Dňa 2. júna 1963 sa v Košiciach konala svetová premiéra operety Karneval na Rio Grande od Gejzu Dusíka, ktorý patril medzi spoluzakladateľov slovenskej operety. Toto dielo už následne neuviedli žiadne naše divadlá, a tak pri príležitosti okrúhleho výročia jej premiéry, ale aj tohtoročného 35. výročia úmrtia jej hudobného autora, sa poohliadnime za históriou inscenovania Dusíkových operiet v dvoch východoslovenských divadlách (Dusíkove operety sa hrávali vo viacerých našich divadlách, ale autorka článku sa v tomto príspevku zamerala na východoslovenské divadlá, ktorým sa venuje celoživotne, pozn. red.).
Veľký mág slovenskej operety a tanečných piesní Gejza Dusík (1907 – 1988), rodák zo Zavaru, sa vyprofiloval v hudobno-zábavnom divadle na popredného a reprezentatívneho slovenského operetného skladateľa, ktorý medzi tvorcami tohto hudobnodramatického druhu, v minulosti mimoriadne populárnom, ostal neprekonaný nielen počtom diel (13 operiet), ale aj obľúbenosťou. Mnohé piesne z jeho operiet začali žiť svoj samostatný život, stali sa šlágrami, ako aj neoddeliteľnou súčasťou rozhlasového vysielania, koncertných programov a spoločenských zábav.
Do povedomia slovenskej verejnosti vstúpil v 30-tych rokoch 20. storočia. Približne v rovnakom čase sa zviditeľňoval aj Dušan Pálka (tango Nepovedz, dievčatko nikomu, Ešte raz ku tebe prídem, So slzami v očiach a iné), ktorý však napokon zakotvil v Prahe. V tom čase si získalo popularitu slovenské tango Dita, zdrojmi uvádzané ako vôbec prvé, ktorého autorom bol Alexander Aranyos. Svoju kariéru začínali aj ďalší talentovaní skladatelia, Ján Móry, Karol Elbert a iní. Do týchto sľubne sa rozvíjajúcich reálií v slovenskej populárnej hudbe vstúpil Gejza Dusík. Okrem niekoľkých už predtým úspešných tanečných skladieb sa v Bratislave v r. 1935 predstavil aj svojou prvou operetou Tisíc metrov lásky.
Prečítajte si tiež:
Gejza Dusík – génius melódie
Dve východoslovenské divadlá, Národné divadlo v Košiciach od roku 1945 a od r. 1948, kedy bola založená Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove (dnes už zrušená), uviedli z bohatej Dusíkovej tvorby spolu štrnásť inscenačných spracovaní siedmich operiet, z toho až štyri boli uvedené ako svetová alebo premiéra. Aj táto okolnosť, najmä výročia svetových premiér práve v dvoch profesionálnych divadlách na východnom Slovensku, boli inšpiráciou pripomenúť si ich, ako aj autora, majstra slovenských operiet G. Dusíka.
Okrúhle výročie od svojho uvedenia si píše desiata Dusíkova opereta Karneval na Rio Grande. Šesťdesiat rokov ubehlo od času, keď sa 2. júna 1963 vo vtedy Štátnom divadle v Košiciach v réžii Kornela Hájka a dirigenta Radovana Fest-Spišiaka rozozvučali piesne, ktorých libretistom, ako aj väčšiny Dusíkových operiet, bol Pavol Braxatoris.
Ústredná pieseň Zvony domova sa vtedy stala hitom a často sa vysielala v rozhlase. Mnohé z ďalších piesní sú už v súčasnosti, žiaľ, zabudnuté, ako napríklad veľká tanečná karnevalová samba, kuplet Keď sviečka zhasne, duetá Dnes, dnes, dnes, Šťastie je spievajúce vtáča a iné, ktoré sa v čase vzniku z rozhlasu ozývali naozaj často.
Okrem dobrého režiséra a dirigenta mala opereta aj výborné obsadenie: nezabudnuteľnú mladokomickú dvojicu Boženu Hanákovú a Ladislava Pačaja dopĺňali ďalší poprední sólisti: Eva Šmáliková, Helena Gmucová, Karol Mareček, Július Regec, Ladislav Neshyba st., Ružena Kustrová-Pichlerová.
Zbory svetovej premiéry Karnevalu na Rio Grande pripravil Roman Skřepek, choreografiu zostavil Stanislav Remar a autorkou scénických a kostýmových návrhov bola Helena Bezáková. Inscenácia zaznamenala len niekoľko repríz a toto Dušíkove dielo (v roku 1964 ovenčené cenou Mikuláša Schneidra-Trnavského) až do dnešných čias neuviedlo žiadne z našich divadiel.
Okrem svetových premiér operiet Karneval na Rio Grande a Hrnčiarsky bál v Košiciach sa v Prešove uskutočnili svetové premiéry operiet Dvorná lóža a Víno pre Marínu. Ako slovenskú premiéru ešte spevohra v Prešove naštudovala novú verziu Modrej ruže pod názvom Tajomstvo Modrej ruže.
Po roku 1945, napriek prevládajúcej averzii v radoch vtedajších kultúrnych pracovníkov, kritikov, ale aj osôb na najvyšších postoch, Janko Borodáč ako hlboko cítiaci divadelník v Košiciach presadil vznik operného súboru, pretože obecenstvo si tento hudobno-divadelný druh mimoriadne žiadalo.
Už v januári 1946 sa popri iných operetách na javisko Národného divadla dostala vtedy jedna z najúspešnejších Dusíkových operiet – Modrá ruža. Réžiu pripravil sólista opery František Hudek, dirigoval Bohuš Slezák a choreografiu mal na starosti Zdenko Hornung. V hlavných úlohách obecenstvo videlo Karola Ondrejkoviča, Bohumilu Argalášovú, Jána Klimu, Oľgu Tkáčovú-Rohanovú, Františka Hudeka, Ruženu Kustrovú-Pichlerovú. Druhý raz sa Modrá ruža na scénu vtedy už Štátneho divadla dostala v roku 1964 v réžii Kornela Hájka.
G. Dusík sa nevytratil z dramaturgie ani v nasledujúcej sezóne. 17. mája 1947 operný súbor vyrukoval s inscenáciou operety Tajomný prsteň, v tom čase ešte len trojročným skladateľovým dielom. Réžie sa opäť musel ujať neprofesionál – bol ním sólista Karol Ondrejkovič. V inscenácii sa však zaskvela aj novoprijatá garnitúra sólistov a popri už domácich – Oľgy Tkáčovej-Rohanovej a Ruženy Kustrovej-Pichlerovej sa predstavili Gizka Veclová, Ernest Kostelník, Hynek Rohan a Anton Matejček. Aj táto opereta sa v réžii K. Hájka na scéne Štátneho divadla objavila ešte raz, v roku 1966.
Snahu hrať popri známych a vyhľadávaných európskych slávnych operetách aj pôvodnú slovenskú tvorbu hnala aj túžba umeleckého vedenia vyrovnať sa v dramaturgii českým divadlám, ktoré často uvádzali české operety, ako to vyplýva aj z poznámky v bulletine k inscenácii Tajomný prsteň. Vzhľadom k nesmiernym ťažkostiam prevádzkového a materiálneho charakteru považujem obe inscenácie Dusíkových operiet za svetlý záblesk a začiatok vo formujúcej sa, no vtedy ešte nevyhranenej dramaturgii súboru.
Svojím významom aj interpretačnou úrovňou k nezabudnuteľným inscenáciám 50-tych rokov pribudla v Košiciach jedna z vrcholných Dusíkových operiet – Hrnčiarsky bál. Jej svetová premiéra sa v Štátnom divadle udiala 28. septembra 1956, teda pred 67 rokmi. Excelovala v nej už v tom čase absolútne výrazná a vyhranená špička – mladokomická dvojica Božena Hanáková a Jozef Konder ako Ilonka a Flóriš. V hlavných úlohách sa predstavili Karol Mareček (Peter), Jolana Ondrejková-Krišková, Július Regec, Ján Pasiar, Anton Matejček a Ružena Pichlerová-Kustrová.
Réžiu pripravil Branislav Kriška, dirigoval Radovan Fest-Spišiak. Táto inscenácia sa udržala na javisku až do roku 1961, teda takmer šesť rokov. Operetu ešte v tom istom roku nahral Košický rozhlasový orchester s dirigentom Jánom Šeflom s rovnakými sólistami, iba úlohu Aničky spievala Anna Poláková. Slovenský okruh ju odvysielal 1. januára 1957 dvakrát o 14.00 a 19.30, následne ešte 6. apríla. Úryvky vysielal rozhlas opäť 28. apríla 1957.
Opereta Hrnčiarsky bál dostala na scéne košického Štátneho divadla aj druhú príležitosť v r. 1977 s takmer rovnakým obsadením ako pred 20-timi rokmi, no režisérom bol tentoraz Ján Šilan, riaditeľ Spevohry DJZ v Prešove. Táto inscenácia niesla so sebou určité znaky únavy hlavných predstaviteľov, veď aj oni boli o 20 rokov starší a nemala medzi obecenstvom ani taký spontánny ohlas ako po prvý raz. Hrala sa len dva roky. Jej derniéra sa konala 20. mája 1979. Po tomto dátume sa už v Košiciach neuviedla žiadna ďalšia Dusíkova opereta.
Dusíkov „dvorný libretista“ Pavol Barxatoris siahol v Hrnčiarskom bále do témy revolučných rokov 1847 – 1948, ktorá sa vtedy už azda nejavila ako atraktívna operetná téma, ale jej transformácia do hudobno-zábavnej podoby sa napriek tomu vydarila s podporou výborných spevov a tancov na Dusíkovu hudbu, poznamenanú slovenským koloritom. Extra úspešnou sa stala Pieseň o rodnej zemi, veľmi obľúbená až doteraz.
Dusíkove operety si našli cestu do košického operného súboru už v počiatkoch jeho existencie, ešte v časoch profilujúcej sa dramaturgie. Jeho cesta medzi klasické operety veľkého štýlu sa úspešne osvedčila. Koniec 70-tych rokov však ukončil ich éru v súbore košickej opery, kde mali dovtedy pevne vydobyté miesto.
Kým košický operný súbor uviedol v sledovanom čase štyri Dusíkove operety v siedmich inscenáciách, Spevohra DJZ v Prešove ich uviedla päť v šiestich inscenáciách. Spočiatku sa veľmi neponáhľala v ústrety Dusíkovej tvorbe. Bolo to 10 ročné váhanie, kým siahla po prvej z jeho operiet. Stalo sa tak v roku 1957, keď sa rozhodla inscenovať operetu Zlatá rybka, tri roky po jej svetovej premiére v Divadle Nové scéna v Bratislave. No odvtedy rozumne a rovnomerne rozložila šesť inscenácií, v každom nasledujúcom desaťročí uviedla jednu.
Na premiéru Zlatej rybky prišiel aj Gejza Dusík. Bol to jeho prvý kontakt so súborom, ktorý sa mu veľmi zapáčil a pre ktorý na konci svojej skladateľskej kariéry určil aj svoju poslednú operetu Víno pre Marínu. Ostravský režisér Zlatej rybky Jan Pacl sa priznal, že slovenskú operetu režíroval po prvý raz. Výrazne sa podieľal na tom, že ju v roku 1959 naštudoval aj s členmi Štátnej operety v Ostrave. V prešovskej inscenácii, ktorú dirigovali Anton Buranovský a z Košíc Štefan Gajdoš, úspešne vystupovala komická dvojica Július Piussi a Emil Prieložný, ďalej Štefan Marton, Jozef Hatok a Etela Šáriová. Inscenácia s 80 reprízami sa zaradila vtedy hneď za najúspešnejšiu operetu V. Jacobiho Dievčenský jarmok.
Prešovská Spevohra koncom 50-tych rokov, teda v čase premiéry Zlatej rybky, začala výrazne preferovať pôvodnú českú tvorbu a popri nej aj iné žánre hudobno-zábavného divadla európskej proveniencie. Do tejto konfrontačno-progresívnej línie ideálne zapadajú dve Dusíkove operety, uvedené v roku 1968.
V celoštátnej premiére bolo 16. februára 1968 (teda pred 55 rokmi) prvý raz uvedené na javisko staršie Dusíkovo dielo – Dvorná lóža. Skomponoval ho ešte v r. 1947.Košický rozhlas z tejto operety pripravil a 17. januára 1948 odvysielal len ukážky a prierez s košickými umelcami Ladislavom Kuckom, Karlou Šuhajdíkovou a ženským sextetom. Hral Košický rozhlasový orchester, dirigoval Jaroslav Láznička. Takýto prierez sa potom ešte dva razy zopakoval – v roku 1969 a 1972. Košický rozhlasový orchester však vtedy už dirigoval jeho šéfdirigent Ján Šefl.
Prešovskú inscenáciu režíroval nezabudnuteľný František Krištof-Veselý s neskrývanou radosťou z opätovného stretnutia so súborom, v ktorom kedysi hosťoval ako spevák. V operete, ktorú hudobne naštudoval Rudolf Šulák, hrala vtedy už druhá generácia spevohercov – Eliška Nováková-Pappová, Helena Horváthová a Štefan Senko. Ešte koncom toho istého roka (1968) sa v prešovskej Spevohre dostala na svet aj inscenácia Hrnčiarskeho bálu.
Úspešne sa vydarilo jej exportovanie aj za naše hranice – na Ukrajinu do Štátnej operety v Kyjeve. Režisérom kyjevskej inscenácie bol Ján Šilan, vtedy šéf prešovskej Spevohry. G. Dusík sa tomuto exportu úprimne tešil, ako sa k tomu priznal v bulletine pri príležitosti slovenskej premiéry Modrej ruže v roku 1976, teda pred 47 rokmi v Prešove, oblečenej však do nových šiat pod názvom Tajomstvo modrej ruže.
V Prešove totiž naštudovali prepracovanú verziu s novým libretom od českých divadelníkov – Dr. Karla Tušeka a Luboša Šterca – vtedy dramaturga pražskej nuselskej scény Karlínskeho operetného divadla. Nápad na novú verziu, vychádzajúci z trvalého záujmu českého obecenstva o túto operetu, vyšiel z ich strany a ponúkli ho skladateľovi, ktorý ju prijal. G. Dusík do novej verzie, obohatenej aj o malú detektívnu zápletku, včlenil niekoľko svojich najpopulárnejších melódií. Najznámejšou bola tanečná pieseň Tak nekonečne krásna.
Po slovenskej premiére Tajomstva Modrej ruže uviedla prešovská Spevohra o štyri roky neskôr – v r. 1980, teda pred 43 rokmi – svetovú premiéru poslednej majstrovej operety Víno pre Marínu za prítomnosti skladateľa a oboch libretistov, ktorými boli opäť Karel Tušek a Luboš Šterc. Priehľadnosť jednoduchého libreta vyplynula z lokalizácie príbehu. Ten sa odohráva v ktoromsi JRD v obci Vinné – ide o existujúcu zemplínsku obec neďaleko Šíravy.
Podobne ako Tajomstvo modrej ruže, aj táto opereta je akousi reminiscenciou skladateľa na vlastné slávne piesne a šlágre. Autor do nej vsunul svoje najúspešnejšie hity – Dve oči neverné, Vám, jedine len vám, Snáď aj ku mne raz láska príde, Zvony domova (z operety Karneval na Rio Grande). Ústrednou piesňou je – ako ináč – slávna Marína, rád ťa mám. Opereta je v hudobnej rovine akoby rekapituláciou, obzretím sa skladateľa za už strateným obdobím, ktoré svojimi decibelmi vytlačila hudba metalová. V inscenácii operety Víno pre Marínu sa v úlohe Hríbika – jednej zo svojich posledných – blysol vynikajúci Emil Prieložný.
Majstra Dusíka si prešovská Spevohra – pred svojím zrušením – pripomenula po 11-tich rokoch ešte raz – v r. 1991 opätovným návratom inscenácie operety Hrnčiarsky bál v réžii Jána Šilana so skvelými partnermi – dirigentom Júliusom Selčanom, scénickým výtvarníkom arch. Martinom Brezinom a výtvarníčkou kostýmov Máriou Šilberskou. Z mnohých dobrých výkonov spomeniem aspoň Michaila Adamenka v postave Flóriša.
V oboch východoslovenských divadlách vytvorili Dusíkove operety vzácnu líniu javiskovej úcty k pôvodnej slovenskej tvorbe v hudobno-zábavnom divadle.
Autor: Dita Marenčinová
Zdroj: Archív autorky, vytvorený zo správ, uverejnených v príslušných bulletinoch.
video
pieseň z Dusíkovej operety Karneval na Rio Grande
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.