Je zaujímavé, že kvality prvej generácie absolventov operného spevu na VŠMU sa prejavili v umeleckých počiatkoch, teda v 60. rokoch a nie až neskôr v rokoch „umeleckej zrelosti“ jej reprezentantov. Toto konštatovanie platí aj pre slovenskú mezzosopranistku Ľubu Baricovú, rodáčku z Vrútok, ktorá 13. januára t.r. oslavuje svoje polokrúhle životné jubileum.
Na rozdiel od jej niektorých budúcich kolegov v sólistickom súbore Opery Slovenského národného divadla som ju nezažil v predstaveniach Štúdia Vysokej školy múzických umení (pôsobilo v dnešnej Malej sále Slovenskej filharmónie) ale až na javisku nášho národného divadla. Jej prvými úlohami bol Pes Lapaj v Janáčkovej Líške Bystrouške a Speváčka madrigalu v Pucciniho Manon Lescaut. Už v týchto malých úlohách sa prejavili dve základné charakteristiky Baricovej budúcich umeleckých úspechov. Krásna tmavá farba hlasového materiálu a nevšedné herecké schopnosti, ktorými trocha vybočovala z istého hereckého stereotypu vlastného predchádzajúcej speváckej generácii.
Ľuba Baricová pôsobila v Opere SND v rokoch 1958 – 1992 (zároveň v rokoch prestavby historickej budovy SND 1969 – 1972 bola aj sólistkou Mestskej opery v Linzi), no najjasnejšiu stopu svojho talentu zanechala v spomínanej „zlatej speváckej ére Opery SND“, ako obdobie medzi rokmi 1957 – 1967 nazval operný historik Jaroslav Blaho. V rokoch, v ktorých sa stala členkou Slovenského národného divadla, v mezzosopránovom odbore kraľovali Oľga Hanáková a Nina Hazuchová, ktoré začali svoju umeleckú dráhu koncom 40. rokov a nachádzali sa už na vrchole svojich schopností. Baricová však predsa vniesla do súboru „novú krv“ a tým umožnila aj väčšiu špecializáciu jej mezzosopránových kolegýň.
Na významnejšie operné úlohy si počkala v sezóne 1960/61, v ktorej bola Nežatou v nepríliš vydarenej inscenácii Korzakovovho Sadka, fyzicky príťažlivou a hlasovo zaliečavou Lolou v Mascagniho Sedliackej cti, takže ako muž a ešte neveľmi skúsený operný návštevník som mal pochopenie pre Turrida, že dával prednosť Lole pred Santuzzou. Na záver tejto sezóny však vytvorila jednu z vôbec najlepších kreácii svojej kariéry – Concepción v Ravelovej Španielskej hodinke. Jej hrdinka priam žiarila temperamentom, pohrávala sa s neúspešnými nápadníkmi ako mačka s myšou a spolu s Jurajom Martvoňom vytvorila hlasovo i herecky prepracovanú dvojicu reprezentujúcu kladný pól operného príbehu.
Významnou pre jej umelecké presadenie sa bola sezóna 1962/1963. V úlohe Končakovny z Borodinovho Kniežaťa Igora sa ukázala jej vzácna predestinácia k úlohám z klasickej ruskej opery. Polovecká kňažná bola pre ňu vítanou aj značne hlboko položeným speváckym partom a jej ária (popri árii Končaka v podaní Ondreja Malachovského) patrila k vokálnym vrcholom inscenácie.
Aj úlohy z pokladnice francúzskej opery jej mohli byť blízke, no dramaturgia Opery SND v týchto rokoch neposkytla v tomto smere veľa príležitostí. V spomínanej sezóne to bola len úloha Niclausa v Offenbachových Hoffmannových rozprávkach, ktorú navyše režisér s dirigentom v závere opery obrali o krásnu finálnu áriu. Istou kompenzáciou bolo, že vo zvolenej verzii diela sa pred každým dejstvom venovaným jednej z Hoffmannových lások príbeh (vďaka točne) vracal do Lutherovej krčmy z prológu a končil sa krásnym sýtym zvolaním mezzosopranistky Čujte ďalej. Silenzium!
V závere sezóny stvárnila Baricová Azucenu vo vychýrenej Gyermekovej a Málekovej inscenácii Trubadúra, aj keď jej kreácia trocha zostala v tieni Azuceny alternujúcej Jaroslavy Sedlářovej. Zdá sa, že Verdi (podobne ako Mozart) nebol speváčke mimoriadne blízky, lebo z početných inscenácií jeho opier stvárnila už len Amneris v roku 1978. K ruskej opere sa úspešne vrátila Oľgou z Eugena Onegina (1963) a dodnes si pamätám ako pôsobivo klesal jej hlas do hĺbok v závere árie (pri slovách som roztopašná a rozpustilá), alebo v momente keď sa jej hlas pripojil k hlasu tenoristu v závere prvej Lenského árie (Tak ťa ľúbim Oľga). Ešte v tej istej sezóne 1963/64 vytvorila ďalšiu profilovú úlohu v Čajkovského Pikovej dáme, kde hlasovo dokázala zaujať nielen sýtym tónom ale aj tónom nadľahčeným a grófku dokonale herecky charakterizovala ako mrzutú až mrazivú starenu.
K ďalším vrcholom jej kariéry patrilo stvárnenie Orfea v esteticky pôsobivej réžii Branislava Krišku Gluckovej opery Orfeus a Eurydika (1966). Aj tu demonštrovala, že vie kreovať nielen spôsobom skôr patetickým, zvýrazňujúcim kvality jej tónu, ale tiež ovláda remeslo kultivovaného viazaného spevu. Svoje herecké kvality zasa mohla ukázať v slovenskej opernej novinke – Bázlikovej opere Peter a Lucia (1967).
Z úloh nasledujúceho desaťročia by som vyzdvihol dve. V Kriškovej inscenácii Bartókovho Modrofúzovho zámku Baricová spolu s Ondrejom Malachovským vytvorili skvelú dvojicu zápasiacich mužských a ženských princípov s úžasným podkladom Košlerovho orchestra a jej Judith bola nástojčivá vo svojej zhubnej tvrdohlavosti a plná emócií. V Borisovi Godunovovi v réžii toho istého režiséra bola pôvabnou i zákerne roztúženou Marinou Mníškovou v „poľskom“ obraze Musorgského opery. Osobitnou kapitolou boli jej doštudované úlohy zo starších inscenácií. Predovšetkým Carmen z „prastarej“ Wasserbauerovej inscenácie Bizetovej Carmen, kde osobitne v poslednom dejstve rozpútala vír dramatických nápadov a vokálnych atakov na vysoké tóny. Jej Carmen hodila cez plece akýkoľvek náznak umiernenosti či kultivovanosti, priam soptila temperamentom a dramatickou silou.
Baricová opery nielen interpretovala ale sa nad nimi aj zamýšľala v rozhlasovej relácii Hudba je súčasťou môjho života a pôsobila aj pedagogicky. Na umelkyňu jej formátu by sa nemalo zabúdať.
Autor: Vladimír Blaho
video
G. Verdi: Madre… non dormi?, dueto zo 4. dejstva opery Trubadúr, spievajú Stanislav Mjartan (Manrico), Ľuba Baricová (Azucena).
Otto Nicolai: Veselé paničky windsorské, televízna inscenácia opery (1983), Ľuba Baricová (Pani Rejchová).
