Karel Jernek, režisér – klasik

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 22. júna t.r. sme si pripomenuli 30. výročie smrti významného českého operného režiséra Karla Jerneka. Našu pozornosť si zaslúži aj tým, že svojimi réžiami prispel aj k rozvoju opernej interpretácie na Slovensku. Menej je známe, že po vyštudovaní dejín umenia na Karlovej univerzite v Prahe popri príprave operných inscenácií pôsobil istý čas aj ako činoherný režisér.

Začínal v Národnom divadle v Brne (1939), kde bol angažovaný v činohernom súbore, no jeho režisérskym krstom bola Smetanova Predaná nevesta. Do svojho angažovania v pražskom Národnom divadle v roku 1960 (kde zotrval do roku 1985) vystriedal päť českých divadiel (Liberec, pražské Vinohrady, Olomouc, Plzeň, Pardubice), pričom hosťoval aj v ďalších divadlách.

Karel Jernek (1910 – 1992), zdroj foto: internet

Z obrovského množstva jeho réžií vo všetkých repertoárových oblastiach (domáca i zahraničná, tvorba moderna i klasika) spomeňme české premiéry Verdiho Simone Boccanegru (Olomouc) a Nabucca (Praha, 1965) či československú premiéru Cikkerovho Vzkriesenia (Národné divadlo Praha, 1962), kým v činohre sa ako režisér stretal so Shakespearom, Čechovom, Ibsenom a ďalšími velikánmi dramatickej spisby. Jeho pražská inscenácia Traviaty z roku 1959 dosiahla až 200 repríz. Úspešne hosťoval aj v Divadle 5. května, kde popri Pucciniho Bohéme v roku 1947 režíroval aj Toscu s pamätnou scénografiou Josefa Svobodu v minulom roku nanovo zrekonštruovanú scénografom Dvořákom, písali sme o tom TU….

V zahraničí režisér predovšetkým propagoval českú a slovenskú tvorbu. A nie v málo významných operných domoch, ale práve v milánskej La Scale (Janáčkova opera Z mrtvého domu ale aj Bergov Wozzeck), v argentínskom Teatro Colón (Janáčkova Káťa Kabanová, ale aj Prokofjevova Vojna a mier). Aj v Amsterdame režíroval Káťu Kabanovú , v Bruseli zasa skladateľovu Vec MakropulosGrécke pašie od Bohuslava Martinů, v Ľubľane a Antverpách Suchoňovu Krútňavu. Vo Viedenskej štátnej opere vyvolala v roku 1965 záujem jeho inscenácia Šostakovičovej Kataríny Izmajlovej.

J. Cikker: Vzkriesenie, Národné divadlo Praha, 1962, svetová premiéra, réžia: Karol Jernek, foto: Jaromír Svoboda / Archív ND Praha

V Prahe som okrem už spomínanej rekonštrukcie jeho Toscy videl ešte vo Stavovskom divadle jeho réžiu Mozartovej opery Così fan tutte, ktorá vlastne bola len replikou jeho úspešného uvedenia diela v SND, pričom inscenácie odlišovalo len iné farebné tónovanie výpravy a v Národnom divadle jeho Turandot so skvelým speváckym duom (Janků, Zahradníček).

Pre nás je však predovšetkým zaujímavé režisérovo pôsobenie na Slovensku, tak pedagogické (1951-52) na VŠMU) ako umelecké. Mimo SND režíroval v Banskej Bystrici Dona Giovanniho (1971 a ku koncu umeleckej dráhy Pucciniho Bohému (1987). Pri réžii Mozartovej opery opier kritika konštatovala vysokú mieru režisérovho vkusu a širokú škálu výrazových prostriedkov od komických po dramatické výjavy. Bohéma bola podľa kritiky inscenovaná v duchu tradícií, pričom v mojej vtedajšej recenzii som napísal že Jernekov inscenačný štýl vyústil do striedmosti.

Režisér Karol Jernek, skladateľ Eugen Suchoň a dirigent Ladislav Holoubek, počas prípravy svetovej premiéry opery Krútňava v SND, 1949, foto: L. Roller

Od roku 1948 po dve sezóny bol Jernek popri Jiřím Fiedlerovi režisérom v SND, no aj potom sa do Bratislavy viackrát vrátil ako hosťujúci režisér. Celkovo medzi rokmi 1948 až1980 tu odviedol 18 réžií pätnástich opier (Fausta, Rigoletta Dona Giovanniho si zopakoval). Jeho prvou bratislavskou réžiou bola Traviata (1948) výtvarne stvárnená v duchu vtedy už povinného socialistického realizmu, a tak sa Jernek viac venoval hereckým kreáciám spevákov. Ešte pred nástupom do divadla ako hosť režíroval aj Konjovičovu Koštanu. Verdiho Rigoletta Jernek pripravil najprv v roku 1951 a potom o päť rokov neskôr v mierne pozmenenej podobe a v oboch verziách preukázal svoj zmysel pre výtvarno a budovanie pochmúrnej atmosféry.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1948, Franjo Hvastija (Valentín) Marta Kurbelová (Siebel), réžia: Karol Jernek, foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Podobne replikoval aj Gounodovho Fausta (1948 a 1956). V druhom prevedení jeho réžia ladila so scénografiou Zbyňka Kolářa, takže inscenácia mala pôsobivú a v jednotlivých obrazoch menlivú atmosféru najmajstrovskejšie vyjadrenú v záhradnom obraze. Ozvláštnilo ju v roku 1957 aj hosťovanie budúcej svetovej basovej „jedničky“ Nikolu Gjaurova. Po dlhšej odmlke Ladislava Holoubka ako skladateľa uviedol Jernek na javisko SND jeho operu Rodina o socializácii slovenskej dediny aj s už miernou kritikou vtedajších pomerov.

Významná bola jeho účasť na československej premiére Cikkerovho Mistra Scrooga (1963). Svojou síce tradičnou no kultivovanou réžiou Mozartovej opery Così fan tutte utvoril dobrý priestor pre nastupujúce vedenie opery v tandeme Bagin – Košler. Menej pozornosti vyvolala jeho réžia Smetanovej Hubičky, ktorá bola jeho poslednou spoluprácou s operou SND. Jernek nikdy nebol avantgardista, ale svoju umeleckú erudíciu vedel preniesť aj do svojich operných réžií.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár