K výročiu smrti dirigenta Oliviera de Fabritiis

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Aj vďaka technickému pokroku slovenský operný fanúšik dnes pozná mená mnohých talianskych dirigentov. Jedným z nich je aj Oliviero de Fabritiis, od ktorého úmrtia uplynie 12. augusta 2022 štyridsať rokov. Nepatril k tým najznámejším a najuznávanejším, no spolu s „kolegami“ Giuseppem Santinim, Fernandom Previtalim, Arturom Basilem a ďalšími bol súčasťou veľkého operného boomu druhej tretiny minulého storočia na talianskej pôde.

Popri právnickom vzdelaní študoval aj dirigovanie na Accademii di Santa Cecilia a jeho meno sa spája predovšetkým s rímskym divadlom Costanzi, v ktorom s prestávkami pôsobil takmer po celý život. Začínal ako pomocný dirigent a silne ho ovplyvnil podstatne úspešnejší Tullio Serafin. Počas svojej umeleckej dráhy naštudoval okolo 150 operných i baletných titulov a ku koncu vojny sa krátky čas venoval aj symfonickej hudbe.

Oliviero de Fabritiis (1902 – 1982), zdroj foto: internet

Z baletných inscenácií môžeme spomenúť Ravelovo Bolero, Borodinove Polovecké tance či Stravinského Petrušku. V jeho opernom repertoári nájdeme najvýznamnejšie operné tituly histórie, ako aj (mimo Talianska!) málo známe diela. Tu si treba uvedomiť, že jeho najvýznamnejšie dirigentské obdobie (od polovice 30-tych po koniec 50-tych rokov) prebehlo v čase, kedy ešte nenastalo významnejšie vzkriesenie predverdiovského belcanta ani objav hodnôt ranej Verdiho tvorby. Zato aj vďaka nemu sa predĺžila životnosť mnohých veristických opier, ktoré s obľubou uvádzal.

Naštudoval Catalaniho La Wally, tri Cileove opery (Adrianu Lecouvrer, ArlesankuGloriu), Giordanovu Siberiu, FedoruAndreu Chéniera, Mascagniho ZanettaIris, Alfanovo VzkriesenieKavalierov z Ekebu a Zandonaiovu Francescu da Rimini. Z mladších, nám známych skladateľov predstavil divákom (viackrát vo svetovej premiére) napríklad Respighiho PlameňPotopený zvon, Pizzettiho (ktorý bol v Ríme učiteľom Tibora Freša) Vraždu v katedráleIoriovu dcéru, Menottiho Starú dámu a zlodeja resp. Amalia ide na bál či Džbán od Alfreda Casellu.

G. Puccini: Divča zo západu, Arena di Verona, 1960, Franco Corelli, Oliviero de Fabritiis, Magda Olivero, zdroj foto: internet
Tributo a Caruso, Teatro San Carlo, Neapol, 24. apríla 1973, Mario del Mónaco, Oliviero de Fabritiis, Alain Vanzo, Luciano Pavarotti, Vladimir Atlatov, Ferrucio Tagliavini

Jeho obľúbeným skladateľom bol aj Renzo Rossellini, brat zakladateľa filmového neorealizmu Roberta, ktorému skladal hudbu do všetkých jeho filmov a ktorého opery Frabritiis uvádzal vo svetových premiérach – Vojna, Krútňava, Spevy zo zálivu, Pohľad z mosta (podľa Artura Millera). Mená ďalších talianskych skladateľov 20. storočia už pravdepodobne našim čitateľom nič nepovedia (Vittorio Gnecchi, Mario Persico, Giuseppe Mulé atď.).

Pravda, medzi jeho najčastejšie uvádzanými titulmi prevláda operná klasika. Len v Teatro Costanzi desaťkrát naštudoval Bohému, deväť razy Aidu, po šesťkrát Carmen, Dievča zo západu, Madamu ButterlyToscu, po päť razy Cavalleriu rusticanu, La Traviatu, Figarovu svadbu, FaustaWerthera. Divadlu zabezpečoval medzi rokmi 1938 – 1978 aj letnú sezónu predstaveniami v Caracallových kúpeľoch.

Oliviero de Fabritiis (1902 – 1982), zdroj foto: internet

Pod jeho taktovkou spievali najvýznamnejšie osobnosti tých čias ako sopranistky Claudia Muzio, Gina Cigna či Toti dal Monte, mezzosopranistky Ebe Stignani a Giulietta Simionato, barytonisti Carlo Galeffi, Riccardo Stracciari, Mariano Stabile, basista Nazzareno De Angelis, tenoristi Tito Schipa, Giacomo Lauri-Volpi, Aureliano Pertile, no jeho špeciálnymi obľúbencami boli Beniamino Gigli a Maria Caniglia. Z neskorších čias spomeňme jeho uvedenie Turandot s mladou Mariou Callas (1948) či Normy v Londýne s Montserrat Caballé (1968). Ako dirigent hosťoval vo Viedni, Berlíne, Buenos Aires a v ďalších operných domoch.

Oliviero de Fabritiis si príliš neporozumel s nahrávacími štúdiami a za celý život nahral len šesť operných kompletov: v roku 1938 Toscu s Giglim a Canigliou, v roku 1939 Madamu Butterfly s Toti dal Monte, v roku 1941 Andreu Chéniera (opäť s Giglim a Canigliou) a v roku 1951 v Mexiku dodnes vyhľadávanú nahrávku Aidy s Mariou Callas, Mariom del Monacom, Giuseppem Taddeim a Oraliou Dominguez. Slabšie kritiky mala jeho nahrávka Maškarného bálu z Bologne (1961) a Rossiniho La Cenerentoly (1963), uvedená na Maggio musicale fiorentino s Giuliettou Simionato v hlavnej úlohe. Od jeho narodenia uplynulo v tomto lete (narodil sa 13. júna 1902 v Ríme) už stodvadsať rokov.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár