V pondelok 17. augusta t. r. sme si pripomenuli 50. výročie úmrtia Miloša Wasserbauera, českého divadelného a filmového režiséra, kameramana, scénického výtvarníka ale i pedagóga a zakladateľa Operného štúdia pre študentov Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Tento významný predstaviteľ českej opernej réžie sa podieľal aj na formovaní Opery Slovenského národného divadla.
Až do nástupu mladého Miroslava Fischera do Slovenského národného divadla (1955) bratislavské inscenácie mali (s výnimkou piatich inscenácii Chorváta Branka Gavelu v rokoch 1945 – 1946) len českých operných režisérov. Tí aj v neskorších rokoch si čas od času prišli do Slovenského národného divadla zarežírovať (Karel Jernek, Václav Věžník), no z historického hľadiska je najvýznamnejšie obdobie rokov 1953 – 1960, kedy šéfrežisérom opery SND bol významný český umelec Miloš Wasserbauer (* 14. 6. 1907 Svatoslav / okres Brno-venkov – † 17. 8. 1970 Tišnov / okres Brno-venkov).
Hoci v príspevku Eleny Blahovej-Martišovej Pripomíname si v auguste (2020) bol jeho prínos pre opernú réžiu trefne zdokumentovaný a zhodnotený, predsa sa ešte chcem bližšie pristaviť pri jeho bratislavskom pôsobení.
V opere Slovenského národného divadla režíroval dve desiatky opier, prvé dve sezóny ako jediný režisér súboru, (potom spolu s Fischerom, Hozom, Gyermekom). Nie všetkým jeho inscenáciám sa dostalo rovnakého uznania. Najmä v prvých bratislavských réžiách u neho dôsledný javiskový realizmus až priveľmi prevládal nad neskôr sa stupňujúcou metaforickosťou výpovede.
K týmto menej významných réžiám patrili Kovařovicovi Psohlavci, Donizettiho Don Pasquale, Smetanova Hubička, Dvořákov Čert a Kača i Chrenikovova opera V búrke. Menej sa mu darilo aj pri inscenovaní slovenských opier Cikkerovho Jura Jánošíka (1954), inscenácia ktorého zabodovala skôr u publika (68 predstavení) než u kritikov. Ani inscenácie, Cikkerovho Bega Bajazida (1957) a Suchoňovho Svätopluka (1960) neboli prijaté jednoznačne pozitívne. Operná kritika napríklad vyššie hodnotila košické inscenácie týchto opier či pražskú premiéru Svätopluka. V Suchoňovej historickej opere sa režisér až priveľmi spoľahol na monumentálnu Vychodilovu scénu, kým na slovenskom východe dokázali dodať dielu aj zaujímavú baladickosť.
Monumentálne vyznenie mal Verdiho Don Carlos (1956), v ktorom však popri veľkolepej výprave Josefa Svobodu a nádherných kostýmoch Marcela Pokorného uplatnil aj ideovú réžiu sústrediac sa na negatívnu úlohu inkvizície v historickom príbehu. Na prekvapenie (hoci politický odmäk bol ešte ďaleko) niektorým posudzovateľom sa táto (historicky určite odôvodnená koncepcia) zdala prehnaná. Inscenácia bola však zaujímavá tým, že čiastočne pracovala aj s francúzskou pôvodnou verziou diela, v ktorej sa opera začína scénou vo Fontainebleau a stretnutím Carlosa s Elizabethou. Protirečivé finále diela, z ktorého riešením sa režiséri dosť trápia, vyriešili inscenátori vyškrtnutím zjavenia sa Carlosa V., takže dielo sa končilo len jednoduchým naznačením smrti nenaplnených milencov.
Najviac sa režisérovi vydarila sezóna 1957/58. V Smetanovom Daliborovi monumentalitu potlačil a celý príbeh stredovekého rytiera pochopil ako boj za slobodu, pričom spolu so scénografom Zbyňkom Kolářom kúzlili so svetlom a vizuálnymi efektmi. Viac než o príbeh mu šlo o láskou inšpirovaný vnútorný prerod hlavnej postavy z rezignovaného rytiera na odhodlaného hrdinu bojujúceho o slobodu a Daliborova smrť napokon vyznievala ako optimistická tragédia.
V Straussovom Gavalierovi s ružou kritika oceňovala dokonalý súlad medzi scénickým dianím a partitúrou, pohybovú kultúru sólistov i zboru rozostavaného geometricky. Spolu s Daliborom Wasserbauerovou najvydarenejšou réžiou bola Janáčkova Liška Bystrouška s mimoriadne pôsobivou scénou Františka Tröstera (jeho častého spolupracovníka aj v Brne) s rovnováhou medzi filozofickou a hravo rozprávkovou rovinou diela a prepracovanými hereckými výkonmi sólistov. Kritika tiež pozitívne hodnotila súlad medzi „impresionistickou“ hudbou a rovnako pôsobiacim javiskovým dianím.
K monumentalite, ale aj k pôsobivej práci so svetlom, sa na záver sezóny vrátil vo Verdiho Aide (na scéne P. M. Gábora), v ktorej sa jednotlivé výtvarne pôsobivé výjavy akoby vynárali z tmy. Režisérovi sa taktiež (aj bez použitia točne, ktorá hrala významnú úlohu v inscenácii Dalibora), podarilo šťastne prepojiť posledné dva obrazy diela. Účinok inscenácie mimoriadne pozdvihli aj skvelé spevácke výkony a zlepšená pohybová kultúra hereckého prejavu.
Z troch premiér nasledujúcej sezóny (jednou bolo obnovenie Smetanovej Hubičky) zaujal ako režisér v Pauerovej Zuzane Vojířovej, kde dokázal na javisku inscenovať simultánne prebiehajúce deje. Mierne rozpaky v roku 1960 vyvolala jeho inscenácia Korsakovovho Sadka, ktorej svoju recenziu Ladislav Čavojský nazval Dobrý nápad – sporné prevedenie. Režisér naznačil zápecníctvo Novgorodčanov, ktoré tak výrazne bolo exponované v poslednej inscenácii diela v Slovenskom národnom divadle (2018), no ideové vyznenie bolo potlačené predimenzovaným využitím filmových záberov podmorskej ríše, čím sa starooperná ilúzia len nahrádzala modernými vyjadrovacími prostriedkami.
Už opäť ako brnenský režisér v roku 1964 režíroval v Slovenskom národnom divadle náročného Hindemithovho Cardillaca opäť na Tröstrovej scéne. Že mal k inscenovaniu moderných opier blízo dokazujú aj jeho mimobratislavské inscenácie, z ktorých okrem uvádzaných v článku Eleny Blahovej-Martišovej spomenieme ešte Vojnu a mier od Sergeja Prokofjeva, Ariadnu Bohuslava Martinů, Respighiho Čertovo manželstvo či Borovcov Krakatit.
Celkovo sa režisérky rukopis Miloša Wasserbauera pohyboval od dôsledného realizmu k poetickej miernej štylizácii a ideálneho súzvuku libreta, partitúry a scénického diania.
Autor: Vladimír Blaho
