K životnému jubileu sopranistky Magdalény Hajóssyovej

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Akýmsi zázrakom máme my Slováci šťastie na vynikajúce interpretky operného odkazu Wolfganga Amadea Mozarta. S geniálnym skladateľom si výborne rozumela už Anna Hrušovská, ktorá potom ako vokálna pedagogička (spolu s ďalšími, najmä Vlhovou-Smutnou) pripravila na úspechy v tejto zložke operného repertoáru prinajmenšom štyri sopránové hviezdy medzinárodného formátu: Luciu Popp, Editu Gruberovú, Ľubicu Orgonášovú a Magdalénu Hajóssyovú. Veľká časť speváckej dráhy dnešnej jubilantky, berlínskej Kammersängerin, sa síce odohrala mimo územia Slovenska, ale aj tak tu zanechala výraznú umeleckú stopu.

Opera Slovakia pred štyrmi rokmi uverejnila obsažný rozhovor s umelkyňou (Magdaléna Hajóssyová: Každý druh hlasu vyvoláva iné pocity a emócie) a priaznivci opery väčšinou poznajú aj knihu Terézie Ursínyovej Zlaté hlasy, v ktorej je Hajóssyovej venovaná jedna kapitola. Preto v biografických údajoch sa obmedzím na minimum a zameriam sa prednostne na jej pôsobenie v Slovenskom národnom divadle.

Magdaléna Hajóssyová

Bratislavská rodáčka v roku 1967 ukončila štúdia spevu na bratislavskom konzervatóriu v triede Márie Smutnej-Vlkovej a v roku 1971 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Anny Hrušovskej. Ako väčšina študentov krásneho spevu spievala v „Klimovej“ Lúčnici. V rokoch 1971-79 bola sólistkou Opery SND, pričom však v posledných dvoch sezónach už nevytvárala nové postavy. Už v roku 1976 hosťovala v Štátnej opere vo východnom Berlíne Unter den Linden a v rokoch 1978 až 2006 bola jej členkou. Na tomto javisku vytvorila 22 operných postáv a absolvovala 500 predstavení, pričom debutovala v pre ňu netypickej úlohe Jaroslavny z Borodinovho Kniežaťa Igora. Je držiteľkou významného čestného titulu Berliner Kammersängerin.

Desať rokov (1979-89) bola zároveň sólistkou Slovenskej filharmónie. Okrem materskej berlínskej scény vystupovala na najvýznamnejších západonemeckých operných javiskách, v Paríži, Madride, Moskve, New Yorku a ďalších operných alebo koncertných pódiách. Ako hlasová pedagogička pôsobila v Berlíne (Hochschule für Musik Hanns Eisler) a od roku 1990 až dodnes na Akadémii múzických umení v Prahe. Je držiteľkou mnohých ocenení a jej hlas je zaznamenaný na tridsiatke gramonahrávok. Mimoriadne dobre sa uplatnila ako koncertná speváčka.

Fidelio, Opera SND, 1974, Arnold Judt (Florestan), Magdaléna Hajóssyová (Leonora), Jozef Špaček (Rocco), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Hajóssyovej lyrický hlas sa dal veľmi ľahko identifikovať vďaka jasnej farbe, ideálne plynulej a farebne jednoliatej línii, perfektnej intonácii. Bola skôr typom „technickej“ než „výrazovej“ speváčky. Jej len mierne vibrujúci (akoby inštrumentálne vedený) tón bol ideálny pre party z obdobia klasicizmu i baroka a pre úlohy v operách nemeckej jazykovej oblasti. Hoci v zahraničí spievala aj pár menej dramatických úloh z Wagnerových (Elsa, Alžbeta, Evička z Majstrov spevákov) a Straussových opier (Arabella, Maršalka, Madelaine z Capriccia), jej najvlastnejšou doménou boli mozartovské postavy. Typom hlasu a výrazovou umiernenosťou jej prejav pôsobil dievčensky a mladistvo vyvolávajúc dojem pokoja a nevinnosti. Dramatickejší štýl talianskej opery jej bol cudzí, čo si speváčka uvedomovala a vyhla sa pri výbere úloh nedorozumeniam, aké dnes často vídame u iných spevákov.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Jej bratislavské úlohy by sme mohli rozdeliť na tri skupiny – málo významné, pre ňu ideálne a viac či menej prekračujúce jej naturel. Ešte ako študentka sa objavila v prvom po taliansky spievanom Rigolettovi ako páža a ako jedna z kňažiek Moreny v druhom dejstve Suchoňovho Svätopluka. Vo svojej prvej sezóne popri Kate Pinkertonovej z Madama Butterfly a Barbarine z Figarovej svadby sa bez mimoriadneho ohlasu objavila aj v Predanej neveste ako Marienka a svoju kvalitnú bratislavskú kariéru začala vlastne až skvelou Fiordiligi v Così fan tutte, v ktorej sa popri nej objavili aj jej spolužiačky Sidónia Haljaková a Ružena Štúrová.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 1971, Ružena Štúrová (Dorabella), František Livora (Ferrando), Magdaléna Hájossyová (Fiordiligi), Róbert Szücs (Gugliemo), foto: Jozef Vavro/Archív SND
Zdeněk Košler a Magdaléna Hajóssyová, foto: zdenek-kosler.cz

Tu sa začala aj jej spolupráca s vtedajším šéfdirigentom Zdenkom Košlerom, s ktorým spolupracovala v piatich inscenáciách. Fiordiligi v klasickej Jernekovej réžii a skvelým naštudovaním dirigenta bola jej prvým veľkým triumfom. Spoločným úspechom dirigenta i sopranistky bola aj inscenácia Mozartovho Dona Giovanniho, v ktorej Hajóssyová spievala Donnu Elviru. V zahraničí ju potom spievala kombinujúc s Donnou Annou až v dvanástich naštudovaniach.

V troch ďalších Košlerových inscenáciách však už prekračovala hranice svojho hlasového odboru. V Beethovenovom Fideliovi (1974) len zriedka počuť v titulnej úlohe taký lyrický soprán, aký vlastnila Magdaléna Hajóssyová. Ďalšie dve inscenácie sa týkali Cikkerových opier Hra o láske a smrti (1973) a Vzkriesenie (1976). Kým postava a part Sophie z opery o Veľkej francúzskej revolúcii jej plne vyhovovala aspoň charakterom obetavej ženy, Katuša Maslovová si žiadala iný typ hlasu a výsostne expresívny herecko-vokálny prejav.

J. Cikker: Hra o láske a smrti, 1973, Gustáv Papp (Donald Grobe), Magdaléna Hajóssyová (Sophie), foto: Archív SND
G. Puccini: Bohéma, Opera SND, 1977, Peter Dvorský (Rodolfo), Magdaléna Hajóssyová (Mimi), foto: A. Borodáčová/Archív SND

V rozhovoroch pre médiá speváčka aj ako jeden z dôvodov odchodu do Berlína uvádzala práve skutočnosť, že v SND jej núkali úlohy prekračujúce jej hlasový odbor. Paradoxne to bolo práve v Košlerových inscenáciách, hoci ako mozartovská speváčka si s českým dirigentom mimoriadne rozumela. Istým vybočením z ideálu bola aj jej kreácia Mimi (1977) s partnerom Petrom Dvorským vo výbornej Kriškovej a Frešovej inscenácii Pucciniho Bohémy. (Zvláštne je, že aj naša druhá mozartovská špecialistka Ľubica Orgonášová v štúdiu siahla aj po tejto Pucciniho postave).

Viac speváčke vyhovovala Gounodova nežná, nevinná Margareta (1975), ktorú o niekoľko rokov neskôr úspešne nahrala s dirigentom Ondrejom Lenárdom a partnermi Petrom Dvorským a Sergejom Kopčákom a ktorú potom naštudovala aj v Berlíne. Z menej významných úloh spomeňme Frasquitu z Carmen, Katku z Bega Bajazida, Cialu z Taktašviliho Troch životov a Adelu z Urbancovej Panej úsvitu.

A. Dvořák: Rusalka, Opera SND, 1972, Magdaléna Hájossyová (Rusalka), František Livora (Princ), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Zato popri mozartovských kreáciách (ku ktorým treba pridať aj jej jednorázový vstup do inscenácie Idomenea v roku 1991) k jej najúspešnejším výkonom v SND patrila jej Rusalka (1972), ktorú v tom istom roku spievala aj v pražskom Národnom divadle a ktorú vytvárala aj v študentskom predstavení na Vysokej škole múzických umení. Hoci úlohu zvyknú spievať skôr dramatickejšie soprány, speváčka vďaka jasu svojho hlasu aj prieraznej vysokej polohe bez problémov prenikala cez hutný Dvořákov orchestrálny zápis a interpretačne predviedla aj inú možnú variantu zmocnenia sa náročného speváckeho partu. Jej Rusalka po celý časť bola éterickou vílou márne túžiacou stať sa človekom, k čomu prispieval aj jej herecký výkon zdôrazňujúci plachosť a skôr skrývanú než vonkajškovo exponovanú rozorvanosť tragickej postavy.

Vypočujte si:
Magdaléna Hájossyová, hostka Telefonotéky v českom Rádiu Vltava (2016)

Hoci spevácka dráha Magdalény Hajóssyovej v Nemecku bola mimoriadne úspešná, v spomínanej knihe Terézie Ursínyovej sa okrem mnohých detailov o jej umeleckých aktivitách čitateľ dozvie aj o tom, ako zjednotenie Nemecka zdecimovalo skvelý ansámbel súboru Unter den Linden plný významných osobností, ku ktorým patrila aj naša jubilantka.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár