Kam kráčaš réžia v operách?

K nasledujúcej úvahe ma inšpirovali dve – časovo neďaleko od seba stojace, i keď uvedené v úplne odlišných divadlách, teda dve inscenácie opery La traviata, no nielen ony. La traviatu uviedla opera ŠD v Košiciach v októbri (4. a 5. 2019), ale i Opéra Garnier v Paríži ju naštudovala v tejto sezóne. Informáciu o tejto inscenácii som získala z recenzie Viery Polakovičovej (La traviata v Opéra Garnier, Hudobný život, 2019, č. 11, s. 38).

Réžiu v operách všeobecne sme nazývali operná réžia, rozšírili a pridali sme k úkonu réžia aj prídavné meno – operná. Týmto označením sa identifikovala táto umelecká činnosť špeciálne v operách. Predpokladám väčšinový súhlas s mojím názorom, že operná réžia je výnimočná, keďže nesie zodpovednosť nielen za to, čo označujeme ako libreto (taliansky „knižočka“), ktoré režisér samozrejme vníma ako literárnu predlohu, no navyše je réžia opery a teda aj režisér zaťažený ešte navyše hudobným celkom opery, jej formou, ktorá ešte v sebe skrýva ďalšie hudobné „podformy“, tvoriace jednotný celok, ktorý je ukážkou geniality skladateľa. Ten, ako každý hudobník a skladateľ, musí vo svojom hudobnodramatickom diele rešpektovať všetky zákonitosti a pravidlá, ktoré diktuje hudobná forma, rovnako ako výtvarník rešpektuje pravidlá maľby alebo spisovateľ rešpektuje zákonitosti a pravidlá literárneho útvaru, keď každý tento útvar má ešte vlastné, špecifické pravidlá a normy.

Opera od svojho vzniku (vznik „opery“ tal. „dielo“, datujú encyklopédie rôzne, do rokov 1596, 1598), prešla viacerými úpravami, až možno povedať reformami, ale zakaždým v nej ostali priority – spev a hudba. Réžia sa k operám začala veľmi nesmelo hlásiť na začiatku romantizmu (C. M. von Weber), postupne začínala nadobúdať na dôležitosti, ale s rešpektom na hudobnodramatický útvar, ktorý sa dostal režisérovi pod ruku.

Prišlo obdobie (60-te roky 20. storočia), keď réžie Wagnerových vnukov v Bayreuthe (najprv Wielanda, po jeho smrti od r. 1966 Wolfanga) sa odklonili od dovtedy zaužívaných réžií a oslovili celú Európu svojou novosťou, zmysluplnou symbolikou, zjednodušenými, až minimalistickými scénami, ktorými ale nenarušili myšlienkovú identitu operného diela. Charaktery a identita postáv v režijnom videní ostávala neporušená.

Z balíčka histórie opernej réžie vyťahujem meno Jean-Pierre Ponnelle, ktorý sa neubránil tomu, že niektoré jeho réžie opier boli označené za kontroverzné, ale napr. Tristan a Izlolda, či Parsifal (Wagner) boli označené za jedny z esteticky najčistejších.

K nezabudnuteľným zjavom operných réžií nesporne patrí Franco Zeffirelli, ktorý začínal ako režisér činoherný. Ten dôsledne rešpektoval v operách libreto, ale ešte aj rekvizity, o ktorých sa hovorí v librete.

Domnievam sa, že súčasné réžie v operách, ktoré sa tvária „moderne“, alebo získavajú prívlastky „modernistické“, postrádajú štýlovosť, sú to rôznorodé koncepcie, pokusy o „novosť“, „inakosť“, len aby sa odlíšili od toho, čo sa považuje za konzervatívny prežitok. Celková premena režijných postupov však, myslím si, vyžaduje aj novú štýlovosť ako celok, určitú čistotu a principiálnosť. Tento nový trend réžií v opere sa tvári ako prevrat. Mnohokrát je to však len násilná vizualizácia, bez vnútorného umeleckého a duchovného náboja, ktorému by ešte stále mala vládnuť (aspoň dúfam), nezničiteľná aristotelovská katarzia príbehu.

Moderná réžia v opere nemá byť naturalistická, popisná (ako mi pripadá súčasná inscenácia Traviaty v Košiciach), ale naopak, ako cieľom každého umeleckého diela, má aj umelecká réžia vystúpiť z brutality všedného života a stále vzrušovať diváka objavmi staronových veci novým pohľadom človeka súčasnosti, a nie polopatistickým odkazom na svetské a ľudské veci, ktoré bežne okolo nás ležia, bežia a fungujú, no bez ich prehodnotenia umeleckými prostriedkami (platí to aj pre réžiu), sú len lacno pohodenými príbehmi. Vytráca sa prapôvodné poslanie umeleckého stvárnenia – tvorivo hľadať postupy, schopné v intenciách estetiky a umeleckého vkusu v umeleckej nadstavbe cielene zapôsobiť na človečiu sféru duchovna.

„Modernizácia“ réžie v operách nevisí stoj, čo stoj na slove „modernizácia“, ale je závislá od tvorivých ľudí, (režisérov), ktorí majú radi divadlo, hudbu a spev a v konečnom dôsledku teda aj hudobné divadlo. Zdá sa mi, že režiséri v súčasnosti hľadajú v opere (hudobnom divadle) len zážitky divadelné, hudba a spev sú „vedľajšie produkty“ predstavenia, teda len scénická hudba?

Nie je ľahké režírovať operu. Hlavným meradlom inscenácie je v prvom rade hudba a spev. Zážitok z produkcie ako celku, teda vrátane aj réžie, scény, kostýmov, tancov, nastáva spravidla vtedy, ak sú dráma (libreto) a hudobná produkcia v rovnováhe. Samozrejmosťou by mala byť zbehlosť „operného“ režiséra v čítaní nôt (partitúry), mal by „dovidieť“ za noty, nemal by byť úplným laikom ani v speváckej technike. Mal by byť nielen milovníkom opery, muzikálne cítiacim človekom, ale vedieť sa postaviť i s veľkým rešpektom voči skladateľovi a jeho hudbe, nositeľke hudobnej drámy, a tiež voči spevákom, so znalosťou funkcie hudobných fráz, dôležitých aj pre hereckú akciu. Zostáva ešte dirigent, bez ktorého aktívnej spolupráce s režisérom by nemala byť uvedená žiadna inscenácia.

Hudobné divadlo je integrovaný hudobno-dramatický útvar. Režisér by teda nemal byť jediným veliteľom na bojisku, právo dirigenta a spevákov by malo byť rovnocenné a hlavne verné pôvodnému zámeru skladateľa. Predsa orchester (hudba) a speváci sú nositeľmi tých veľkých a hlbokých myšlienok, ktoré boli prvotnou inšpiráciou skladateľa, keď sa dostal k libretu, na ktorom často s libretistom spolupracoval, prípadne veľmi dlho diskutoval.

Verím, že úlohou režiséra by mala byť obhajoba človeka na scéne, u diváka pestovanie charakteristickej predstavivosti, ktorú by režisér tvorivo zakódoval do symbolov a neustále hľadanie umeleckej pravdy.

Autor: Dita Marenčinová

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.