K životnému jubileu Františka Livoru

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
2. augusta tohto roku oslavuje svoje polokrúhle životné jubileum slovenský operný spevák a pedagóg, tenorista František Livora, dlhoročný sólista Opery SND, ktorý pôsobil aj na nemeckých scénach a svoju spevácku kariéru ukončil ako Verdiho Otello. Hudba je pre neho prirodzenou súčasťou života už od detstva, pretože pochádza z muzikálnej rodiny.

Narodil sa 2. augusta 1936 v Žiline a do štyroch rokov žil na Kysuciach v Starej Bystrici, kde jeho otec pôsobil ako učiteľ v ľudovej škole. V roku 1940 sa dal preložiť do Oslian v okrese Prievidza, kde pedagogicky pôsobil na strednej škole do roku 1963. Celá rodina Livorovcov sa sem presťahovala do rodičovského domu otca Františka Livoru, ktorý tu vychodil ľudovú aj strednú školu. V rokoch 1950 – 1954 študoval na gymnáziu v Prievidzi.

František Livora, foto: Magdaléna Robinsonová/Archív SND

V rodine Livorovcov bola hudba stále prítomná. Jeho mama hrala na klavíri, otec hral na husle a tento nástoj učil aj v Oslanoch. ,,Neskôr, keď sme boli starší, mali sme aj svoju kapelu. Na Hornej Nitre bolo známe, že ak ľudia chceli dobrú muziku, zavolali Livorovcov. Otec a ja sme hrali na husle, ďalší brat na bicie, najmladší brat hral na klarinet alebo saxofón, a jedine na harmoniku sme mali výpomoc. Bol ňou najčastejšie dirigent Ondrej Lenárd, keď sme sa zoznámili na VŠMU“, pospomínal pre Opera Slovakia na svoje hudobné začiatky známy tenorista, ktorý do opery chodil so svojim otcom už od malička.

,,Keď náš otec učil v Oslanoch, dvakrát do roka sme šli vlakom z Prievidze do Bratislavy na operné predstavenie. Pamätám si, že keď som bol na vysokej škole, tety uvádzačky v divadle sa ma vždy pýtali, kedy príde otec s tými dobrými deťmi. To nie, že deti sa naháňali po divadle. On im vždy vysvetlil, čo to bude a potom ich aj skúšal. Moja sestra, ktorá mala cestovnú kanceláriu, v tom pokračovala a robila zájazdy do opery zo Žiliny.“

Po maturite sa prihlásil na Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave, odbor hudobná výchova – slovenčina, kde bol vedúcim katedry slovenský skladateľ a pedagóg Eugen Suchoň. Po absolvovaní prvého ročníka prestúpil na diaľkové štúdium a nastúpil ako učiteľ a vychovávateľ na Poľnohospodársku učňovskú školu Kočovce, odkiaľ bol preložený na Poľnohospodársku technickú školu, odbor vinohradníctvo a ovocinárstvo v Modre, kde pôsobil až do 31. augusta 1957. Rozhodol sa opustiť učiteľské rady a prihlásil sa na štúdium na Vysokú školu múzických umení v Bratislave.

Ch. W. Gluck: Ifigénia na Tauride, VŠMU, 1960, Vojtech Schrenkel (Pylades), Gerhard Auer, Anna Peňašková (Ifigénia), Miroslav Fischer, František Livora (Orestes), foto: súkr. archív rodiny Auerovej
G. Verdi: La traviata, VŠMU, 1963, Zlatica Livorová (Annina), František Livora (Alfredo), dirigent: Václav Návrat, réžia: Július Gyermek, foto: súkr. archív Z. Livorovej

Štúdiu hudby predchádzalo nielen jeho účinkovanie v Ľudovom spevokole učiteľov Slovenska, v ktorom dirigoval aj Ondrej Lenárd, ale aj rôzne súťaže. Jednou z nich bola napríklad aj Súťaž tvorivosti mládeže. ,,Vtedy bola najprv slovenská a potom celoštátna a ja som postúpil zo slovenskej do celoštátnej (česko-slovenskej). V porote bol profesor Valašťan z VŠMU a on sa ma opýtal, či by som nechcel študovať spev na vysokej škole. Doma som nič nepovedal a prihlásil som sa. Na skúškach nás bolo tridsaťdva a v lete som dostal oznámenie, že som prijatý do prípravného ročníka, keďže som nemal konzervatórium. Z tridsiatich dvoch uchádzačov nás zobrali štyroch. Potom som celý natešený povedal otcovi, pre ktorého konzervatórium bola ,,katedrála” a VŠMU už bol ,,svätopeterský chrám“, že idem študovať na VŠMU.

V septembri 1957 začal študovať na hudobnej fakulte VŠMU v triede profesora Dr. Janka Blahu operný a koncertný spev. Štúdium ukončil celovečerným koncertom a postavou Ferranda v Mozartovej opere Così fan tutte. Jeho spolužiačkou bola aj slávna Lucia Poppová. ,,Študoval som u pána Janka Blahu a Lucia Poppová u pani prof. Hrušovskej. Po skončení VŠMU som ešte aj ja chodil k pani Hrušovskej na ,,dorábanie techniky“, najmä čo sa týka Mozarta a podobne. Mozarta som spieval často a aj moja predposledná premiéra v SND bola jeho opera Idomeneo.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 1971, Ružena Štúrová (Dorabella), František Livora (Ferrando), Magdaléna Hájossyová (Fiordiligi), Róbert Szücs (Gugliemo), foto: Jozef Vavro/Archív SND
G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 1970, František Livora (Vojvoda), Juraj Oniščenko (Rigoletto), foto: Archív SND

Už počas štúdia pohostinne účinkoval na scéne Opery SND v operách A. P. Borodina Knieža Igor, Bohuslava Martinů Ženba, Jána Cikkera Mister Scrooge, Giuseppe Verdiho La traviata a v iných. ,,Keď som bol tretiak na VŠMU, prišiel za mnou dirigent Gerhard Auer aj s režisérom Miroslavom Fischerom a pýtali sa ma, či poznám operu Knieža Igor. Vtedy som ju ešte nepoznal, tak sa pýtali, dokedy by som sa ju naučil. Odpovedal som otázkou, či naspamäť a oni mi povedali, že z nôt. Moja odpoveď bola: do zajtra. Tak sme sa dohodli na predspievaní, ktoré bolo v SND na ďalší deň o desiatej. V divadle nastala taká situácia, že Gustáv Papp odvolal postavu Vladimíra Igorjeviča a divadlo ju rýchlo potrebovalo nahradiť a naštudovať v priebehu dvanástich dní. Podarilo sa mi to a spieval som druhú premiéru. To bola moja prvá operná postava. Potom som začal spievať v SND menšie roly a ako študent som účinkoval aj ako aj Alfréd v Traviate.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Po skončení VŠMU nastúpil na základnú vojenskú službu, ale po návrate nebolo v SND voľné miesto pre tenor. Vtedy ho oslovil režisér Branislav Kriška, v tom čase pôsobiaci v Košiciach, s ponukou účinkovania v košickej opere. Prijal ju. ,,Prišiel som do Košíc a pamätám si, že sme skúšali Sedliacku česť. Košičania boli so mnou spokojní a samozrejme, že chceli so mnou ďalej spolupracovať. V tom čase mi však zavolala manželka. Ozval sa Pragokoncert, že v Prahe je predspievanie pre Berlín. Hneď v noci som letel prvým lietadlom, našťastie bola jedna letenka voľná. Prišiel som na miesto, predspieval som a o dva týždne prišla odpoveď, aby som šiel do Magdeburgu. Tam si ma opäť vypočuli a hneď som dostal dvojročnú zmluvu. Už som bol v Magdeburgu, keď prišlo oznámenie z Košíc, aby som vyplnil dotazník. Naši mali vždy na všetko čas. Vedenie v Košiciach bolo akoby urazené, že som odišiel do Nemecka, ale Nemci reagovali rýchlo a na rozdiel od Košíc, veci boli hneď vybavené .”

František Livora ako Mario Cavaradossi v Pucciniho opere Tosca, Štátne divadlo Oldenburg, foto: súkr. archív rodiny Livorovcov

František Livora teda prijal angažmán ako sólista opery v Magdeburgu (Nemecko), kde pôsobil od 15. augusta 1965 do 31. júla 1967. Po hosťovaní v rakúskom Innsbrucku (koncertné uvedenie Rusalky) prišla ďalšia ponuka z opery v Oldenburgu (Nemecko), v ktorej bol angažovaný od 1. augusta 1967 do 31. júla 1969. V roku 1979 účinkoval v Brémach.

Keď po roku účinkovania v Nemecku vystúpil ako hosť na Slovensku (spieval Rodolfa v Bohéme), na plagátoch ho uvádzali: František Livora, NDR. ,,Po prvom dejstve sa ma dirigent Tibor Frešo pýtal, kedy prídem do SND. Ja som mu na to povedal: však pre mňa nemáte voľné miesto. Odvetil, že čo ťa je po tom. Nato som mu povedal, že možno o tri, alebo štyri roky.“

V zahraničí pracoval s vynikajúcimi dirigentmi a režisérmi. Počas prvých dvoch rokov naštudoval v nemeckom Magdeburgu Princa v Rusalke, Ricarda v Maškarnom bále, Rudolfa v Bohéme a Manrica v Trubadúrovi. Nasledovali ďalšie ponuky aj z iných nemeckých operných divadiel. Františkovi Livorovi pomohli etablovať sa v Nemecku aj nemecké korene. Jeho stará mama pochádzala z okolia Stuttgartu a neskôr sa ich rodina presťahovala do Rumunska, kde hospodárili. Pán Livora ale dodnes nevie, ako sa jeho stará mama, pôvodom Nemka žijúca v Rumunsku, zrazu ocitla na pošte na Kysuciach, kde ju objavil jeho starý otec, ktorý si ju potom zobral za manželku.

A. Berg: Wozzeck, Opera SND, 1986, Magdaléna Blahušiaková (Mária), František Livora (Tambourmajor), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Od roku 1969 sa začala jeho spolupráca s Operou SND (v rokoch 1979 – 1981 pôsobil v Nemecku v Brémach), ale zvyknúť si na domáce prostredie bolo pre neho dosť náročné. ,,Po skúsenostiach z Nemecka som si ťažko zvykal na niektoré veci na Slovensku, ktoré tu nefungovali tak, ako na Západe, spomeniem napríklad detailné vypracovanie diel, ktoré v SND vedelo urobiť len niekoľko dirigentských osobností. V roku 1979 som na tri roky odišiel ako hrdinský tenor do opery v Brémach. Spieval som tu Maškarný bál, Silu osudu, Toscu, Gavaliera s ružou…“. Z práce v Slovenskom národnom divadle si veľmi cení spoluprácu s výraznými dirigentskými osobnosťami akými boli Tibor Frešo, Zdeněk Košler či Ondrej Lenárd.

V SND naštudoval množstvo postáv ako napríklad Yannakos (Grécke pašie), Ferrando (Così fan tutte), Idomeneo (Idomeneo), Don Ottavio (Don Giovanni), Manrico a Ruiz (Trubadúr), Alfréd Germont (La traviata), Radames (Aida), Otello (Otello), Vojvoda (Rigoletto), Mário Cavaradossi (Tosca), Rudolf (Bohéma), Pinkerton (Madama Butterfly), Florestan (Fidelio), Herman (Piková dáma), Don José (Carmen), Tambourmajor (Wozzeck), Canio (Komedianti), Turiddu (Sedliacka česť), Ondrej (Krútňava), Svätopluk ml. (Svätopluk), Prvý inžinier (Zo života hmyzu), Fred (Mister Scrooge), Víchor (Trojruža), Dalibor (Dalibor), Jeník (Predaná nevesta), Princ (Rusalka), Erik (Blúdiaci Holanďan), Achilles (Ifigénia v Aulide), Tichon (Káťa Kabanová), Sergej (Katarína Izmajlovová), Hauk-Šendorf (Vec Makropulos), Pedro (Nížina), Laca Klemeň (Jej pastorkyňa), Nathanael (Hoffmannove poviedky) či Lenskij (Eugen Onegin) a mnoho ďalších.

G. Bizet: Carmen, Opera SND, Dagmar Livorová (Micaela), František Livora (Don José), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND
E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1984, F. Livora (Svätopluk ml.), J. Marvoň (Dragomir), O. Malachovský (Svätopluk), Peter Osvald (Predslav), František Caban (Mojmír), foto: Archív SND
G. Verdi: Aida, Opera SND, 1978, František Livora (Radames), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Jeho repertoár bol rozmanitý, počnúc klasickou operetou, až po náročné party dramatickej svetovej opernej literatúry a predstavil sa aj na koncertnom pódiu. O klasickej operete si myslí, že je porovnateľne náročná ako opera, niekedy aj náročnejšia. Stvárnil mnohé roly, ktoré, ako povedal, mal všetky rád, ale najkomfortnejšie sa mu spievali Pucciniho a Verdiho operné postavy. Z nich najradšej spieval Ricarda z Maškarného bálu. ,,Táto postava ma sprevádzala celý čas a spieval som ju asi najviac. Naštudoval som ju v Magdeburgu, ale keď si na ňu spomeniem, ešte aj dnes sa spotím. Síce nie kvôli spievaniu a technike, ale kvôli rôznym jazykom, v ktorých som to naštudoval. V Nemecku nemecky dve verzie textov, na Slovensku v slovenčine a samozrejme aj v taliančine.

Pozoruhodné umelecké počiny Františka Livoru reflektovala aj operná kritika

,,Ak si mám v rámci ostatného polstoročia Opery SND vybaviť meno sólistickej stálice s repertoárovou univerzálnosťou, tak mi v tenorovom odbore automaticky vyskočí František Livora. S neveľkými prestávkami, keď pôsobil na nemeckých scénach, som jeho kreácie sledoval bezmála tri desaťročia. Napriek časovému odstupu sa mi jasne vynára Yannakos z Gréckych pašií od Bohuslava Martinů či Ferrando v skvelom Košlerovom naštudovaní Mozartových Così fan tutte. To bol ešte mladý a lyrický Livora. Postupne jeho hlas spevnel, nabral objem a osvojoval si obrovskú škálu tenorových hrdinov. Jednoducho, nedal sa zaškatuľkovať. Bol presvedčivý v Mozartovi (vrátane dramatického Idomenea), v talianskej opere zašiel od Verdiho Alfreda po Otella, samozrejme nechýbal verizmus. Zvládol Wagnera, Glucka, Beethovena, Gounoda, ale aj Smetanu, Dvořáka a Janáčka, či súčasnú slovenskú (ale aj svetovú) operu s výrazným Suchoňovým Ondrejom či Svätoplukom ml. Čo však asi v kariére jubilanta rezonovalo najmocnejšie, bola jeho mnohostrannosť, spievanie bez výkyvov, podopreté muzikálnosťou a nezlyhávajúcou technikou. Máme dnes takých?“, vyjadril sa pre Opera Slovakia operný kritik a publicista Pavel Unger.

G. Verdi: Otello, Opera SND, 1993, František Livora (Otello), foto: Katarína Marenčínová/Archív SND

,,Sú tenoristi, ktorí si po celý život udržujú hlasový odbor, ktorým začínali a iní, ktorí po lyrických začiatkoch prechádzajú do dramatickejšieho odboru spinto. To je aj prípad Františka Livoru, ktorý ešte ako študent spieval v SND Vladimíra v Borodinovej jedinej opere Knieža Igor a po niekoľkoročnom pôsobení v zahraničí sa vrátil ako ideálny lyrický tenorista vhodný pre dramaturgiu, akú razil v SND šéfdirigent Zdenek Košler. A tak bol Livora výborným Ferrandom v Così fan tutte i Donom Ottaviom v opere opier, ale aj Pinkertonom (pôvodne ho vo svete spievali výlučne lyrické hlasy), ktorý bol dôstojným partnerom v SND hosťujúcej hviezdy Anny Tomowa-Sintow. No vzápätí sa dokázal úspešne popasovať s Beethovenovým Florestanom a potom, popri návrate k lyrickým partom (Rudolf, Lenskij), už bol dve desaťročia oporou tenorového spinto odboru vyvrcholiac v údernom dramatickom stvárnení Verdiho Otella.” uviedol o Františkovi Livorovi pre Opera Slovakia operný kritik a publicista Vladimír Blaho.

Po ukončení umeleckej dráhy desať rokov pôsobil pedagogicky, najskôr na žilinskom Konzervatóriu, neskôr aj na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, na štátnom Konzervatóriu v Bratislave, ako aj na Vysokej škole múzických umení. Jedným z jeho prvých žiakov v Žiline bol Pavol Bršlík, dnes rešpektovaný tenorista medzinárodnej opernej scény a čerstvý držiteľ čestného titulu Bayerischer Kammersänger. Medzi úspešných žiakov bratislavského štátneho Konzervatória patrí napríklad barytonista Richard Šveda, v súčasnosti sólista Deutsche Oper am Rhein v nemeckom Düsseldorfe.

Bol hlasovým pedagógom v Ľudovom spevokole učiteľov Slovenska, kde kedysi začínal ako spevák (sólo, zbor) a desať rokov sa staral aj o hlasy kolegov v Speváckom zbore slovenských učiteľov, ktorý v tomto roku oslávil storočnicu.

Odovzdávanie Ceny Literárneho fondu 2014, František Livora – Cena za celoživotné dielo, foto: Peter Procházka

František Livora sa taktiež zaradil medzi umelcov, ktorí sa s našou prvou scénou nerozlúčili ohláseným rozlúčkovým predstavením. ,,Mojím posledným predstavením v SND bol Verdiho Otello v réžii Miroslava Fischera. So SND som sa ani poriadne nerozlúčil, nemal som rozlúčkové predstavenie. Vedenie divadla to asi nepovažovalo za potrebné. Dali mi za oponou kyticu a to bolo všetko.“, dodal pre Opera Slovakia tohtoročný jubilant. V roku 2014 mu Literárny fond udelil Cenu za celoživotné dielo.

Prečítajte si tiež:
Zlatica Livorová: Spev som túžila učiť už od svojich študentských čias

František Livora je ženatý so známou vokálnou pedagogičkou Zlaticou Livorovou, ktorá je tiež absolventkou VŠMU. Ich dcéra Dagmar pokračuje v spevácko-pedagogických šľapajach svojich rodičov. S oboma sa predstavil aj v operných predstaveniach. Býva v Bratislave a v súčasnosti si veľmi rád pozrie operu v televízii.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár