K životnému jubileu mezzosopranistky Ľuby Baricovej

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Je zaujímavé, že kvality prvej generácie absolventov operného spevu na VŠMU sa prejavili v umeleckých počiatkoch, teda v 60. rokoch a nie až neskôr v rokoch „umeleckej zrelosti“ jej reprezentantov. Toto konštatovanie platí aj pre slovenskú mezzosopranistku Ľubu Baricovú, rodáčku z Vrútok, ktorá 13. januára t.r. oslavuje svoje polokrúhle životné jubileum.

Na rozdiel od jej niektorých budúcich kolegov v sólistickom súbore Opery Slovenského národného divadla som ju nezažil v predstaveniach Štúdia Vysokej školy múzických umení (pôsobilo v dnešnej Malej sále Slovenskej filharmónie) ale až na javisku nášho národného divadla. Jej prvými úlohami bol Pes Lapaj v Janáčkovej Líške Bystrouške a Speváčka madrigalu v Pucciniho Manon Lescaut. Už v týchto malých úlohách sa prejavili dve základné charakteristiky Baricovej budúcich umeleckých úspechov. Krásna tmavá farba hlasového materiálu a nevšedné herecké schopnosti, ktorými trocha vybočovala z istého hereckého stereotypu vlastného predchádzajúcej speváckej generácii.

L. Holoubek: Rodina, Opera SND, 1960, Ľuba Baricová (Božena), Mária Hubová (Zuza Meliška), foto: Gejza Podhorský/Archív DÚ

Ľuba Baricová pôsobila v Opere SND v rokoch 1958 – 1992 (zároveň v rokoch prestavby historickej budovy SND 1969 – 1972 bola aj sólistkou Mestskej opery v Linzi), no najjasnejšiu stopu svojho talentu zanechala v spomínanej „zlatej speváckej ére Opery SND“, ako obdobie medzi rokmi 1957 – 1967 nazval operný historik Jaroslav Blaho. V rokoch, v ktorých sa stala členkou Slovenského národného divadla, v mezzosopránovom odbore kraľovali Oľga Hanáková a Nina Hazuchová, ktoré začali svoju umeleckú dráhu koncom 40. rokov a nachádzali sa už na vrchole svojich schopností. Baricová však predsa vniesla do súboru „novú krv“ a tým umožnila aj väčšiu špecializáciu jej mezzosopránových kolegýň.

Na významnejšie operné úlohy si počkala v sezóne 1960/61, v ktorej bola Nežatou v nepríliš vydarenej inscenácii Korzakovovho Sadka, fyzicky príťažlivou a hlasovo zaliečavou Lolou v Mascagniho Sedliackej cti, takže ako muž a ešte neveľmi skúsený operný návštevník som mal pochopenie pre Turrida, že dával prednosť Lole pred Santuzzou. Na záver tejto sezóny však vytvorila jednu z vôbec najlepších kreácii svojej kariéry – Concepción v Ravelovej Španielskej hodinke. Jej hrdinka priam žiarila temperamentom, pohrávala sa s neúspešnými nápadníkmi ako mačka s myšou a spolu s Jurajom Martvoňom vytvorila hlasovo i herecky prepracovanú dvojicu reprezentujúcu kladný pól operného príbehu.

M. Ravel: Španielska hodinka, Opera SND, 1961, Ľuba Baricová (Concepcion), Gejza Zelenay (Don Inigo Gomez), foto: Gejza Podhorský / Archív SND

Významnou pre jej umelecké presadenie sa bola sezóna 1962/1963. V úlohe Končakovny z Borodinovho Kniežaťa Igora sa ukázala jej vzácna predestinácia k úlohám z klasickej ruskej opery. Polovecká kňažná bola pre ňu vítanou aj značne hlboko položeným speváckym partom a jej ária (popri árii Končaka v podaní Ondreja Malachovského) patrila k vokálnym vrcholom inscenácie.

Aj úlohy z pokladnice francúzskej opery jej mohli byť blízke, no dramaturgia Opery SND v týchto rokoch neposkytla v tomto smere veľa príležitostí. V spomínanej sezóne to bola len úloha Niclausa v Offenbachových Hoffmannových rozprávkach, ktorú navyše režisér s dirigentom v závere opery obrali o krásnu finálnu áriu. Istou kompenzáciou bolo, že vo zvolenej verzii diela sa pred každým dejstvom venovaným jednej z Hoffmannových lások príbeh (vďaka točne) vracal do Lutherovej krčmy z prológu a končil sa krásnym sýtym zvolaním mezzosopranistky Čujte ďalej. Silenzium!

V závere sezóny stvárnila Baricová Azucenu vo vychýrenej Gyermekovej a Málekovej inscenácii Trubadúra, aj keď jej kreácia trocha zostala v tieni Azuceny alternujúcej Jaroslavy Sedlářovej. Zdá sa, že Verdi (podobne ako Mozart) nebol speváčke mimoriadne blízky, lebo z početných inscenácií jeho opier stvárnila už len Amneris v roku 1978. K ruskej opere sa úspešne vrátila Oľgou z Eugena Onegina (1963) a dodnes si pamätám ako pôsobivo klesal jej hlas do hĺbok v závere árie (pri slovách som roztopašná a rozpustilá), alebo v momente keď sa jej hlas pripojil k hlasu tenoristu v závere prvej Lenského árie (Tak ťa ľúbim Oľga). Ešte v tej istej sezóne 1963/64 vytvorila ďalšiu profilovú úlohu v Čajkovského Pikovej dáme, kde hlasovo dokázala zaujať nielen sýtym tónom ale aj tónom nadľahčeným a grófku dokonale herecky charakterizovala ako mrzutú až mrazivú starenu.

M. Bázlik: Peter a Lucia, Opera SND, 1967, Jozef Raninec (Peter), Ľuba Baricová (Lucia), foto: Jozef Vavro/Archív SND

K ďalším vrcholom jej kariéry patrilo stvárnenie Orfea v esteticky pôsobivej réžii Branislava Krišku Gluckovej opery Orfeus a Eurydika (1966). Aj tu demonštrovala, že vie kreovať nielen spôsobom skôr patetickým, zvýrazňujúcim kvality jej tónu, ale tiež ovláda remeslo kultivovaného viazaného spevu. Svoje herecké kvality zasa mohla ukázať v slovenskej opernej novinke – Bázlikovej opere Peter a Lucia (1967).

Z úloh nasledujúceho desaťročia by som vyzdvihol dve. V Kriškovej inscenácii Bartókovho Modrofúzovho zámku Baricová spolu s Ondrejom Malachovským vytvorili skvelú dvojicu zápasiacich mužských a ženských princípov s úžasným podkladom Košlerovho orchestra a jej Judith bola nástojčivá vo svojej zhubnej tvrdohlavosti a plná emócií. V Borisovi Godunovovi v réžii toho istého režiséra bola pôvabnou i zákerne roztúženou Marinou Mníškovou v „poľskom“ obraze Musorgského opery. Osobitnou kapitolou boli jej doštudované úlohy zo starších inscenácií. Predovšetkým Carmen z „prastarej“ Wasserbauerovej inscenácie Bizetovej Carmen, kde osobitne v poslednom dejstve rozpútala vír dramatických nápadov a vokálnych atakov na vysoké tóny. Jej Carmen hodila cez plece akýkoľvek náznak umiernenosti či kultivovanosti, priam soptila temperamentom a dramatickou silou.

Predsedníčka Žilinského samosprávneho kraja Erika Jurinová odovzdala Ľube Baricovej Čestné uznanie za celoživotný prínos v opernom umení a za pedagogickú činnosť. Akt sa uskutočnil na koncerte študentov zo speváckej triedy Ľuby Baricovej v júli 2019 v Turčianskej galérii. Foto: turieconline.sk

Baricová opery nielen interpretovala ale sa nad nimi aj zamýšľala v rozhlasovej relácii Hudba je súčasťou môjho života a pôsobila aj pedagogicky. Na umelkyňu jej formátu by sa nemalo zabúdať.

Autor: Vladimír Blaho

video

G. Verdi: Madre… non dormi?, dueto zo 4. dejstva opery Trubadúr, spievajú Stanislav Mjartan (Manrico), Ľuba Baricová (Azucena).

Otto Nicolai: Veselé paničky windsorské, televízna inscenácia opery (1983), Ľuba Baricová (Pani Rejchová).

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku