Karol Kevický: Museli sme ´zatiahnuť dlhovú brzdu´

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Súčasný šéf opery Štátneho divadla Košice Karol Kevický prebral tento post po Paolovi Gattovi pred troma rokmi. Keď sa opätovne vracal na miesto, na ktorom pôsobil aj v rokoch 2000-2006, proklamoval, že sa bude snažiť košickej opere vtlačiť iný charakter a takpovediac zmeniť jej vtedajšie smerovanie.

Tri roky je už relevantná doba na to, aby sme sa opýtali, či sa vám podarilo nasmerovať košickú operu tým smerom, ako ste si pred troma rokmi zaumienili…

Čo sa týka dramaturgie a režijného smerovania, tak určite áno. Z dramaturgického pohľadu už len preto, že sme pre slovenského diváka ´objavili´ operu Francisa Poulenca Dialógy karmelitánok a tiež preto, že sme sa nebáli inscenovať v košickom divadle Richarda Straussa a jeho Ariadnu na Naxe. Rovnako som rád, že sme siahli po Námesačnej Vincenza Belliniho. Nie sú to totiž opery, ktoré sa bežne uvádzajú, aj keď z môjho pohľadu sú to klasiky. Čo sa týka režijného a scénografického smerovania, tiež si myslím, že sme sa vybrali dobrým smerom. Teraz nám však zahatali cestu peniaze. Keď nie sú peniaze, nie je dostatočná tvorivá sloboda a musia sa robiť väčšie kompromisy. Uvidíme, kam nás to dostane, no rozhodne nechceme poľaviť v začatej snahe. Otázkou je, čo všetko nám financie dovolia…

Štátne divadlo Košice

Štátne divadlo Košice

Je celý súbor uzrozumený s tým, akým smerom sa pod vašim vedením uberá košická opera?

Nemôžem tvrdiť, že nepočujem aj hlasy, ktoré sú občas proti a pýtajú sa, prečo robíme práve toto a prečo to robíme práve týmto spôsobom. Ale na to je jednoduchá odpoveď. Nie je možné, aby akýkoľvek operný dom hral len 30 najpopulárnejších titulov a dookola ich opakoval. Takto by sme sa nikam nepohli, nemali by sme žiadne smerovanie, žiadne ambície. Samozrejme, nemôžeme to ani otočiť o 180 stupňov a inscenovať len diela, na ktoré nebudeme mať diváka. Musíme sa pozerať aj na to, že sme v malom meste, musíme pokryť potreby diváka. Rovnako však ako šéf opery nemôžem počúvať len tieto ´divácke´ hlasy, pretože mám zodpovednosť aj za to, aby súbor umelecky napredoval. Je to stočlenný súbor a mne musí záležať na tom, aby každý z nich mal umožnený umelecký vývoj a rast. Nemôžeme skončiť pri Verdim alebo pri operetných valčíkoch – a to nemyslím vôbec pejoratívne. Súbor musí prijať aj takú výzvu, ako je inscenovať Straussa i keď to nie je jednoduché. Treba sa s tým popasovať.

Je tento dialóg so súborom náročný?

Nie je to jednoduché, no tak, ako je to ťažké, je to aj krásne! Najočividnejšie to bolo teraz pri Ariadne na Naxe od R. Straussa. V podstate sa dá povedať, že premiére predchádzalo veľa kriku pre nič. Spočiatku sa ozývalo nespočetné množstvo hlasov – prečo by sme mali robiť práve túto operu, keď je taká zložitá. Isteže, najmä pre orchester je to náročné, sú tam vyslovene sólové party a každý hráč je sám za seba – hlavne v sláčikovej sekcii. Nakoniec sa však ukázalo, že to až také ťažké nie je. Dostali sme sa za hranicu, kedy sme už nehľadali technické problémy, ale tvorili hudbu a všetci sme sa zhodli na tom, že je to nádherná muzika. Celý súbor pochopil zmysel inscenovania tejto opery a dokázali si ju doslova užiť.

Ariadna na Naxe, Opera SD Košice foto: Joseph Marčinský

Ariadna na Naxe, Opera SD Košice
foto: Joseph Marčinský

Čo bol za tie tri roky váš najlepší krok?

Zrejme uvedenie Dialógov karmelitánok. Linda Keprtová ako režisérka dostala v roku 2013 za túto inscenáciu ocenenie Dosky, čo predpokladám hovorí samé za seba. Som vďačný aj za Ariadnu na Naxe, ktorá sa môže divákom zdať svojim spôsobom vizuálne bizarná, ale práve o to šlo. Veľmi sa teším aj zo spolupráce s pánom režisérom Michaelom Tarantom, ktorý v našom divadle v roku 2012 uviedol Jej pastorkyňu a v uplynulej sezóne Sedliacku česť a Komediantov. Je svojim spôsobom tradicionalista, no dokáže neuveriteľne rozpohybovať celý súbor, dodať inscenácii dynamiku. Nikto na javisku nie je zbytočný a vidieť, že každého to baví. Som vďačný aj za spoluprácu s dirigentom Robertom Jindrom.

Na druhej strane, čo považujete za svoj prešľap?

Nehovoril by som o prešľape. Ale je pravda, že som neurobil dobré rozhodnutie, keď som uvažoval o spôsobe uvedenia Námesačnej. Nie je to známy titul, tak som si myslel, že by bolo priveľa pri nej vsadiť na moderný vizuál, lebo už tak je pravdepodobné, že táto opera nebude divácky veľmi navštevovaná. Na druhej strane, uviesť sme ju chceli, lebo je to belcanto a mať belcanto v repertoári je nevyhnutné pre rozvoj spevákov, orchestra i zboru. Malo to svoj zmysel, no keďže sme vedeli, že divácky Námesačná nepatrí medzi atraktívne tituly, zvolili sme tradičné spracovanie. Také som aj dal zadanie režisérovi Václavovi Málkovi. Zrejme som urobil chybu, lebo Námesačná by sa dala spracovať aj ďaleko zaujímavejším spôsobom – najmä po výtvarnej stránke. Vznikla tak akási ´zatuchnutá konzerva´, ktorá nezafungovala ani na divákov… Samozrejme, že ma to mrzí, no snažím sa brať to ako ponaučenie. Napriek tomu, že inscenácia spočiatku pôsobila dosť bezradne, musím pochváliť aktivitu zboru aj sólistov, ktorí si v opere našli to svoje a výrazným spôsobom tejto inscenácii pomohli. Navyše – hudobné naštudovanie Petra Valentoviča a výkony mnohých sólistov považujem za dobré.

Námesačná, Opera ŠD Košice, 2013, foto: Joseph Marčinský

Námesačná, Opera ŠD Košice, 2013,
foto: Joseph Marčinský

Súčasná sezóna je v porovnaní s tými predchádzajúcimi pod vaším vedením o poznanie ´diváckejšia´…

Je to nepopierateľný fakt daný už len tým, že prvým titulom bola opereta Grófka Marica od Emmericha Kálmána, čo je evidentný kalkul na diváka. Vôbec to však nemyslím v negatívnom zmysle slova. Uvedenie operety beriem ako povinnú jazdu. Jednak divák po nej túži, jednak je to príjemné spestrenie pre súbor. Operety majú v Košiciach silnú tradíciu a ja nevidím dôvod túto tradíciu rúcať, preto chceme každé dva roky priniesť nový operetný titul. Ďalšou premiérou v tejto sezóne bude Popoluška Gioacchina Rossiniho, ktorú pripravujeme v spolupráci s košickým Bábkovým divadlom. Pôjde o spojenie tradičného sveta bábkohercov v polohe herecko-animátorskej a čarovného sveta opery reprezentovaného speváckymi výkonmi sólistov – všetko v sprievode živého orchestra. Táto rozprávka prekročí bežné prevádzkové kritériá oboch divadelných inštitúcií, hravou a jednoduchou edukatívnou formou poodhalí zložité zákutia opery. Musíme totiž myslieť aj na detského diváka ako na nášho budúceho diváka… Treťou premiérou bude na jar Manon Lescaut od Giacoma Pucciniho, čo je titul, ktorý hovorí sám za seba. Mrzí ma, že nedodržíme slovo a nebudeme môcť uviesť ďalšiu operu, ktorú sme mali naplánovanú – Alcinu od Georga Friedricha Händla. Museli sme ´zatiahnuť dlhovú brzdu´ a upustiť od štvrtej inscenácie počas sezóny. Som však rád, že sa nám podarilo presunúť ju do ďalšej sezóny, takže diváci o túto barokovú operu neprídu. Môžem ešte prezradiť, že okrem Alciny uvedieme počas budúcej sezóny aj Trubadúra od G. Verdiho a chystáme sa uviesť aj diela na počesť Wolfganga Amadea Mozarta a Antonia Salieriho. Istotne to bude jednoaktovka Mozart a Salieri od Nikolaia Rimsky-Korsakova spolu s ďalším dielom, o ktorom však ešte nie sme definitívne rozhodnutí.

Vráťme sa do súčasnej sezóny. Diváci sú určite zvedaví na Pucciniho Manon Lescaut. Aká bude košická inscenácia?

Réžiu som zveril Petrovi Gáborovi, ktorý v Košiciach inscenoval pred rokom a pol Verdiho Rigoletta. Vtedy sa ma pýtal, aké je tu publikum, ako by som si predstavoval inscenáciu, čo od nej očakávam… Tituly sa do repertoáru nasadzujú z rôznych dôvodov. Či už preto, že je to dôležité pre rozvoj súboru, alebo máte konkrétneho sólistu, ktorému vyslovene sedí niektorý titul, alebo máte režiséra, o ktorom viete, že by bolo vhodné mu zveriť práve tú či onú operu. Alebo sú tu diela, ktoré by mali ´naplniť kasu´. O všetkých týchto veciach sme sa zhovárali s Petrom Gáborom pred Rigolettom, teraz to už teda nebolo potrebné. Vie do čoho ide, aké je tu publikum, čo sa od neho očakáva. Ja mu už nechávam voľnú ruku. Manon Lescaut je titul svojou témou zaujímavý a ponúka mnoho možností na interpretáciu a Puccini je zárukou kvality. Prizvali sme k spolupráci dirigenta Mariána Lejavu, ktorý sa osvedčil pri Ariadne na Naxe. Ťažko už teraz hovoriť o tom, ako bude táto inscenácia vyzerať, pretože aj keď som v telefonickom kontakte s režisérom, zakaždým prichádza s novými nápadmi, takže celé je to ešte v procese tvorby. Až po decembrovej výrobnej porade budeme mať jasno v tom, aký tvar dáme tejto inscenácii.

Zhodou okolností sme sa na rozhovore stretli hodinku pred začiatkom reprízy Bizetovej Carmen, v ktorej ste pre náhlu zdravotnú indispozíciu košického sólistu museli zháňať záskok do postavy Dona Josého…

Dozvedel som sa to dva dni pred predstavením. Samozrejme, takáto situácia nie je v divadle ničím nezvyčajným, ale zakaždým je to stres. Už sme tu mali aj ochorenie sólistu v deň premiéry, čo bol doslova útok na nervy (smiech). Postup je jednoduchý – máme k dispozícii zoznam sólistov, ktorých sa snažíme obvolať. Sú zaradení podľa hlasov a podľa toho, ktoré postavy majú v repertoári. Vždy nám ide o to, aby náhrada bola rovnako kvalitná, aby neutrpel divák a koniec-koncov aj celá inscenácia. Teraz to bolo skutočne náročné, lebo som obtelefonoval celé Slovensko a okolité štáty, kým sme zohnali náhradu – Rafaela Alvareza.

Štátne divadlo Košice

Štátne divadlo Košice

R. Alvarezovi tunajšie divadlo nie je cudzie – účinkoval tu v Donizettiho Lucii di Lammermoor v postave Edgarda – košickú inscenáciu Carmen však nepozná….

Vtedy musí byť prítomný asistent réžie, ktorý mu vysvetlí každý pohyb na scéne, aj to, odkiaľ príde a kadiaľ z javiska odíde. No a veľmi pomáhajú kolegovia. Všetci hosťujúci sólisti si v tomto pochvaľujú košický súbor, ktorého členovia sú vždy ochotní pomôcť. Samozrejme, napríklad scénu, v ktorej sa Don José bije s Escamillom, si museli sólisti spoločne prejsť v predstihu, aby nedošlo k úrazu. Ale to všetko sú skutočnosti, na ktoré je pripravené každé divadlo a každý sólista, ale aj ostatní členovia súboru. Pri záskoku je dohoda, že sólista musí byť v divadle prítomný dve hodiny pred začiatkom predstavenia, aby si s kompetentnými prešiel tie najdôležitejšie veci.

Keď si počas takéhoto predstavenia sadáte na svoje obvyklé miesto v hľadisku, ste o poznanie nervóznejší?

Samozrejme. Je to adrenalín, ale oveľa viac ako pre mňa, je to adrenalín pre dirigenta a kolegov na javisku, lebo oni so zaskakujúcim sólistom musia v tej chvíli na javisku existovať… Hlavne je to dôležité po hudobnej stránke. Nie je to totiž až taká tragédia, keď herec neodíde tým smerom, ako by mal, ako keď nedôjde k spolupráci s dirigentom a ostatnými sólistami.

Rýchly záskok samozrejme znamená hlavne z technického hľadiska pre divadlo miernu komplikáciu, hosťujúci umelec je však pre pravidelného diváka vítanou zmenou. Môžu sa košickí diváci tešiť počas momentálnej sezóny na nejaké zaujímavé ´nedomáce´ mená medzi sólistami?

Za všetkých spomeniem Jolanu Fogašovú, ktorá pravidelne účinkuje v Sedliackej cti, no objaviť by sa mala aj ako Abigail vo Verdiho Nabuccovi. Pripomeniem aj Lászla Boldiszára, Zoltána Vongreya, Ludovica Kendiho, Lousiu Hudson, či Miriam Portmann. V zásade to budú sólisti, s ktorými sme už spolupracovali v minulých sezónach. Je tu však aj jedno nové meno – s talianskym tenoristom Marcom De Carolis, ktorý bude účinkovať v Manon Lescaut, rokujeme aj o angažmán…

Do akej miery musíte pri dramaturgickom pláne prihliadať na to, či máte ´v zásobe´ dostatok domácich sólistov?

Akúkoľvek operu by som sa rozhodol v Košiciach inscenovať, tak to nedokážem bez hostí. Jednoducho to nejde, keď máte k dispozícii 12 sólistov. Budapeštianska opera ich má 80. Netuším, koľko ich je v SND, no rozhodne to nebude také nízke číslo ako u nás… Sme divadlo, ktoré je odkázané na hostí. Napriek tomu sa vždy snažíme o to, aby čo najväčšia časť sólistov bola zapojená do premiérovaných opier. Súčasná finančná situácia nás k tomu ešte viac tlačí, aby sme vychádzali takpovediac z domácich zdrojov. A je to aj úloha šéfa zosúladiť typy spevákov, ktorých má k dispozícii s dramaturgiou divadla. Nikto nechce, aby niektorý zo sólistov tri-štyri premiéry takpovediac stál. Je to veľká zodpovednosť. Práca s ľuďmi nikdy nie je jednoduchá. A ja nepracujem takpovediac s ´hocijakými ľuďmi´, pracujem s umelcami, ktorú sú permanentne nabití emóciami, takže to občas zaiskrí, občas tečú slzy – v dobrom aj zlom… Ale je to práca krásna a keď sa aj objaví konflikt, vždy ho nejako vyriešime, lebo nikomu z nás nejde o to niekomu ublížiť.

Ďakujem za rozhovor

 

Karol Kevický, foto: Joseph Marčinský

Karol Kevický,
foto: Joseph Marčinský

Karol Kevický

Vyštudoval na Akadémii Muzických umení v Prahe, medzi jeho pedagógov patria E. Fischer, J. Veselka, T. Koutník, R. Eliška a F. Vajnar. Od roku 1994 je stálym hosťujúcim dirigentom Štátneho komorného orchestra Žilina. V rokoch 2000-2006 pôsobil v košickom Štátnom divadle na poste šéfa opery, v rokoch 2009-2011 bol šéfom operety a hudobným riaditeľom súboru pre operetu a muzikál v Národnom divadle moravskosliezskom. Od roku 2011 pôsobí ako umelecký šéf opery Štátneho divadla Košice.

V roku 1993 založil vlastný komorný orchester Musica Iuventa Slovaca so zameraním na interpretáciu barokovej hudby a propagáciu mladých sólistov a súčasných autorov. Činnosť orchestra bola zameraná najmä na zahraničné zájazdy a festivaly (Rím, Viedeň, Graz, Budapešť, Atény – v rokoch 1994, 1996 a 1998 získal cenu poroty na festivale Divertimento musicale).

V roku 1993 bol iniciátorom a spoluzakladateľom Operného štúdia na Konzervatóriu v Žiline, kde v tom čase pedagogicky pôsobil ako korepetítor a dirigent Symfonického orchestra. V roku 1994 začal úzko spolupracovať so Štátnym komorným orchestrom v Žiline (Slovak Sinfonietta) na autorskom projekte „Nedeľné matiné pre deti a rodičov” a dodnes tu pôsobí ako stály hosťujúci dirigent v hlavnom orchestrálnom cykle.

Od roku 1995 pravidelne spolupracuje aj s ďalšími slovenskými orchestrami (Štátna filharmónia Košice, Slovenská filharmónia a i.) a jeho dirigentské aktivity sa postupne rozšírili aj do Českej republiky a zahraničia (Filharmónia Bohuslava Martinů Zlín, Juhočeská komorná filharmónia, Filharmónia Zeliona Gora a i.).

So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu zrealizoval nahrávky najmä ruských autorov (Čajkovskij, Rachmaninov, Prokofjev), taktiež pravidelne nahráva pre rozhlas a televíziu.

Je autorom hudby k viacerým divadelným hrám a patrí medzi vyhľadávaných aranžérov (inštrumentácie skladieb pre rôzne nástrojové obsadenia). Spolupracoval s významnými vokálnymi a inštrumentálnymi sólistami (Š. Margita, Ľ. Vargicová, M. Babjak, P. Dvorský, P. Šprocl, V. Hudeček, E. Indjič a i.).

Pripravila: Dáša Juhanová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár