28. marca t.r. uplynulo 125 rokov od svetovej premiéry opery Umberta Giordana Andrea Chénier. Po prvýkrát ju uviedli v milánskom Teatro alla Scala v roku 1896 a spoznať ju mohli aj diváci na Slovensku v štyroch inscenačných spracovaniach.
Veľká francúzska revolúcia bola tak významným predelom v dejinách ľudstva, že spisovatelia, výtvarníci a filmoví režiséri nemohli nezaujať k nej stanovisko vo svojich umeleckých dielach. Poznám aj štyri opery s touto tematikou (od Cikkera, von Einema, Mascagniho a Giordana). Všetci skladatelia v librete skôr akcentujú brutalitu a excesy spomínanej revolúcie než jej prínos v postupnom uplatnení (dodnes nedokončenom) hesla sloboda – rovnosť – bratstvo.
Pritom pristupovali k téme rôzne, niektorí preniesli na scénu hlavných či významných aktérov revolúcie (Dantonova smrť od Gottfrieda von Einema podľa Brucknerovej drámy, čiastočne aj Cikkerova Hra o láske a smrti podľa Rollanda), kým Mascagni v Malom Maratovi pracuje len s vymyslenými postavami.
Libretista Giordanovej opery Andrea Chénier Luigi Illica k dvom historickým (z hľadiska revolúcie nevýznamným) postavám pridal vymyslený príbeh a jeho operná verzia uzrela svetlo sveta 28. marca 1896 (necelé dva mesiace po premiére Pucciniho Bohémy), čiže pred 125. rokmi. Po nevydarených prvých operách skladateľa dielo prehĺbilo trend tvorby skladateľov Mladej talianskej školy odkláňajúcej sa od talianskych vidieckych tém prostých ľudí k príbehom z vyšších vrstiev a opúšťajúc talianske reálie.
Prečítajte si tiež:
• Luigi Illica a Mladá talianska škola. K storočnici úmrtia libretistu
• Život očami motýľa. Libretista Luigi Illica
• S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy”
Svetová premiéra opery Andrea Chénier sa uskutočnila v Teatro alla Scala a v hlavných úlohách vystúpili tenorista Giuseppe Borgatti, neskôr uznávaný za najlepšieho wagnerovského tenoristu v Taliansku, Mario Sammarco v úlohe Gérarda a Španielka Evelina Carrera ako Maddalena. V ohlasoch po premiére dominovalo konštatovanie, že Giordanova hudba dôsledne sleduje príbeh a vytvára s ním jednotu takmer akoby sme počúvali filmovú hudbu kresliacu jednotlivé situácie a pocity.
Zaujala vrúcna melodika niektorých hudobných čísel ako Improviso tenoristu z prvého dejstva (Un dì, all’azzurro spazio), Gérardova ária Nemico della Patria a ária Maddaleny La mamma morta, ktorú dodatočne spopularizoval americký film Philadelphia. Kým prvá Chénierova ária nemá jednotnú melodickú líniu, jeho rozlúčka so životom zo štvrtého dejstva je typickou veristickou romancou (Come un bel dì di maggio). Záverečný duet platonických milencov patrí k najkrajším ale aj najťažším duetom veristickej opernej literatúry a je apoteózou lásky (La nostra morte é trionfo dell´ amore).
Chéniera často prirovnávajú k Pucciniho Tosce, takisto zveršovanej Illicom (a Giacosom) pre podobný trojuholník dvoch rivalov (Gérard a Chénier) usilujúcich o tú istú ženu (Maddalena). Pravda Gérard nie je takým zvrhlíkom ako Scarpia, hoci aj on pôvodne chcel oslobodiť rivala žiadajúc ako odmenu telo Maddaleny. Postava špicľa Incredibleho má takisto príbuzné črty s Pucciniho Spolettom z Toscy a je to práve on, kto nahovára roztúženého a sklamaného predstaviteľa revolúcie k tomu, aby si z dvoch ženských kvalít – duše a tela – vybral telo.
Okrem tejto „erotickej“ zápletky ku znakom typickým pre verizmus, patria aj hudobné citácie (Marseillaisy a revolučnej Carmagnoly), ponášky na starú hudbu (pastorella v 1. dejstve), náročné vokálne party šplhajúce sa do výšok, efektné a prudké ukončenie jednotlivých obrazov, konverzačný štýl prerušovaný melodickými hudobnými číslami.
Zato chýba typicky veristické intermezzo, ktoré tu nahrádza len dlhšia orchestrálna vsuvka „popisujúca“ ulice večerného Paríža tesne pred prvým duetom Chéniera s Maddalenou. Nechýba však ária epizódnej postavy príbehu (Madelon), čo bolo Giordanovou špecialitou vo viacerých operách.
Prečítajte si tiež:
Skladateľ s okom filmára. Umberto Giordano a pozlátko verizmu
Po úspešnej svetovej premiére sa opera ešte v tom istom roku uvádzala v Metropolitnej opere V New Yorku, 5. februára 1897 ju Gustáv Mahler dirigoval v Hamburgu a v ešte máji 1897 ju naštudovali aj v pražskom Národnom divadle, kam sa následne vrátila až po storočnej pauze v roku 2016.
V Slovenskom národnom divadle ju po prvý raz uviedli v roku 1925 s hosťujúcim dirigentom Carlom Walterom (v štyroch reprízach s dirigentom Josefom Vincourkom) a v réžii baletného majstra Achile Viscusiho. Premiéru nepriamo komentoval aj tenorista Janko Blaho v tom čase študujúci v Miláne. Svojej budúcej manželke Helene Bartošovej napísal, že „tu je Chénier obľúbenou a uznávanou operou, kým bratislavskí kritici ju označili za bezcenný krvák.“
Po druhý raz pripravil Giordanovu operu v SND dirigent Viktor Málek, režisér Miroslav Fischer a scénograf Pavol Maria Gábor, a to v roku politického otepľovania 1967. Úspešná inscenácia (so skvelými výkonmi Imricha Jakubeka a Jiřího Zahradníčka v titulnej úlohe) počas rekonštrukcie historickej budovy neprešla do priestorov Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, takže sa dožila len dvanástich predstavení.
Poslednú bratislavskú inscenáciu diela v roku 2002 realizoval dirigent Rastislav Štúr, kvalitný hosťujúci režisér Guy Montavon a pod nižšiu reprízovosť inscenácie (16 predstavení) sa podpísal nedostatok vhodného predstaviteľa pre náročnú titulnú úlohu počas popremiérových repríz.
Jediný raz sa Chénier hral aj Štátnom divadle v Košiciach, a to v roku 1977 v hudobnom naštudovaní Borisa Velata a v réžii nedávno zosnulej Drahomíry Bargarovej s výbornými predstaviteľmi oboch hlavných mužských úloh (Jozef Konder a Pavol Mauréry).
Vo svete spievali Chéniera najväčší tenoristi minulého storočia od generácie Carusa, cez generáciu del Monaca a Corelliho po generáciu Dominga a Pavarottiho až po súčasného Kaumanna. Existuje nepreberné množstvo kvalitných zvukových či video nahrávok, v ktorých okrem spomínaných môžeme počuť Gigliho, di Stefana (live), Tuckera, Carrerasa.
Ako rozhlasový a potom televízny poslucháč ORF1 som mal krásny zážitok z dvoch viedenských produkcií tejto Giordanovej opery. Najprv v roku 1960 keď sa vo vrcholnej forme nachádzali Franco Corelli, Renata Tebaldi a Ettore Bastianini spievajúci pod taktovkou Lovra von Matačića, ktorých o 21 rokov neskôr vystriedali Plácido Domigo, Gabriela Beňačková a Piero Cappuccilli s dirigentom Nello Santim.
Dnes je Andrea Chénier spolu s dvojičkami Mascagniho a Leoncavalla (Sedliacka česť / Komedianti) a Cileovou Adrianou Lecouvreur jedinou pravidelne uvádzanou veristickou operou na svetových javiskách. U nás vďaka banskobystrickej opere sme však uviedli aj Giordanovu Fedoru, Mascagniho Silvana a Leoncavallových Cigánov.
Autor: Vladimír Blaho
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
Giuseppe Borgatti, prvý predstaviteľ titulnej postavy opery Andrea Chénier.
