K výročiu úmrtia dirigenta a skladateľa Gerharda Auera

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred dvadsiatimi rokmi (22. 11. 2002) sa skočila životná púť dirigenta Opery Slovenského národného divadla Gerharda Auera. Keďže svoju umeleckú činnosť ukončil v roku 1990, je potrebné mladším operným priaznivcom pripomenúť jeho umeleckú dráhu spojenú s našou národnou, teraz tak víchrami zmietanou našou prvou divadelnou inštitúciou.

Gerhard Auer sa narodil v Náchode 9. apríla 1925, dirigovanie a skladbu študoval najprv v Prahe, krátko v Drážďanom a potom na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (dirigovanie u Kornela Schimpla). Od roku 1948 bol korepetítorom Opery SND, od roku 1950 do 1990 jej dirigentom. Pôsobil aj pedagogicky na Štátnom konzervatóriu a na VŠMU, na ktorom od roku 1958 viedol Operné štúdio uvádzajúce produkcie budúcich adeptov operného umenia (v dnešnej Malej sále Slovenskej filharmónie). Z jeho žiakov spomeňme aspoň Pavla Tužinského. Ako skladateľ bol autorom dvoch baletov (Maria Krásna Hediga), krátkej opery Spoveď dona Juana (1983) na námet Karla Čapka, orchestrálnych a komorných skladieb.

Ch. W. Gluck:, Ifigénia na Tauride, VŠMU, 1960, Vojtech Schrenkel (Pylades), Gerhard Auer, Anna Peňašková (Ifigénia), Miroslav Fischer, František Livora (Orestes), foto: súkr. archív rodiny Auerovej

Počas svojho pôsobenia v Opere SND naštudoval osem baletov (v sezónach 1950/51 až 1958/59), z toho šesť na hudbu ruských skladateľov. Samostatne pripravil takmer 40 operných premiér (niektoré opery naštudoval viackrát) a v ďalších sedemnástich naštudovaniach dirigoval reprízy inscenácií svojich dirigentských kolegov. Do roku 1970 popri ňom za dirigentským pultom SND stáli Tibor Frešom, Juraj Viliam Schöffer, Ladislav Holoubek a Viktor Málek. O každom z nich sa hovorilo, že je prednostne zameraný na istú repertoárovú oblasť. V skutočnosti však v podstate všetci dirigovali veľmi rôznorodý repertoár.

Gerhard Auer sa považoval za špecialistu na nemecký repertoár resp. na Wagnera. Tu to do istej miery platilo, lebo naštudoval opery od desiatich nemeckých (ak rátame aj Rakúšana Mozarta) skladateľov. Z diel Mozarta uviedol Figarovu svadbu ako svoje prvé samostatné naštudovanie (1955), dvakrát pripravil Dona Giovanniho (1956 a 1961) a po Zdeňkovi Košlerovi prevzal aj ďalšiu inscenáciu Dona Giovanniho (1976). Napokon v 80. rokoch, kedy už bol menej vyťaženým (do divadla prichádzali ďalší dirigenti ako Lenárd, Dohnanyi, Štefánek, či hostia), sa z Mozartom rozlúčil inscenáciou opery Così fan tutte (1982).

Gerhard Auer s Mirellou Freni, po predstavení Čajkovského Eugena Onegina v Opere SND, 1984, foto: Anton Sládek

Bol však skôr wagnerovským než mozartovským dirigentom, čo potvrdil v inscenáciách Blúdiaceho Holanďana (1957 a 1984), Lohengrina (1976) a po Frešovi prevzal aj dirigovanie Rienziho (1967). Dobre sa cítil aj pri práci s partitúrou Webera (Čarostrelec, 1965), Beethovena (Fidelio 1960) a úspešne sa popasoval s modernými partitúrami Orffa (Múdra žena, 1961) a Dessaua (Odsúdenie. Lukula, 1962).

Cestou do neznáma boli pre neho či skôr pre bratislavských divákov opery Haydna (Svet na mesiaci,1967), Händela (Xerxes, 1969) a Glucka (Ifigenia na Aulide, 1970) s nízkym počtom repríz. Lepšie než taliansky verizmus mu sedela jeho nemecká odroda v často podceňovanom diele Eugena d´ Alberta Nížina (1979). K jeho úspechom treba pripočítať uvedenie Straussovej Salome (1976) a s nemeckou operou sa rozlúčil Nicolaiovými Veselými paničkami z Windsoru (1988), v čase, kedy sa už pomaly odoberal na odpočinok.

Prečítajte si tiež:
Gerhard Auer, dirigent so zmyslom pre dramaticko-expresívnu interpretáciu opier
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Z opier populárneho Pucciniho naštudoval len v slovenskej premiére Manon Lescaut (1959), z troch verdioviek sa najviac zapísal do povedomia operných priaznivcov odborníkmi kontroverzne prijímanou inscenáciou Verdiho Nabucca (1966), ktorý nezišiel z repertoáru ešte päť rokov po Auerovom odchode do dôchodku. Pokiaľ ide o Traviatu, ani on (1955), ba ani Viktor Málek (1963, kde Auer figuroval ako dirigent repríz), sa v inscenácii neodvážili zaradiť škrtanú cabalettu Alfreda, ktorú potom tak bravúrne (doma i v zahraničí) zvládal Peter Dvorský.

Gerhard Auer (1925 – 2002), fotografia zo skúšky Suchoňovho Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu (1970) foto: súkr. archív rodiny Auerovej

Mimoriadne silný zážitok som mal z jeho naštudovania komických opier Rossiniho Barbiera zo Sevilly a Auberovho Fra Diavola, v ktorých si zgustol na brilantne napísaných orchestrálnych predohrách. Hoci inscenácia Donizettiho Lucie di Lammermoor (1979) nemala mimoriadne nadpriemerné spevácke obsadenie, Auerovo naštudovanie tejto opery sa v repertoári udržalo mimoriadne dlho. Celkovo naštudoval sedem talianskych opier od piatich skladateľov. K jeho najlepšie pripraveným hudobným naštudovaniam nepochybne patril Smetanov Dalibor (1957), ktorého ovenčili aj Wasserbauerova réžia, Kollárova scéna a výkony dr. Gustáva Pappa a Margity Česányiovej.

Z diváckych „trhákov“ českej opery dirigoval Predanú nevestu (1967), no nikdy nie Rusalku. Jeho naštudovanie Suchoňovho Svätopluka (1970) sa uvádzalo (kvôli rekonštrukcii historickej budovy) v hradnom amfiteátri a malo len 4 reprízy. Zo slovenských operných noviniek sa mu ušiel len menej šťastný Figliar Geľo Tibora Andrašovana (1959). V sezóne 1954/55 sa dostal na reprízach aj k partitúre Cikkerovho Jura Jánošíka, no ostatné autorove opery zostali pre neho zakliate. Naštudoval po dve francúzske a ruské opery (okrem už spomínanej komickej Auberovej opery aj Hoffmannove poviedky, Korzakovho Sadka a Čajkovského Eugena Onegina).

Klub priateľov Opery SND, 1994, Jela Krčméry, Gerhard Auer, Mária Kišonová-Hubová, Allia Christa Varkondová, foto: súkr. archív A. Ch. Varkondovej

Z jeho dlhoročnej dirigentskej dráhy bola významnejšia prvá polovica (do roku 1971), v ktorej pripravil hudobné naštudovania takmer tridsiatich opier, kým potom v zrekonštruovanej budove (za rovnaký čas v 19. sezónach) ich bolo už len tretina. Dirigoval vždy s vervou, obľuboval sýtejší zvuk orchestra a príkladným spôsobom dával nástupy spevákom. Aj keď návštevnosť Opery SND sa v 60. rokoch dostala do krízy (hoci oproti dnešku mala v absolútnych číslach viac divákov), z umeleckého hľadiska to bolo mimoriadne významné obdobie, ku ktorého kvalite prispel aj Gerhard Auer.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár