Možno sa narodil v malej Tróji. Veľkú Tróju v podobe La Scaly dobyl hľadač talentov a hudobný chameleón Saverio Mercadante veľakrát. Čo ak je všetko inak?
Múry pevnosti dávajú tieň a pocit bezpečia. Ottavio Serena, ktorého si dejiny pamätajú najmä ako šikovného politika a nadšeného lokálpatriota, odmaskoval pôvod názvu mesta Altamura vzdialeného približne 45 km od svätomikulášskeho pútnického miesta Bari.
V ňom sa narodil on sám, ale aj náš oslávenec Mercadante. 17. septembra 2020 uplynulo 225 rokov od chvíle, kedy budúci reformátor opery po prvý raz zaplakal v mamkinej kolíske.
Princípy Mercadanteho reformy hudobnej drámy sme nedávno odhalili v článku Hudobná vata musí ísť preč. Operné narkotikum Saveria Mercadanteho. Teraz je čas nasadnúť na koňa menom história, ktorý docvála do dôb skladateľovej mladosti, ba vezme nás až do Tróje.
Druhá Trója
Dejiny by neboli dejinami, keby nám nenadelili klbko kľukatých serpentín. To, či sa skladateľ skutočne narodil 17. septembra 1795, však vôbec nie je res facta.
Ale pekne postupne: dátumy v starých matrikách nie vždy evidujú deň narodenia. Signifikantným býva deň krstu. Mercadanteho kresťanská iniciácia sa údajne odohrala v Altamure.
Legenda z 13. storočia nás presviedča, že mesto sa kedysi volalo Altilia z latinského Alter Ilium. Druhá Trója. Prvú brázdu tu vraj vyoral Antellus, priateľ trójskeho hrdinu Aenea.
Historik Serena nešetril racionalizmom, legendu zavrel do skrine menom rozprávka a vyhlásil, že Altamura neznamená nič iné, než vysoké múry. Z modernej taliančiny sme zvyknutí na plurál alti muri. Tvar mura v ženskom rode brká starých notárov dobre poznali, tento tvar predsa označuje hradby veľkého mesta.
Či bol Saverio Mercadante pokrstený v „druhej Tróji“, zďaleka nie je jedinou dilemou, ktorá súvisí s jeho príchodom na svet. Bol nemanželským synom šľachtica Giuseppa Orazia Mercadanteho a Rosy Bie. V krstnom liste z Altamury však stojí – dieťa neznámych rodičov.
Vojak s klarinetom
Ani toto nie je posledná časť „telenovely“ s názvom Záhadné narodenie Saveria Mercadanteho. Prešlo pár rôčkov a ukázalo sa, že chlapec má mimoriadny hudobný talent a túži ho kultivovať na konzervatóriu vo vtedajšom hlavnom meste opery v Neapole.
Krátko pred mladíkovým vstupom na posvätnú pôdu hudobnej školy sa „záhadne“ vynoril dokument, v ktorom čítame, že chlapca pokrstili 26. júna 1797 v partenopejskom chráme Santa Maria in Cosmedin. V novom krstnom liste už nechýbali mená oboch rodičov. Otec oficiálne uznal svojho ľavobočka.
Hudobník sa po zvyšok života hlásil k neapolskému pôvodu, ale encyklopédie sa priklonili k Altamure. Jej obyvatelia prisahajú, že práve tu stojí rodný dom autora reformnej opery Prísaha. Je iróniou dejín, že narodiť sa pokojne mohol aj inde.
Bol jesenným dieťaťom, alebo prišiel na svet v lete? Autor okolo šesťdesiatky hudobno-scénických diel a opier zamiešal karty už ako nemluvňa.
Nevyliečiteľnou láskou k hudbe Saveria naočkoval starší nevlastný brat. Povolaním bol vojak. Giacinto dobre hral na gitaru a klarinet, darilo sa mu aj v speve a všade, kde sa objavil, bol hudby plný dom.
Rôzne žilky mramoru
Saveriove schopnosti zaujali služobníka cirkvi, klerika Cagnozziho, ktorý nasmeroval jeho kroky do Neapola. Stretne tam rovnako entuziastických spolužiakov Vincenza Belliniho a Piera Maroncelliho.
Priezvisko druhého menovaného síce neobletelo svet, ale v rodnom Taliansku zapustilo hlboké korene. Až také, že vlastenca s notovou osnovou Maroncelliho rakúska moc istý čas väznila na Špilberku v Brne.
Konzervatoristu Saveria priťahovali husle. Stal sa dirigentom školského orchestra a vyskúšal si tiež pozíciu prvého huslistu telesa. Husle patria k nástrojom, ktoré sa svojou stavbou a sónickou charakteristikou môžu merať s kantilénou ľudského hlasu.
Mercadante zapĺňal divadlá dielami pre struny ľudského hrdla, popri tom však zostal fascinovaný symfonickou a komornou hudbou vari po celý život. Tým sa odlišuje napríklad od Verdiho, ktorý bol typologicky rýdzo vokálny.
Už ako poslucháč konzervatória vo výbušnom meste pod Vezuvom zaujal svojimi pochodmi a rôznymi vydarenými kúskami pre kapelu. V roku 1817 dirigoval vlastné concertoni – malé dielka pre sólový nástroj a orchester.
Zvyknutý na zvuk bratovho klarinetu, našiel si cestu aj k priečnej flaute. Jeho koncerty pre tento nástroj v repertoári prežili do dnešných dní.
Chvíľa chvály
V marci 1818 vydal neapolský nakladateľ Girard niekoľko Saveriových skladieb pre klarinet, flautu a lesný roh. Tlač zjednodušila ďalšie šírenie jeho melódií (a najmä jeho mena). Pre začiatočníka to nebol zlý štart.
Umeleckú dráhu si zvyčajne predstavujeme v podobe schodiska vedúceho kamsi do neba. Že školské skladby nestoja za reč a umelecká maturitas prichádza až ku koncu života. A potom – abeo e conspectu, strácam sa z očí.
Také priamočiare to nebýva. Umelec prirodzene dozrieva, no prskavky budúcej zrelosti nezriedka prebleskujú už ranou fázou jeho tvorby. Sú farebnou textúrou zakliatou do neotesaného mramoru.
Uvidieť košatý strom v malej žaludi je výsadou dobrých učiteľov. Saverio Mercadante sa v roku Verdiho narodenia 1813 dostáva do – odpustite mi odvážny výraz – hudobného laboratória, kde experimentuje pod vedením Nicolu Antonia Zingarelliho. Tento neapolský operista sa práve v roku 1813 dostáva na čelo miestneho hniezda talentov.
Nový šéf konzervatória zasväcuje geniálneho eléva do barokovej prísnosti a hravosti klasicizmu. Mozart, Haydn a Paisiello navodzujú skladateľskému učňovi hypnotické stavy.
Operný uragán
Mercadanteho prvá operná chvíľa prišla v roku 1819 s mytologickou látkou L’apotheosi d’Ercole, v nasledujúcom roku sa predstavil v rovnakom neoklasicistickom duchu s Anacreontom. Zaujal, no vedel, že pokiaľ chce niečo znamenať, musí zaútočiť na La Scalu.
Kráľovstvu oboch Sicílií nepovedal ultimum vale, ani sa mu neobrátil chrbtom, iba ho načas nechal hrať si vlastnú pieseň. Bez neho.
Saveriovo miesto bolo teraz v Ríme. O dobrom hudobníkovi sa od Ríma po Miláno šuškalo aj bez internetu. La Scalu dobromyseľne rozosmial s polovážnou komédiou Elisa e Claudio v Rossiniho štýle. Dielo sa páčilo po celej Európe.
Dobový recenzent Francesco Florimo na novú melodrammu semiserio nešetril chválou, vyzdvihoval melodickú spontaneitu autora a inštrumentáciu di brio e di vivacità. Bola to hudba, pri ktorej by sa dalo tancovať. Vo Viedni z nej išli odpadnúť – a dnes sa vôbec nehrá.
Lovec talentov
Španielske zeme ukázali Saveriovi Mercadantemu pohostinnú tvár. Sedemročný kontrakt riaditeľa talianskej opernej spoločnosti v Madride opil jeho inštrumentálnu hudbu vínom iberského folklóru.
Vindemia je v latinčine vinobranie, bohatá úroda hrozna. Ako inak by sa dal nazvať Saveriov plodný pobyt v ďalekom Portugalsku?
Išiel až do Lisabonu, kde na jeseň 1827 zvečnil na notovom papieri Bronzovú hlavu. Opera La testa di bronzo na text Felice Romaniho bola určená pre súkromné divadlo grófa Farroba.
Lov spevákov je relatívne moderný fenomén, veď odkedy sa roztrhlo vrece s talentovými šou, hudobná scéna sa podľa názoru varovných kritických hlasov zmenila na trhovisko s otrokmi.
Rôzne druhy speváckych konkurzov a audícií tu boli vždy. Mercadante sa v 19. storočí podobal na súčasných lovcov talentov, hoci s jedným markantným rozdielom: trhový a obchodný aspekt nebol na chvoste jeho záujmu, ale ani na začiatku. Bol kdesi uprostred.
Tri hladné zobáčiky
Bol hudobným rybárom, ktorý predával zdravé exempláre. Od predavača otrokov, v slovníku ktorého dominujú zisk a klamstvo, mal ďaleko. Ani jeho však neobišiel jeden súkromný škandálik.
V roku 1830 sa vybral do Milána, kde rozhodil siete lovca talentov. Potreboval mladú krv do madridskej opery. Neapolská sopranistka Adelaide Tosi mu rozpálila hlavu, a nezostalo len pri pochvale jej trojoktávového rozsahu.
Mercadante zobral svoj objav do Madridu. Španielske podnebie urobilo svoje. Saverio a Adelaida začali prežívať veľmi osobnú operu, ich milostný vzťah však dlho nevydržal.
Skladateľ sa oženil s mladou janovskou vdovou Sofiou Gambaro. Sofia mala tri deti z prvého manželstva – dievča Serafinu a chlapcov Osvina a Saveria. Tri zobáčiky si pýtali jesť. Pre skladateľa na voľnej nohe to znamenalo poobzerať sa po stabilnom pracovnom mieste.
Oltár postavený z nôt
Príležitosť sa naskytla v Novare, kde hľadali nového kapelníka a zbormajstra pre miestnu katedrálu. O túto pozíciu sa zaujímal dokonca aj Donizetti. Nová práca si vyžadovala produkciu desiatok a desiatok cirkevných partitúr.
Saverio Mercadante bol rovnako, ako Donizetti, mužom divadla. Na rozdiel od neho však nestratil pravidelný kontakt so sakrálnou a komornou tradíciou. Rád sa vracal ku klasickým vzorom – a táto orientácia mu v Novare padla vhod.
Zanechal svetu asi tridsať omší, dvadsaťštyri nešpor a hŕbu antifón či žalmov, ktoré by nevznikli, ak by nezobral miesto hudobného riaditeľa kostola.
Jeho oratórium Le sette ultime parole di nostro Signore sulla croce (Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži) stojí za zmienku nielen kvôli tomu, že tenorovú áriu Qual giglio candido na svojej jedinej štúdiovej platni sakrálnych melódií spopularizoval modenský špagetový kráľ s lyrickým tenorom v hrdle Luciano Pavarotti.
Toto oratórium na taliansky text nie je ničím menej, než miniatúrnou kostolnou operou. Rovnaký prívlastok si neskôr vyslúžilo Verdiho svetlonosné Requiem.
Skladateľ v karanténe
Epidémia cholery vyhnala skladateľa z Neapola do Francúzska. V mekke Partenopejcov sa zdržal kvôli písaniu novej opery (popri záväzku kapelníka stíhal písať viac či menej úspešné operné „bokovky“).
Saveriov neapolský program predĺžila karanténa. Videtur, protiepidemiologické opatrenia fungovali aj v 19. storočí.
Pred nákazou utiekol do Paríža, kde lepšie spoznal dielo miestnej skladateľskej hviezdy Giacoma Meyerbeera. Podľa vzoru Rossiniho vydal v Paríži zbierku komorných árií Les soirées italiennes (Talianske večery). Hudobné koláčiky z tejto zbierky mohli by sa stať vďačnou pochúťkou pre študentov spevu.
Saverio Mercadante zomrel 17. decembra 1870 v Neapole. Dodnes nie je docenený didaktický materiál z pozostalosti autora adoptovaného Neapolom. Zostali po ňom cenné znotované pokyny na budovanie vokálnej techniky, solfeggiá a hlasové cvičenia. Také čosi nám nezanechali ani Verdi a Puccinm. Prečo si niekto lepšie neposvieti muzikologickou baterkou do tmavých kútov archívov?
Autor: Lucia Laudoniu
video
Flautové a klarinetové koncerty Saveria Mercadante sú vyhľadávanými koncertnými perlami, hoci vždy to tak nebolo.
Hudobná agónia Krista na kríži presvetlená lúčom pokoja. Na Mercadanteho áriu Qual giglio candido upozornil Pavarotti, zaradil ju na svoj úspešný album sakrálnej hudby O holy night.
Jeho Talianske večery rozohráva zdravá žilka talianskeho melosu. Sopranistka Yvonne Kelly sa zhostila jednoduchej strofickej arietty La rosa – hudobného akvarelu, ktorý spríjemní deň.
V davových scénach bol majster ansámblov najsilnejší. Ponúkam vám scénu z prvého dejstva opery Zaira. Celý rad Mercadanteho neznámych opier vydal na CD platniach diskografický dom Opera Rara fokusovaný na málo hrané poklady.
