K výročiu narodenia barytonistu Leonarda Warrena

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po druhej svetovej vojne ovládli operné divadlá sveta v barytónovom hlasovom odbore takmer rovnocenne Američania a Taliani. V kolíske opery to boli Tito Gobbi, Rolando Panerai, Giuseppe Taddei a Ettore Bastianini, za veľkou mlákou Leonard Warren, Robert Merrill a Cornell MacNeil. Prvý a najstarší zo spomínaných Severoameričanov sa narodil 21. apríla 1911 (pred 110 rokmi) a v 50. rokoch minulého storočia bol považovaný za barytónovú „jednotku“. Smrť ho zastihla 4. marca 1960 na javisku newyorskej Metropolitnej opery.

Jeho židovskí rodičia (ktorých pôvodné priezvisko bolo Warenoff) presídlili do USA, kde mladý Leonard ukončil stredoškolské vzdelanie a potom pomáhal otcovi vo veľkoobchode s kožušinami. Spevácke vlohy od roku 1935 uplatňoval v newyorskom zbore Radio City Music Hall.

V roku 1938 sa stal finalistom súťaže mladých spevákov organizovanej slávnou newyorskou Metropolitnou operou, čím získal štipendium na kratšie štúdium spevu v Taliansku. Zmluvu s Metropolitnou operou uzavrel už v novembri toho istého roka a 13. januára 1939 debutoval na jej javisku vo Verdiho opere Simon Boccanegra ako Paolo Albiani.

Leonard Warren ako Giorgio Germont vo Verdiho La traviate, Metropolitná opera NY, Foto: Louis Mélançon

Práve vďaka úžasnej predispozícii pre stvárňovanie Verdiho partov sa následne stal najvyhľadávanejších interpretom úloh talianskeho skladateľa. V úväzku Metropolitnej opery zotrval až do svojej smrti, ktorá ho 4. marca 1960 zastihla na javisku pri interpretácii árie Carlosa di Vargas vo Verdiho Sile osudu. Hojne hosťoval na americkom kontinente (San Francisco, Chicago, Ciudad de Mexico, Buenos Aires) i v Európe a v roku 1958 uskutočnil ako jeden z prvých operných umelcov „Západu“ turné po Sovietskom zväze (Kijev, Leningrad).

V milánskej La Scale debutoval v roku 1953. Jedným z jeho prvých úspechov bola v roku 1944 účasť na koncerte organizovanom Arturom Toscaninim v Madison Square Garden, kde slávny dirigent uviedol aj 4. dejstvo Verdiho Rigoletta a kde popri Warrenovi spievali Jan Peerce a Zinka Milanov, ktorá ešte v rokoch 1936-37 hosťovala v opere Slovenského národného divadla pod dievčenským menom Zinka Kunc.

Popularitu Warrenovi zvýšil aj priamy prenos Verdiho Otella z Metropolitnej opery v roku 1948, kde stvárnil Jaga popri Desdemone Licie Albanese a Maurovi Ramona Vinaya. Na svojej materskej scéne odohral cca 600 predstavení.

Leonard Warren ako Jago vo Verdiho Otellovi, zdroj foto: pinterest

Už v začiatkoch svojej umeleckej dráhy uzatvoril zmluvu s nahrávacou spoločnosťou RCA Victor, ktorej vďačíme, že jeho hlas sa nám uchoval do dnešných čias. Napríklad s dirigentom Renatom Cellinim v roku 1950 naspieval Rigoletta (s partnermi Janom Peercem a Ernou Berger), v roku 1952 grófa Lunu v Trubadúrovi (s Jussi Björlingom, Fedorou Barbieri a Zinkou Milanov) ale aj o osem rokov neskôr vtedy v MET debutujúcou Leontyne Price.

V nahrávke Verdiho Macbetha z roku 1959 spieval spolu s Leonie Rysanek a Carlom Bergonzim. V nahrávke Maškarného bálu bol pomstychtivým Renatom po boku Toscaniniho obľúbenca Jana Peercea ako Riccarda a pod taktovkou Dimitria Mitropoulosa.

V Európe sa objavil na nahrávke La traviaty realizovanej v Ríme ako Germond po boku Rosanny Carteri a Cesare Vallettiho (1956), ako Don Carlos di Vargas v Sile osudu (1959) s dirigentom Fernandom Previtalim a s Giuseppe di Stefanom a Zinkou Milanov, a v tejto zostave tam nahral aj Barnabu z Ponchielliho Giocondy (1958). S orchestrom Accademie di Santa Cecilia a dirigentom Jonelom Perleaom naspieval Amonasra v Aide (partnermi mu boli Milanov, Barbieri a Björling), v opere Ernani dirigovanej Mitropoulosom (1956) mal za partnerov Maria del Monaca, Cesare Siepiho a opäť Zinku Milanov.

Leonard Warren ako Scarpia v Pucciniho Tosce, zdroj foto: pinterest

Z opier autorov Mladej talianskej školy je jeho hlas zvečnený v Celliniho nahrávke Bohémy (1952, s Giuseppe di Stefanom a Liciou Albanese), v Komediantoch (1953), kde ako Tonio nepriamo súperil aj so svojim barytónovým konkurentom Robertom Merrillom ako Silviom. Dvakrát naspieval baróna Scarpiu s Renatou Tebaldi a Richardom Tuckerom resp. Jussim Björlingom a Zinkou Milanov. Istou raritou je jeho Valentin z Gounodovho Fausta ešte z roku 1949, v ktorom bol Mefistom Italo Tajo a Faustom Giuseppe di Stefano.

Prečítajte si tiež:
Dve opory MET

V nahrávkach z tých čias ste sa mohli pomýliť, či barytónovú postavu spieva Rolando Panerai alebo Aldo Protti, no hlas Warrena bol natoľko charakteristický, že ste si ho nemohli zameniť s nikým z jeho konkurentov. Jeho kantiléna bola príkladná, dokázal majstrovsky vokálne charakterizovať interpretované postavy a vo vysokej polohe sa cítil ako doma. Zástavu amerických barytonistov sa ešte neskôr pokúsil vzkriesiť Sherrill Milnes, ktorý sa v interpretácii postáv ním zjavne inšpiroval.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár