi.

Svoju opernú tvorbu začal Cilea už počas konzervatoriálnych štúdií, jeho prvý pokus o operu s názvom Gilda neprekročil priestory školy a bol silne ovplyvnený francúzskou operou. V roku 1892 zažil premiéru neúspešnú premiéru svojej opery Tilda postavenej na zbojníckom príbehu zo stredného Talianska, ktorej kompletná partitúra sa nezachovala. Tretie dielo podľa Daudetovej provensálskej novely L´arlesiana už vzbudilo istý ohlas, hoci s pravým verizmom korešpondovalo len vidieckou problematikou a skrytým erotizmom, no dramatická hudba v nej tvorí výraznú menšinu.

Dva roky pred premiérou tejto trojdejstvovej opery (Teatro lirico Milano, 1897), sa skladateľ zúčastnil premiéry Massenetovej veristickej opery La Navarraise, ktorá ho ovplyvnila nielen hudobne, ale inšpirovala ho, aby pre premiéru Arlesanky získal Enrica Carusa. Práve tenorová ária É la solita storia del pastore je jediným známym číslom z tohto diela, hoci po Carusovi jej slávu šírili skôr speváci odboru tenore di grazia na čele s Titom Schippom s prejemnelou interpretáciou.

Francesco Cilèa (1866 – 1950), zdroj: internet

Opera je zvláštna aj tým, že v celom jej priebehu sa postava vášnivej Arlesanky ani neobjaví na javisku, hoci nevera dievčiny roztočí celý príbeh, v závere ktorého sa nešťastný Federiko vrhá zo strechy do hlbín. Postava Vivetty, ktorá sa ho snaží odlákať od pochybnej Arlesanky, pripomína Bizetovu Micaëlu, kým Federikov vzťah matke Rose je inšpirovaný vzťahom Turidda k Mamme Lucii z Mascagniho opery. Pastier Baltasare (barytón) zasa trochu pripomína starého Cigána v Leoncavallovej rovnomennej opere alebo Gualtiera v Pucciniho Edgarovi.

Naposledy operu uviedli koncertne v Deutsche Opere Berlin v roku 2018, v hlavných úlohách spievali Joseph Calleja a Dolora Zajick. Niektoré veľké mezzosopranistky majú pre koncerty vo svojom repertoári aj áriu Rosa Mammai Esser madre é un inferno. Dnes existujú tri kompletné nahrávky opery. Prvá je z roku 1951 (dirigent Arturo Basile, speváci Ferruccio Tagliavini, Pia Tassinari, Paolo Silveri, Gianna Galli), druhá z 2014 (Fabrice Bollon – Giuseppe Filianoti, Iano Tamar, Francesco Landolfi, Mirela Bunoaica) a tretia z 2015 s málo známymi spevákmi. Jednou z najlepších nahrávok plaču Federica je nahrávka mladého Giuseppe di Stefana z roku 1947. Na Slovensku ária po prvý raz koncertne zaznela okolo roku 1960 v podaní talianskeho comprimaria Pier Francesca Poliho na nádvorí Starej radnice, následne Andreja Kucharského (Moyzesova sieň) a pred časom ju na koncerte agentúry KAPOS v malej sále Slovenskej filharmónie uviedol aj Pavol Bršlík.

Posledná Cileova opera Gloria uzrela svetlo sveta v roku 1907 v milánskej La Scale pod taktovkou Artura Toscaniniho a v prvotriednom obsadení: Nazareno de Angelis, Pasquale Amato, Giovanni Zenatello a Salomea Kruscevick. Novú, ale opäť neúspešnú verziu uviedli v roku 1932. O pár rokov v nej v Ríme spievali nerozluční Beniamino Gigli a Maria Caniglia. V Turíne ju v roku 1969 naštudoval dirigent Fernando Previtali v hlavných úlohách s Margaretou Roberti a Flavianom Labò. Odznela naživo aj na festivale v San Gimignano v roku 1997 so spevákmi Fiorenzou Cedolins a Alfredom Cupidom. Dielo sa odohráva v Siene v stredovekých časoch na pozadí bratovražedných bojov cisárskych Ghibellinov s pápežskými Guelfami. U skladateľa Cileovho typu však dramatický dej nemohol príliš korešpondovať s jeho melancholicko-lyrickým cítením.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2017, Piotr Beczala (Maurizio), Anna Netrebko (Adriana Lecouvreur), Roberto Frontali (Michonnet), foto: Michael Pöhn

Dnes žije Cilea na operných javiskách len vďaka opere Adriana Lecouvreur, napísanej na libreto Artura Colauttiho podľa námetu Eugèna Scriba. Skladateľovi pri premiére v roku 1902 držali palce jeho generační druhovia Leoncavallo a Giordano. Prítomnosť básnika, prozaika a dramatika dekadencie Gabriela D´Anunzia sa dá vysvetliť aj tým, že dlho zvažoval, či svoju drámu Francesca da Rimini neponúkne na komponovanie opernej verzie práve Cileovi, no napokon ju zhudobnil Riccardo Zandonai. Na premiére opäť zažiaril Enrico Caruso ako Maurizio (o desať mesiacov neskôr spieva v MET v americkej premiére diela).

Istý čas sa potom na dielo zabúdalo, ale opäť sa vrátilo na javiská a do gramoštúdií od 50. rokov minulého storočia, predovšetkým vďaka novému kultu primadon. Skvelými interpretkami francúzskej herečky klasicizmu boli napríklad Magda Olivero, Renata Tebaldi, Renata Scotto, v štúdiu Montserrat Caballé a Joan Sutherland, ďalej Mirella Freni s partnerom Petrom Dvorským (1989), kým náš Sergej Larin sekundoval Adriane Daniele Dessi (2000). Novšími „veľkými“ Adrianami sú Angela Gheorghiu a Anna Netrebko.

Adriane Lecouvreur nájdeme až pričasté návratné motívy, v závere opery deklamáciu namiesto spevu podobne ako v Giordanovej Fedore, vypäté vášne ľúbostného trojuholníka (na rozdiel od väčšiny veristických opier s dvoma ženami a jedným mužom), ale stále silným zostáva vplyv francúzsky, počnúc prostredím, cez dlhú baletnú scénu a jemné hudobné pradivo, ktoré v pritlmenom pianissime sprevádza aj záverečnú scénu zomierania.

Pre verizmus je netypicky závažnou postava kňažnej de Bouillon, ktorá hýbe konfliktom, hoci vystupuje iba v druhom dejstve. Popri veľkom duete rivaliek má aj krásnu áriu Acerba voluttá. Preto niet sa čo diviť, že úlohu spievali Giulietta Simionato, Fiorenza Cossotto či Jelena Obrazcova. Hlavná hrdinka má dve krásne árie, z ktorých prvú (Io sono l´umile ancella) si často vyberajú aj študentky spevu na súťažiach a v roku 2019 ju na Bratislavských hudobných slávnostiach spievala aj lotyšská mezzosopránová hviezda Elīna Garanča, kým druhá (Poveri fiori) opakuje melódiu druhého, neobyčajne melancholického intermezza.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Opera SND, 1989, Ľubica Rybárska (Adriana), Sergej Larin (Maurizio), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

Slovenská premiéra Adriany Lecouvreur bola v banskobystrickej Štátnej opere v roku 1985 v réžii Petra Dörra, o štyri roky neskôr ju Marián Chudovský režíroval v Slovenskom národnom divadle so skvelými výkonmi Ľubice Rybárskej a Sergeja Larina. Ako dielo na Slovenku neznáme mala len 11 repríz. Operní fanúšikovia, ktorí majú k podobnému repertoáru vzťah, si prišli na svoje aj na bratislavskom koncerte Montserrat Caballé (2000), kde zaspievala spolu s Petrom Dvorským viacero úryvkov z tohto diela.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár