Karel Smažík – mág operetných inscenácií

V tomto roku si pripomíname stodesiate výročie narodenia českého režiséra Karla Smažíka (12.4.1906 Praha – 19.6.1972 Slaný, okr.Kladno) pôsobiaceho aj na Slovensku. Bol jedným z reprezentantov režisérskej obce s mimoriadnym zmyslom pre štýlové videnie najmä operetných inscenácií.

Opereta, niekdajší vychytený žáner, v slovenských divadlách v súčasnosti živorí a je odsúdená na zánik, i keď v okolitých krajinách, najmä v Maďarsku, ale i Rakúsku, Čechách, Poľsku má stále svoje obecenstvo i aktívny život, ktorý ešte stále, už od polovice 19. storočia dokáže udržiavať. Hudbe, najmä v klasických operetách nemožno uprieť umeleckú hodnotu, napokon tvorbu J. Straussa si vážil i J. Brahms. Tradícia operiet sa zo Slovenska akosi vytratila, i keď ešte v 80.-tych rokoch 20. storočia sme boli svedkami inscenačných prehliadok žánrov hudobnodramatického divadla a medzi nimi i operiet každoročne, alebo dvojročne na celoštátnej úrovni v bývalej Československej republike. V dnešnej dobe režiséri, ale najmä spevoherci stratili s operetou kontakt, o čom svedčia i chabé a sporadické inscenácie posledného obdobia v Košiciach, či v Banskej Bystrici. Erudované osobnosti so zmyslom pre štýlotvorné prvky operetného žánru u nás žiaľ, absentujú. Svoj štýl, imanentný už v autografe partitúry dostal žáner operety do vienka priamo od skladateľov, ktorí jej hudobnú dramaturgiu (árie, piesne, duetá, ansámbly, zbory) rozvrstvili do primárne podobnej s operou, ale s väčším priestorom daným pre tance, najmä mladokomickej dvojice a samozrejme s ohľadom na hovorené slovo.

Jedným z reprezentantov režisérskej obce, s mimoriadnym zmyslom pre štýlové videnie operetných inscenácií, ktorého 110-te výročie narodenia si pripomíname 12. apríla 2016, bol český režisér, spevák a herec, pôsobiaci 20 rokov (1949 – 1969) a potom ešte viackrát hosťujúci v súboroch spevohry DJZ v Prešove a opery v ŠD v Košiciach Karel Smažík. Už počas štúdia obchodného kurzu v Prahe (ukončil ho r. 1924) ochotníčil v Pražskom študentskom združení (1920 – 1924), v Hašlerových kabaretoch „U Rozvařilů“ a „U Labutě“. Otec, typograf, padol za prvej svetovej vojny.

Operetu, v ktorej spočiatku, za prvej Československej republiky sám hrával a tancoval, miloval každým cólom. Obsadzovali ho najmä do úloh mladokomikov (bonvivánov). Pod taktovkou Oskara Nedbala, na ktorého spomínal s láskou, spieval v jeho operete Poľská krv Postavu Popiela už v roku 1926. V tejto postave vystúpil v 20.-tych rokoch i v Košiciach, vo vtedajšom Východoslovenskom Národnom divadle v divadelnej spoločnosti D. Želenského. Rád spomínal na nezabudnuteľný umelecký zážitok z mladosti, keď túto svoju obľúbenú operetu videl so slávnou speváčkou, absolventkou pražského Konzervatória Boženou Durasovou, kultivovanou interpretkou operetných (subretných) postáv. V Poľskej krvi spievala Helenu. V tomto predstavení obdivoval i nemenej slávneho Karla Faltysa, neskoršieho filmového herca. V spomínanej Poľskej krvi  hral práve Popiela. K. Smažíka obsadzovali v Želenského spoločnosti do rôznych a mnohých operiet, najmä E. Kálmána (Grófka Marica, Cirkusová princezná), F. Lehára (Frederika, Cárovič), v ktorých stvárňoval mladokomické úlohy. Poľská krv ho však prenasledovala celý aktívny umelecký život. Keď ukončil svoju hereckú dráhu, ujal sa tejto operety ako režisér. Pripravil najmenej jej 10 réžií v českých i slovenských divadlách: v Prahe vo Veľkej operete, v Tepliciach, v Kladne, po druhej svetovej vojne dve inscenácie v spevohre DJZ  Prešov a dve v opere ŠD Košice. Na tejto operete oceňoval nielen výnimočnú hudbu O. Nedbala, ale i to, ako skladateľ dômyselne využil a spracoval idiómy poľských národných tancov, krakoviak, mazurku v jej hudobnej dramaturgii a chválil i libreto Leo Steina. K. Smažík bol presvedčený, že operetu majú inscenovať divadlá s tradíciou v tomto žánri, prípadne aspoň spevoherci by mali poznať hudobné a dramaturgické svojráznosti žánru už vo svojej profesionálnej príprave. (Poznámka autorky: v Maďarsku v školskej príprave profesionálnych spevákov sa dodnes kladie zreteľ na zvládanie žánru, náročného najmä na pohybovú kultúru a tanečný prejav.) Nesúhlasil s tým, aby ten istý spevák jeden večer spieval operu a neveril, tomu, že ďalší večer by mohol excelovať v operete. Pripúšťal aktualizáciu libriet, a inscenačné inovácie, keďže divadlo a javisko nie je múzeum, ale apeloval na režisérov, aby s aktualizáciou pracovali mimoriadne citlivo a vnímavo voči hudbe. Staval sa proti sentimentalite, gýču i vulgárnosti. Zdôrazňoval schopnosť režisérov vycítiť súčasnú estetiku a riadiť sa ňou, no „nemodernizovať“ za každú cenu. „Ak nemám modernú váľandu, nevyhodím oknom staré postele a nebudem spať na zemi“ hovorieval Smažík. (Bulletin ŠD Košice, premiéra Poľskej krvi 29.9.1962.) Bol obhajcom operety, ktorej zasvätil celý svoj umelecký život i v časoch najväčších útokov na tento žáner v 50.-tych rokoch 20. storočia.

Na ceste k profesionalizácii umelecky vycibreného telesa v spevohre DJZ v Prešove stál práve K. Smažík. V rokoch 1949 – 1954  ako jej šéfrežisér a po odchode do dôchodku, až do roku 1968 sa podpísal pod krásnu a umelecky zodpovednú prácu s týmto ambicióznym súborom. Z týchto základov čerpala spevohra, ktorá medzitým svojimi inscenáciami získala  uznanie medzi divadlami podobného zamerania v celom bývalom Československu, až po svoju  smutne známu likvidáciu v 90.-tych rokoch 20. storočia.

K. Smažík bol známy vytríbeným zmyslom a prácou na detailoch. Vystríhal sa sentimentalite, detaily, na ktorých si potrpel, mu slúžili k uchopeniu celku ako veľkolepej formy na prezentáciu kvalitných speváckych a hereckých výkonov v lone žiarivej scény a kostýmov a tiež toho, čo robí operetu operetou – choreograficky náročnými, ale tanečne atraktívnymi produkciami, v operete zvyčajne už i hudobne – skladateľmi – zverené mladokomickej dvojici. Smažík si tance vytváral niekedy i sám, niekedy v spolupráci s choreografom. Bolo o ňom známe, že tieto tance predtancovával protagonistom ako bývalý bonviván a podobne konal i v hereckých aranžmánoch. O neutíchajúcom umeleckom entuziazme a výnimočnej režijnej koncepcii a práci svedčí i jedna z jeho posledných inscenácií na východnom Slovensku v opere ŠD v Košiciach. Naštudoval tu operetu Čardášová princezná E. Kálmána (15.1.1967). Dvesto repríz výrečne svedčí o jej úspešnosti. Dobové recenzie informujú o dynamizme predstavenia, pretaveného i do množstva skvelých tanečných javiskových produkcií a samozrejme i do výkonov protagonistov. V predstavení s úžasnou atmosférou spievali a rozprávali dokonca i členovia baletu, tancovali i členovia zboru. Na javisku hrala ľudová kapela, znela i hudba z magnetofónu. (J. Grünwald.) Dirigent Štefan Gajdoš, ktorý v košickom divadle sa venoval len tomu žánru, zabezpečil predstavenie, hudobne plné energie. Východoslovenské noviny priniesli 28.1 1967, článok, v ktorom sa dočítame o „veľkooperetnom štýle predstavenia…“ a o „sviatku operety, ktorú jej režisér K. Smažík roztancoval od začiatku do konca, …vytvoril plnokrvné predstavenie s mnohými prekvapeniami.“

Smažíkovým cieľom vo všetkých inscenáciách, na ktorých pracoval, bolo dosiahnuť so zvereným súborom vysokú profesionalitu, ktorú každá opereta vyžaduje vo všetkých svojich zložkách, začínajúc javiskom a hrajúcimi, spievajúcimi a tancujúcimi hercami a samozrejme orchestrom. Predstavenia študoval precízne, i s nárokom na dostatočný čas. Keď napríklad chystal v Košiciach premiéru Poľskej krvi v roku 1962, naplánoval si 245 hodín len čisto režijnej práce, do ktorej neboli zahrnuté korepetície, či ansámblové skúšky. Neupustil z požiadavky, aby spev a herecký prejav boli v absolútnej jednote a podložené hlbokým prienikom spevákov do textu a hudby.

Pripomenúť si skvelého režiséra Karela Smažíka som považovala za dôležité nielen preto, že na Slovensku sa hazarduje a podceňuje opereta, ale i jej inscenačný tvar ako „menej cenný“ hudobnodramatický žáner, ale i z dôvodu nezabúdať na ľudí, ktorí milovali divadlo, čo dokazovali poctivou umeleckou prácou a rešpektom voči skladateľom a ich hudbe. Zo Smažíkových réžií uvádzam výber: spevohra DJZ Prešov: Dom u troch dievčatiek, Ruža zo Stambulu, Svadba v Malinovke, Cigánsky barón, Voľný vietor, Zlatá hviezda, Netopier, Poľská krv, Rojkovia, Tisíc a jedna noc, Žobravý študent, Dievča z predmestia, Mlynárka z Granady, Cigánska láska, Moskva-Čeriomušky, Kráľ pytliakov, San Francisco, Ples v Savoyi, Gróf z Luxemburgu, Hrnčiarsky bál. Režíroval tu i tri opery: Hubička, Predaná nevesta, Traviata. Opera ŠD v Košiciach: Voľný vietor, Činom Paľko, Noc v Benátkach, Poľská krv, Čardášová princezná, Rose Mary. Opera DJGT Banská Bystrica: Cigánsky barón, NS Bratislava: Giuditta. Svoj rukopis zanechal i v operete Praha-Karlín a v Nemecku (NDR).

Autor: Dita Marenčinová