Karel Nedbal, veľká osobnosť moderného dirigentského umenia

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 28. októbra uplynie stotridsať rokov od narodenia českého dirigenta a skladateľa Karla Nedbala (narodil sa 28. októbra 1888 vo východočeskom meste Dvůr Králové nad Labem, okres Trutnov, zomrel 20. marca 1964 v Prahe, synovec Oskara Nebala, manžel opernej speváčky Evy Hadrabovej). Ako šéf a dirigent operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1928 – 1939 prispel veľkou mierou k stabilizácii operného súboru a k zvýšeniu umeleckej úrovne inscenácií, premysleným umeleckým programom a uvádzaním modernej opernej tvorby zaradil operu do medzinárodného kontextu.

Karel Nedbal vyrastal v kultivovanom rodinnom prostredí advokáta a predsedu Hudobného spolku so všestrannými umeleckými záujmami JUDr. Karla Nedbala. Základy hudobného vzdelania získal na gymnáziu, dôkladnú prípravu v hre na husle u riaditeľa chóru Jana Kavku, ktorý pozitívne ovplyvnil jeho ďalší hudobný vývoj. Študoval právo na univerzite v Prahe (1907 – 1908) a súkromne skladbu u Vítězslava Nováka (1906 – 1908). Husle vymenil za violu, príležitostne zastupoval v orchestri Národného divadla violistu, kde mal možnosť oboznámiť sa s dirigentskou technikou a umením Karla Kovařovica. V štúdiu hudobných foriem a inštrumentácie pokračoval u Josefa Bohuslava Foerstera vo Viedni (1908 – 1910). Súčasne vypomáhal ako orchestrálny hráč v Tonkünstlerorchestri pod taktovkou strýka Oskara Nedbala a navštevoval Dvornú operu a koncerty, kde mal možnosť bližšie sa oboznámiť s metódami práce mnohých veľkých dirigentov Felixa Weingartnera, Gustava Mahlera, Franza Schalka, Bruna Waltera a ďalších.

Karel Nedbal (1888 – 1964),
foto: Archív SND

Po dvoch rokoch viedenského pobytu sa rozhodol  prijať ponuku z Prahy, aby sa ujal vedenia amatérskeho študentského Symfonického orchestra (1910 – 1911). V roku 1911 pôsobil polroka v Záhrebe a od jesene roku 1911 sa stal zbormajstrom vo Vinohradskom Hlahole, s ktorým spolupracoval s prerušením až do roku 1920.

Po prvý raz stál za dirigentským pultom v roku 1911, kedy dirigoval symfonický koncert z tvorby českých skladateľov Zdeňka Fibicha, Antonína Dvořáka a J. B. Foerstera. Podľa referencií v tlači zvládol orchester ich diela technicky dobre. V tom istom roku Nedbal dosiahol so študentským orchestrom pozoruhodný výsledok pri interpretácii Smetanovho cyklu Má vlast na koncerte v Národnom divadle, usporiadanom na prospech postavenia pomníka Bedřichovi Smetanovi. S Vinohradským Hlaholom absolvoval mnohé koncerty, dirigoval napr. Dvořákovo oratórium Stabat Mater (1912), so Symfonickým orchestrom a Vinohradským Hlaholom predviedol Händlovo oratórium Juda Makabejský (1913) a Verdiho Requiem (1914). Príležitostne dirigoval aj koncerty Českej filharmónie. Kritika pozitívne hodnotila jeho temperament, dar živej rytmiky a muzikalitu. Neskôr, v rokoch 1920 – 1921, dirigoval aj koncerty Šakovej filharmónie. So súborom sa rozlúčil v októbri roku 1919 prvým uvedením oratória Jan Hus (na text Ferdinanda Havelku) od českého skladateľa žijúceho vo Viedni Rudolfa Vohanku. Podujatie sa uskutočnilo v Obecním domě pod patronátom prezidenta T. G. Masaryka.

V roku 1914 Karel Nedbal nastúpil ako dirigent a zbormajster do divadla v Plzni, kde pôsobil vedľa dirigenta Václava Talicha. Dirigoval dve pôvodné operety Korsára (1914) od Jindřicha Vojáčka a novinku Dáma s modrými vlasy (1914) Anatola Provazníka. Bohaté skúsenosti nadobudol ako dirigent Vinohradského divadla (1914 – 1920) v období, kedy bol šéfom opery dirigent Otakar Ostrčil, ktorý svojou premyslenou koncepčnou modernou divadelnou prácou pozdvihol úroveň divadla. Karel Nedbal začínal operetou, ako prvú dirigoval Hervého Mamzelle Nitouche (1914). Dobre si rozumel so šéfom činohry, priekopníkom modernej réžie Karlom Hugom Hilarom pre jeho zanietenie expresionizmom. S Hilarom spolupracoval na viacerých inscenáciách, napr. na Offenbachových operetách Dafnis a Chloe (1911), divácky úspešnej Paní Favartovej (1916) s vynikajúcou Boženou Durasovou v titulnej postave a na činoherných inscenáciách so živým orchestrom (so scénografom Josefom Wenigom).

Hudobne naštudoval prvú českú premiéru operety Oskara Nedbala Vinobraní (1916) iba dva mesiace po jej uvedení vo Viedni, v preklade a réžii obľúbeného pesničkára a herca Karla Hašlera, súčasne predstaviteľa hlavnej úlohy grófa Mikoliča. V ďalších postavách účinkovali Bóža Wronski (Bogdan), Božena Durasová (Julja Lejla) a Mimi Vilímová (Lisa). Dirigoval aj prvé české uvedenie operety Schuberta a Bertého U tří děvčátek (1916), pôvodnú jednodejstvovú pantomímu Jaromíra Weinbergera Únos Evelinin na libreto Františka Langera (1915, choreografia Grecco Poggiolesi, réžia Vladimír Marek).

Uviedol aj svoje dve scénické diela, výpravnú vlastenecky ladenú pantomímu na text bratov Adolfa a Jana Weniga Bruncvík (1917, choreografia Marie Klimešová-Máchová, réžia Karel Faltýs) a romantickú pantomímu Poslední smích (1919, choreografia Grecco Poggiolesi, réžia Bedřich Karen). Prevzal niekoľko inscenácií operného kmeňového repertoáru (Puccini: Bohéma, Bizet: Carmen, Puccini: Madame Butterfly, Verdi: Traviata a ďalšie), naštudoval Verdiho Trubadúra (1914) a Maškarní ples (1919), Gounodovho Fausta a Markétku (1914), Massenetovho Kejklířa Matky Boží (1915), Pucciniho Manon Lescaut (1917). Ako novinku naštudoval interpretačne náročnú operu nemeckého skladateľa Hermanna Wolfganga von Waltershausena Plukovník Chabert podľa Balzaca (1918) a operu českého skladateľa Gustava Rooba Srdce Pikangovo (1918). Po osamostatnení činohry sa spevohra presťahovala do náhradných priestorov Pištěkovej arény. Tu Nedbal naštudoval v roku 1920 Massenetovu operu Tereza (Thérèse).

Návrhy kostýmov pre pantomímu Poslední smích Karla Nedbala,
zdroj: K. Nedbal: Půlstoletí s českou operou

V roku 1921 prevzal vedenie Českého divadla v Olomouci Antonín Drašar a Karel Nedbal prišiel spolu s ním ako šéf opery (1921 – 1928). Drašar nadviazal na prácu hudobného spolku Žerotín a lukratívnymi zájazdmi zlepšil finančnú situáciu divadla. Karlovi Nedbalovi sa podarilo vybudovať opernú scénu od základov a solídny umelecký súbor, ktorý bol pod jeho vedením schopný zvládnuť aj náročnejšie tituly. Ako dirigent sa uviedol Fibichovou Šárkou (1921), základom jeho repertoáru bola česká klasika. K stému výročiu narodenia Bedřicha Smetanu v roku 1924 realizoval náročný cyklus jeho opier, ktorý v tom istom roku úspešne predviedol vo viedenskom Metropoltheater (Prodaná nevěsta, Libuše, Hubička, Dvě vdovy), doplnený o Dvořákovu Rusalku a Čerta a Káču, Kovařovicových Psohlavcov.

V roku 1927 hosťovala olomoucká opera s cyklom českých opier v Krakove a v roku 1929 v Budapešti. Súbor pravidelne absolvoval zájazdy do mnohých miest v Čechách a na Morave. Mimoriadnym umeleckým a diváckym úspechom bolo pohostinské účinkovanie v divadle Varieté v Prahe v roku 1923. Po prvý raz uviedol Karel Nedbal v Olomouci diela Wagnera v češtine (Tannhäuser, 1922; Lohengrin, 1923; Bludný Holanďan, 1925), Mozarta (Figarova svatba, 1922) a Beethovena (Fidelio, 1922). Zaslúžil sa o uvedenie novej modernej svetovej tvorby (Gnecchiho Cassandra, 1925 so skvelou Karlou Mickovou; Charpentierova Luisa, 1925; opera Maxa von Schillingsa Mona Lisa, 1926 s Evou Hadrabovou) a českej súčasnej tvorby (Foerster: Eva, 1923; Kovařovic: Na Starém bělidle, Janáček: Její pastorkyňa, 1924).

V repertoári nechýbali ani novinky (veristická Vogelova Maréja, spolu s operou Wolfa-Ferrariho Zuzančino tajemství, 1923; Ambros: Ukradené štěstí, 1927), ale i Verdiho Síla osudu (1926). Vysokú umeleckú úroveň mala v Nedbalovom naštudovaní česká premiéra Straussovej Salome (1922) so strhujúcim výkonom Boženy Vaněčkovej v titulnej postave. Uviedol aj Straussove opery Růžový kavalír (1926) a Elektra (1928) s excelentnou Albou Sehnalovou v titulnej úlohe. Dirigoval Fibichove a Vrchlického melodrámy Námluvy Pelopovy (1923) a Smrt Hippodamie (1928). V Olomouci zaviedol Karel Nedbal koncerty divadelného orchestra v spolupráci so spolkom Žerotín.

Karel Nedbal (1888 – 1964),
foto: Archív SND

V roku 1928 prijal Karel Nedbal ponuku riaditeľa Oskara Nedbala na miesto šéfa operného súboru Slovenského národného divadla. Ako skúsený a mimoriadne vzdelaný umelec prejavoval vzácny zmysel pre rôznorodý kompozičný štýl, systematickým plánovaním obohatil dramaturgiu o významné diela všetkých smerov a touto všestrannosťou získala Opera SND významné postavenie v umeleckom svete. Po smrti strýka Oskara Nedbala bol poverený vedením divadla, pokým prevzal vedenie divadla Antonín Drašar, s ktorým Karel Nedbal spolupracoval už v Olomouci. Drašar bol častým terčom dobovej kritiky pre preferovanie operetného repertoáru. Začínal však v období prehlbujúcej sa hospodárskej krízy a z pohľadu teatrológov ako divadelný riaditeľ prejavil značný obchodný talent, pretože ziskami z operetných predstavení poskytol priestor pre nekonvenčný repertoár Karla Nedbala.

Súčasne s Nedbalom sa vrátil aj jeho častý spolupracovník, režisér Bohuš Vilím, pôsobiaci v Bratislave v prvých sezónach. Nedbal sa uviedol jemným, citovo a lyricky poňatým Verdiho Trubadúrom (1928, insc. 1924) a prvotriednym naštudovaním inscenácie Janáčkovej Jej pastorkyne (1928, nové naštudovanie 1932) venovanej pamiatke nedávno zosnulého skladateľa vo vkusnej réžii Bohuša Vilíma. Sýty, lesklý zvuk dosiahol orchester pod jeho vedením v novonaštudovanom Smetanovom Daliborovi (1928, 1933). Vo Foersterovej Eve (1928) sa Nedbalovi podarilo zachytiť vnútornú dramatickú silu diela, pri Jessike (1934) dosiahol orchester pod jeho rukou komorný, čistý zvuk. Blodekovej opere V studni (1929) dal živosť i lyriku, mimoriadny výkon podalo pod jeho vedením zborové teleso. V Novákom Zvíkovskom raráškovi (1929) vystihol všetky zložky skladateľovej koncepcie v tempách i dynamike, do detailov vypracoval part Weinbergerovho Švandu dudáka (1929). Znamenitú reprodukciu orchestra i sólistov dosiahol v Ostrčilovej opere Púpä (1930). Vysoké dramatické napätie mala Fibichova Šárka (1931), ktorú prevzal po Josefovi Vincourkovi. V Dvořákovej Rusalke (1931) dosiahol orchester nevšedný plastický zvuk, Nedbal vtisol dielu aj dramatický nerv.

Neobyčajné pochopenie mal Karel Nedbal pre slohovú rýdzosť Bedřicha Smetanu. Po Daliborovi uviedol v skvelom orchestrálnom naštudovaní Dve vdovy (1929, 1934). Do detailov premyslená a dynamicky pôsobivá bola koncepcia Tajomstva (1930, obnovené 1938), živý, strhujúci spád mala Predaná nevesta (1931). Vo výrazných veľmi hebkých líniách viedol Čertovu stenu (1932), zvukovú vyváženosť orchestra a zboru dosiahol pri opere Branibori v Čechách (1933). Opera SND bola popri pražskom ND jediná, ktorá k 50. výročiu úmrtia Bedřicha Smetanu v roku 1934 uviedla komplexný cyklus skladateľových opier. K vyššie uvedeným repertoárovým titulom pribudla svieža, jemne prepracovaná Hubička (1934). Prínosom bola hudobne novo vypracovaná Libuša (1934), ktorú v roku 1936 spievala výnimočná chorvátska dramatická speváčka Zinka Kunc (neskôr pod menom Zinka Milanov slávna verdiovská diva Metropolitnej opery). Rozprávkovo ladená bola Janáčkova Líška Bystrouška (1934) vo farebných dekoráciách Jána Ladvenicu a v réžii Bohuša Vilíma. V Káti Kabanovej (1935) dosiahol orchester neobyčajne sýty zvuk, dramatickú účinnosť i mäkkosť výrazu. Vokálne ako aj scénicky vyvážená a umelecky presvedčivá, miestami strhujúca bola inscenácia opery Z mŕtveho domu (1938). Ako novinku uviedol Křičkovu operu Hipolyta (1936) za osobnej účasti autora, ktorý Nedbalovi i celému súboru poďakoval za vysokú umeleckú úroveň predstavenia.

L. Janáček: Káťa Kabanová, Opera SND, 1935,
foto: Archív DÚ

Karel Nedbal ako obdivovateľ a dôkladný znalec Mozarta uviedol v Bratislave päť skladateľových opier, pri naštudovaní ktorých usiloval o slohovú čistotu partitúry, k dispozícii mal i vhodných interpretov. Dobová kritika pozitívne hodnotila Nedbalovo sústavné budovanie mozartovskej tradície. Začal Mozartovou Čarovnou flautou (1929) v dobrej Vilímovej réžii a v skvelej farebne hýrivej dekorácii Jána Ladvenicu. Debutujúca absolventka Hudobnej a dramatickej akadémie Nelly Bakošová v postave Kráľovnej noci prekvapila dobrou hlasovou technikou a muzikálnosťou. Režijne invenčný bol Únos zo serailu (1930, réžia Bohuš Vilím) hudobne detailne vypracovaný, s krásnou klasickou líniou. Pôsobivá, vkusná a hudobne čistá bola Figarova svadba (1932, obnovená s novým obsadením v roku 1938) a inscenácia Così fan tutte (1932) v štylizovanej výprave Jána Ladvenicu. Štýlovo vybrúsený bol i Don Juan (1933). Jedným z najpozoruhodnejších počinov bola nová inscenácia Čarovnej flauty (1938) v spolupráci s režisérom Viktorom Šulcom a výtvarníkom Stanislavom Kuttnerom z Plzne, ktorá poskytla kompaktný hudobný a vizuálny obraz.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Opera SND, 1938,
foto: Archív DÚ

V Beethovenovom Fideliovi (1930) v priliehavom scénickom riešení Ladvenicu zachoval dramatickú líniu diela a partitúru vypracoval do najjemnejších odtieňov. Rozruch a protichodné reakcie vyvolala progresívna a novátorská inscenácia Fidelia z roku 1936 v réžii Viktora Šulca a v Trösterových dekoráciách v roku 1936 (František Tröster získal za scénické návrhy k Fideliovi cenu Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži). Umelecky hodnotnou inscenáciou bola Gluckova opera Orfeus a Eurydika (1931), pri ktorej Nedbal vyťažil z partitúry všetku zvukovú krásu diela. Priekopníckym činom bolo uvedenie komickej opery Petra Cornelia Barbier z Bagdadu (1933), pri ktorom vyzdvihla kritika najmä pekne vypracované lyrické scény. Neobyčajne čisto a dynamicky znel orchester pod Nedbalovým vedením v československej premiére opery Rimského-Korsakova Zlatý kohútik (1928) v citlivej réžii Václava Jiřikovského a na pôsobivej farebnej scéne ruského maliara Miguela Urvancova. Z romantickej opernej tvorby bola podľa kritiky veľmi dobre naštudovaná Pucciniho Bohéma (1929), jej orchestrálny part bol vypracovaný priam vzorne.

Brilantne a v intenciách partitúry naštudoval poslednú Verdiho majstrovskú hudobnú drámu Falstaff (1932) v invenčnej réžii Bohuša Vilíma a v titulnej úlohe s Karlom Zavřelom. Repertoárovému predstaveniu Traviaty (1936, insc. 1922) so slovinským tenoristom a neskôr sólistom viedenskej Štátnej opery Antonom Dermotom dal ľahkosť a svietivosť. Vzletným tempom a v bravúrnej súhre speváckej a orchestrálnej zložky predviedol komickú operu Wolfa-Ferrariho Zvedavé ženy (1937). Bizetovu Carmen (1938) naštudoval Nedbal v pôvodnom znení s prózou v  réžii nemeckého režiséra pôsobiaceho v pražskom Novom nemeckom divadle Renata Morda a v efektných dekoráciách Franka Schultesa. V Nedbalovi našiel Renato Mordo skvelého interpreta partitúry a výsledkom ich spolupráce bola svieža inscenácia zbavená operného pátosu a odrážajúca realitu života.

R. Strauss: Elektra, Opera SND, 1928,
Dobřena Šimáňová (Elektra),
foto: Archív DÚ

Tvorbu Richarda Straussa začal Nedbal uvádzať už v Olomouci. V Bratislave ako prvú uviedol Elektru (1928, réžia Bohuš Vilím) s fascinujúcou Dobřenou Šimáňovou. Orchester pod taktovkou Nedbala zvládol náročnú partitúru technicky i zvukovo presne a vyrovnane i pri nižšom počet hráčov. V titulnej postave Salome (1930) pôvodne určenej pre Evu Hadrabovú, ktorá bola medzitým angažovaná do viedenskej Štátnej opery, vystúpila Božena Vaněčková-Exnerová, prvá úspešná interpretka olomouckej premiéry v roku 1922. Jej spevácky výkon bol však sklamaním a nepáčila sa ani po stránke hereckej. Prvým uvedením opery na československých scénach bola Ariadna na Naxe (1931) v preklade Bohuša Vilíma. Nedbalova koncepcia zachovala slohovú čistotu diela, zvuk orchestra bol vyrovnaný. Speváckym výkonom a vysokou technickou úrovňou zaujala absolventka bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémie Věra Strelcová-Zachová (neskôr pedagogička, manželka režiséra Miloša Wasserbauera) ako Zerbinetta. Interpretácia vysoko náročného partu Ružového gavaliera (1936) sa vyznačovala hudobnou sýtosťou, živosťou i hravosťou. Obdivuhodný spevácky výkon podala Milada Formanová ako kňažná Werdenbergová.

R. Strauss: Gavalier s ružou, Opera SND, 1936,
Helena Bartošová (Octavian), Milada Jirásková (Žofia),
foto: Archív DÚ

V strhujúcom hudobnom podaní Karola Nedbala a v znamenitej réžii Bohuša Vilíma bolo nové naštudovanie Wagnerovho Bludného Holanďana (1931) v titulnej úlohe s pražským barytonistom priebojného hlasu Milošom Linkom. V Lohengrinovi (1931) vynikal orchester mäkkým a pružným, jemným i sýtym zvukom. Odvážnym a najväčším umeleckým činom bol uvedenie vrcholného diela hudobno-dramatickej tvorby skladateľa Tristan a Izolda (1934), pri ktorom prekvapila i technická vyspelosť orchestra. Pre absenciu domácich vhodných interpretov pozval Nedbal jedinečných hostí z Viedne, Rose Merker, členku Nemeckého divadla v Prahe a hosťujúcu umelkyňu viedenskej opery, a nórskeho tenoristu Gunnara Graaruda, bayreuthského predstaviteľa Tristana. Graarud podal sugestívny, dramaticky gradovaný výkon na vysokej umeleckej úrovni a Rose Merker s nádherne znejúcim dramatickým sopránom bezpečne zvládla postavu Izoldy. Úžas budila pevnou prednesenou líniou, obaja umelci uchvátili kritiku aj presvedčivým hereckým podaním. Z domácich sólistov zaujal Arnold Flögl (Kráľ Marke) a Mariči Peršlová (Brangäna). Bolo to prvé a doteraz jediné uvedenie majstrovského diela na Slovensku, tak ako aj premiéra posledného vrcholného skladateľovho opusu Parsifal (1935) opäť s Gunnarom Grarudom v titulnej postave. Skvelé bolo Nedbalovo hudobné naštudovanie s kvalitným zvukom malého počtu sláčikov a kompaktným výkonom zborového telesa. Kritiky zdôraznili monumentalitu výstavby, veľkú intenzitu výrazu, hlboko ľudské, zduchovnené poňatie. V reprízach spievali Parsifala aj nemecký tenorista pôsobiaci vo Viedni Josef Kalenberg a Emil Olšovský z Brna.

R. Wagner, Parsifal, Opera SND, 1935, Gunar Graarud,
foto: Archív DÚ

Karel Nedbal rozšíril repertoár o novodobé, mnohé dnes už zabudnuté diela. Naštudoval novoromantickú operu Maxa von Schillingsa Mona Lisa s Evou Hadrabovou v titulnej úlohe (1929, premiéru pre ochorenie Nedbala dirigoval Jaroslav Budík z Olomouca). Priebojným činom nazvala kritika prvé československé uvedenie Prokofievovej opery Láska k trom pomarančom (1931), pri ktorej sa Nedbal osvedčil ako štýlový a technicky neobyčajne vyspelý dirigent, orchestrálna zložka bola plastická a farebne bohatá. Z francúzskej modernej tvorby uviedol Ferroudovu operu buffu Chirurgia (1933) na námet Čechovovej poviedky vo vlastnom preklade a za osobnej účasti skladateľa. Nedbal tu v plnej miere uplatnil skvelú farbu orchestra a typický rytmus ruského živlu.

Novinkou bola opera Alexandra von Zemlinského Kriedový kruh (1934) podľa rovnomennej staročínskej Klabundovej rozprávky iba rok po svetovej premiére v Zürichu. Výsledkom prvej Nedbalovej spolupráce s avantgardným činoherným režisérom Viktorom Šulcom bola sugestívna náznaková inscenácia. Významnou udalosťou bola premiéra Šostakovičovej opery Ruská lady Macbeth (pôvodný názov Lady Macbeth mcenského okrsku, 1935), prvé československé a po Štokholme druhé európske uvedenie diela mimo územia bývalého Sovietskeho zväzu. Na premiére vo vynikajúcom hudobnom naštudovaní Karla Nedbala, v réžii Viktora Šulca, na scéne Františka Tröstra s Miladou Formanovou v titulnej postave sa zúčastnili mnohí zahraniční hudobní kritici a divadelníci. Reprízu opery v priamom prenose vysielala rozhlasová stanica Bratislavy a parížska stanica Tour Eiffel. Písali sme o tom TU…

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth, Opera SND, 1935,
Scéna z inscenácie,
foto: Archív DÚ

Československú premiéru mala aj opera bulharského skladateľa Panča Vladigerova Cár Kalojan (1937). Inscenáciu v intenciách skladateľa prítomného na skúškach starostlivo naštudoval Karel Nedbal. Rozsiahle statické dielo z bulharskej histórie sa snažil oživiť režisér Bohuš Vilím vo farebne ladených dekoráciách Jána Ladvenicu. Na oslavu juhoslovanského štátneho sviatku naštudoval jednoaktovú operu chorvátskeho autora Širolu Stanac pod názvom Dubrovnícke fašiangy (1937) v hlavnej úlohe s Arnoldom Flöglom, ktorý v postave Stanaca podal jeden zo svojich vrcholných speváckych a hereckých výkonov.

Zo slovenskej tvorby ako dramaturg uviedol Karel Nedbal Rosinského opery Mataj (1933) a Matúš Trenčiansky (1936, obe s dirigentom Zdeňkom Folprechtom). V novom naštudovaní uviedol inscenáciu Kováča Wielanda (1933), venovanú deväťdesiatym narodeninám Jána Levoslava Bellu. Zdôraznil dramatický výraz diela a orchester pod jeho vedením dosiahol plastický zvuk. Karel Zavřel v titulnej úlohe obdivuhodne zvládol náročný part po stránke muzikálnej i hereckej. V znamenitom naštudovaní a v spolupráci s Viktorom Šulcom a v náznakovej scéne Františka Tröstra uviedol Nedbal scénickú kantátu Alexandra Moyzesa Svätopluk (1935) v predvečer štátneho sviatku spolu so Smetanovými symfonickými básňami TáborBlaník. Námet podľa rovnomennej básne Jána Hollého spracoval Ľudo Zúbek. Dobrý výkon podali sólisti na čele s Karlom Zavřelom (Svätopluk) a zbor rozšírený o spevácky spolok Zora.

Menej sa podľa kritiky darilo Nedbalovi v spevohernom repertoári. Pri operete Dom u troch dievčatiek (1929) Schuberta a Bertého mu nie veľmi „sadol“ rytmus a impulz viedenskej melódie a neskôr reprízy prenechal mladšiemu Išovi Krejčímu. Nič pozoruhodného nepriniesol ani Heubergerov Ples v opere (1930). Vzorne naštudovaný bol však Straussov Netopier (1937) s operným obsadením, svieži spád dala inscenácii aj Vilímova réžia a efektný balet v choreografii Elly Fuchsovej.

Z baletnej tvorby naštudoval jednodejstvový balet Richarda Straussa Legenda o Jozefovi (1929, so symfonickou básňou Richard Straussa Smrť a vykúpenie) v choreografii berlínskeho režiséra a choreografa Maxa Semmlera, známeho svojimi choreografiami pantomím na viacerých európskych scénach. V hlavných úlohách sa predstavili Ami Schwaninger z Berlína (Putifárka) a Saša Leontiev z Viedne (Jozef). Dirigoval obnovené predstavenie baletu Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky (1929), Novákovu Slovácku nedeľu (1931, uvedenú so Zvíkovským raráškom (pri príležitosti šesťdesiatych narodenín skladateľa). V choreografii Elly Fuchsovej majstrovsky naštudoval Novákovu Nikotínu so  Stravinského Vtákom ohnivákom (1931). Dirigoval vystúpenie tanečnej skupiny Věry Sladkej, kde okrem premiéry novinky Jaroslava Ježka Quasi bolero bola prvý raz scénicky uvedená skladba Išu Krejčího Malý balet (na námet Pantomimy Vítězslava Nezvala, 1934).

V činohre dirigoval orchester v Zeyerovej rozprávke Radúz a Mahuliena (1931) uvádzanej s hudbou Josefa Suka a v Shakespearovom Sne noci svätojánskej (1935) so scénickou hudbou Felixa Mendelssohna-Bartholdyho (réžia Viktor Šulc, choreografia Joe Jenčík z Prahy.) Na tryzne venovanej zosnulému strýkovi Oskarovi Nedbalovi uviedol úryvky z diel Emanuela Maršíka, Jána Levoslava Bellu a Valse triste z baletu Z rozprávky do rozprávky (1930). Na spomienkovom večere pri príležitosti jeho nedožitých šesťdesiatych narodenín dirigoval výňatky z operety Poľská krv, z baletu Rozprávka o Janovi a Scherzo caprice pre veľký orchester (1934).

Oskar Nedbal s protagonistami Vinohradskej spevohry operety Vinobranie, 1916,
zdroj: K. Nedbal: Půlstoletí s českou operou

Karel Nedbal nadviazal na tradíciu symfonických koncertov, ktoré pod záštitou Osvetového zväzu pre Slovensko začal uvádzať Milan Zuna a systematicky v nich pokračoval Oskar Nedbal. Ťažiskom repertoáru abonentných koncertov Karla Nedbala bola svetová klasika, ale uvádzal aj diela súčasných skladateľov. Na koncertoch v SND (abonentné koncerty boli aj v koncertnej sieni Vládnej budovy) uviedol diela staršej slovenskej generácie, Jána Levoslava Bellu (Sedmohradská spevohra, Fantázia 1932), Mikuláša Moyzesa Suita pre veľký orchester, Sláčikové kvarteto a-mol, 1932; Ctibor, balada pre sólový spev a orchester, 1933), Mikuláša Schneidera-Trnavského (Pribinov sľub, symfonická báseň, op. 68, 1933), Alexandra Albrechta (Menuet pre malý orchester a Tobias Wunderlich, symfonická báseň, 1935). Svoj záujem upriamil na uvádzanie i podnecovanie novej symfonickej tvorby nastupujúcej generácie slovenskej hudobnej moderny.

Symfonický koncert, 1933, programový plagát,
zdroj: Archív SND

Ako premiéry uviedol diela Alexandra Moyzesa (Demontáž, symfonická kantáta, op. 12, uvedená v pôvodnom znení s piesňami na slová Ladislava Novomeského, 1933; Symfónia č. 2 a-mol, op. 16, spev Helena Blahová-Bartošová, 1933; Concertino pre veľký orchester, op. 18, 1933), Františka Babuška (Slovenská rapsódia , 1932), Ladislava Holoubka (Predohra pre veľký orchester, op. 5, 1933, Spevy o žene, spev Dr. Janko Blaho, 1936), Andreja Očenáša (Skladba pre malý orchester, 1937), Jána Cikkera (Symfonický prológCapriccio, 1937), Dezidera Kardoša (Finále, symfonická veta pre veľký orchester premiéra, 1937). Vysoko si vážil si Eugena Suchoňa, s ktorým rád spolupracoval na uvádzaní jeho nových prác: Nox et solitudo, op. 4, cyklus piesní pre mezzosoprán so sprievodom orchestra na slová Ivana Kraska, spev Žofia Napravilová, 1933; Burleska pre husle a orchester, op. 7, husle Norbert Kubát, 1933 a Marie Hlouňová, 1936; Serenáda pre sláčikový orchester, 1934; Kráľ Svätopluk, predohra, 1935; Baladická suita, op. 9; Žalm zeme podkarpatskej, kantáta pre miešaný zbor, tenorové sólo a veľký orchester na slová Jaroslava Zatloukala, op. 12, spev Jaroslav Jaroš, 1938. Za umeleckú činnosť v opere SND a za zásluhy na uvádzaní skladieb mladých slovenských skladateľov bol v roku 1938 ocenený Štefánikovou cenou. Diela presadzoval i na pražských koncertoch, napr. Moyzesovo DivertimentoConcertino, Suchoňovu Burlesku s koncertným majstrom Českej filharmónie Stanislavom Novákom.

Karel Nedbal a Eugen Suchoň,
zdroj: K. Nedbal: Půlstoletí s českou operou

Od roku 1929 organizoval Karel Nedbal pravidelné zájazdy operného súboru SND do Viedne, kde sa prezentoval na javiskách Raymundtheater, Volkstheater, Carlstheater nielen českou tvorbou Smetanu a Dvořáka, ale aj Mozartovou Čarovnou flautou (1929 Viedeň mala po prvý krát možnosť oboznámiť sa s Korsakovovým Zlatým kohútikom (1929) so skvelou Evou Hadrabovou v postave Šemachanskej cárovnej. Pozitívne hodnotila viedenská kritika dirigentské výkony Nedbala i vysoké kvality súboru po zájazde v roku 1931, kedy uviedli Weinbergerovho Gajdoša Švandu a Folprechtovu jednoaktovku Lásky hra osudná s Novákovou Slováckou nedeľou. V roku 1935 mala najväčší úspech Milada Formanová ako Smetanova Vendulka v Hubičke a Libuša vo Volksoper.

V roku 1946 dirigoval Karel Nedbal pohostinsky v Bratislave Janáčkovu Jej pastorkyňu a na symfonickom koncerte v bratislavskom rozhlase predniesol symfonickú báseň Vítězslava Nováka O večné touze spolu s Baladickou suitou Eugena Suchoňa. V roku 1951 dirigoval Dvořákovu Rusalku. Pri príležitosti sedemdesiatych narodenín Karla Nedbala pozvalo majstra taktovky vedenie divadla opäť na pohostinské vystúpenie. Sám si vybral Smetanovho Dalibora (1958) a podľa kritiky aj po rokoch dokázal presvedčiť o svojom reprodukčnom majstrovstve, dosiahol vzácny súlad medzi orchestrom a javiskom.

Po nútenom odchode z Bratislavy dirigoval Karel Nedbal pohostinsky Smetanovo Tajemství (1938) v Brne, kde hľadali šéfa opery. Na jeho sklamanie však riaditeľ divadla Václav Jiřikovský prijal na toto miesto Rafela Kubelíka. Nedbal v Brne dirigoval Dvořákovu Rusalku (1939) a Jakobína (1939), z Janáčkových opier Káťu Kabanovú (1939). Mal možnosť spolupracovať s mladými moderne orientovanými režisérmi Karlom Jernekom na Čajkovského Pikovej dáme (1939) a Musorgského Soročinskom trhu (1940) a Milošom Wasserbeuerom na Foersterovej Eve (1939), Janáčkovej Její pastorkyni (1939) a Blodekovej opere V studni (1939), uvádzanej s baletom Česká svatba Karla Bendla (choreografia Ivo Váňa Psota). Rozlúčil sa predstavením baletu Oskara Nedbala Hloupý Honza (1940, choreografia Ivo Váňa Psota).

Od septembra 1940 pôsobil v pražskom rozhlase, pohostinsky dirigoval v Olomouci, kde sa po ponuke riaditeľa divadla Stanislava Langra stal opäť šéfom opery (1941 – 1945). V tomto druhom olomouckom období Nedbal naštudoval Dvořákovho Jakobína (1940), Janáčkovu Její pastorkyni (1940), Smetanovu Prodanou nevěstu (1942), Dvě vdovy (1942) a Dalibora (1944), Folprechtove opery Lásky hra osudná (1941) a Zlomené srdce spolu s Kálikovou operou Jarní jitro (1943) v réžii Jiřího Fiedlera, Foersterovu Evu (1943), Fibichovu Šárku (1943), z Mozartovej tvorby Così fan tutte (1941), Únos ze serailu (1941) a Wagnerovho Tannhäusera (1941). S veľkým úspechom sa stretla opäť stretla Straussova Salome (1942, réžia Jiří Fiedler). Skvelé bol hudobné naštudovanie Verdiho Falstaffa (1943, réžia Jiří Fiedler) v titulnej postave s Adom Frankom.

R. Strauss: Salome, Olomouc, 1942,
zdroj: K. Nedbal, Půlstoletí s českou operou

V roku 1936 dirigoval Karel Nedbal v Barcelone Smetanovu Prodanú nevěstu a Dvořákovho Jakobína so skupinou sólistov pražského Národného divadla a pohostinsky dirigoval niekoľko predstavení aj v Prahe (1936, 1939, 1941, 1944) a v Prahe zavŕšil svoju umeleckú činnosť (1945 – 1958). Bol členom trojčlenného kolektívneho vedenia opery, ktorý spolu s ním tvorili Jaroslav Krombholc a Otakar Jeremiáš (1945 – 1946), námestník šéfov opery Otakara Jeremiáša ( 1946 – 1947) a Václava Talicha (1947 – 1948). Dirigoval predovšetkým český repertoár z tvorby Bedřicha Smetanu (Hubička, 1945; Dvě vdovy,1946; Libuše, 1947, 1953; Čertova stěna, 1948, Prodaná nevěsta, 1955; Dalibor, 1955), Dvořáka (Rusalka,1945; Jakobín, 1946, 1951; Čert a Káča, 1947), Fibicha (Šárka,1945 a Hedy, 1949), Janáčka (Její pastorkyňa,1946), Foerstera (Eva, 1946; Kupec benátsky, 1947; Debora, 1949), Vostřáka (Filosofská historie, 1949). Naštudoval Beethovenovho Fidelia (1946),Glinkovho Ivana Susanina (1949), Čajkovského Eugena Oněgina, 1953), Gounodovho Fausta a Markétu (1955). Z baletnej tvorby Prokofievovu Popelku (1948), Stravinského Petrušku (1948), Čajkovského Střevíčky (1950) a Z pohádky do pohádky Oskara Nedbala (1954). S dirigentskou dráhou sa rozlúčil predstavením Smetanovej Prodanej nevěsty v júni 1960.

Na gramofónových platniach sú zachytené výňatky zo Smetanovej Libuše a Foersterovej Debory pod vedením Karla Nedbala, prvá štúdiová nahrávka Janáčkovej Její pastorkyně (1944, Jelínková, Podvalová, Masák, Gleich) a Dvořákov Dimitrij z roku 1946 (s Benom Blachutom v titulnej úlohe, Martou Krásovou, Zdenkou Hrnčířovou a ďalšími). Karel Nedbal skomponoval pantomímy Bruncvík (premiéra 1917) a Poslední smích (premiéra 1919), komorné skladby Slovácká pro husle a klavír (1914), Sonáta pro violoncelo a klavír op. 7, (1914), piesňový cyklus V roztoužených chvílích (1913), upravil 50 slováckych piesní. Úryvky z operety Oskara Nebala Polská krev boli zaznamenané v roku 1954 a vydané na gramofónových doskách v rokoch 1955 a 1957 so zborom a orchestrom Smetanovho divadla (spievali Oldřich Kovář, Ivo Žídek, Milada Šubrtová, Hanuš Thein, Jarmila Pechová, Marie Veselá, Karla Velgová). Prispieval do hudobných časopisov Tempo, Rytmus a i. Napísal vzácnu publikáciu Půlstoletí s českou operou (Praha 1959) a Slavní světoví dirigenti (spoluautor Vilém Pospíšil, Praha 1963).

Karel Nedbal (1888 – 1964),
foto: Archív DÚ

Poznámka alebo fakty versus spomienky

Vo svojej knihe Půlstoletí s českou operou (Praha 1959) Karel Nedbal napísal: „Mé poslední představení – Smetanovo Tajemství – padalo právě na 28. října, den mých padesátých narozonenin.“ Avšak Janko Blaho v knihe spomienok Zo skalického rínku (1974, s. 184) uviedol: „ Naposledy dirigoval 2. novembra Smetanovu operu Tajomstvo.“ Podľa historických plagátov Slovenského národného divadla (Archív SND), evidencie predstavení bývalého tajomníka prevádzky SND Karola Laštuvku a osobného zápisníka Dr. Janka Blaha sa posledné predstavenie odohralo dňa 17. novembra 1938, pri tomto dátume si Dr. Blaho zapísal poznámku: „Naposledy dirigoval K. Nedbal.“ Na plagátoch dňa 2. a 17. novembra je Karel Nedbal takisto uvedený ako dirigent. Ešte predtým, 11. novembra, dirigoval i posledné predstavenie Janáčkovej opery Z mŕtveho domu. Možno iba predpokladať, že ak si Karel Nedbal dátum posledného bratislavského predstavenia nezapísal v tom čase, pod dojmom napätej politickej situácie a negatívnych emócií a spomienok na svoj odchod pri písaní spomínanej knihy pozabudol na presný dátum.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár