Katarína Babčáková, etnologička: O mýte v librete Rusalky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Impresionistická atmosféra Dvořákovej romantickej opery vnáša diváka do tajomného sveta víl, vodníkov a divožienok. Snový príbeh na prvý pohľad vyznieva ako podmanivo stvárnená detská rozprávka z dávnych čias. Výnimočná predstavivosť autora libreta Jaroslava Kvapila sa však v skutočnosti snúbi s oveľa hlbšou mytologickou symbolikou – hlavné postavy sú reliktami archaických animistických predstáv o vodných a lesných polodémonických bytostiach. Tie na európskom území nachádzame v ikonografických a archeologických prameňoch i v etnografických zápisoch od neolitu.

Už v 6.stor. byzantský historik Prokopios z Cezarey opisuje úctu k vodným nymfám, žriedlam a riekam v tradičných predstavách Slovanov. Medzi početnými ranostredovekými zmienkami z cirkevných kroník sa dozvedáme, ako biskupi v 11. – 12. stor. na českom území zakazovali hojne rozšírené obetovanie prameňom a studniam, v ktorých (ako v materniciach zeme) podľa tradičných predstáv prebývali ženské démonické bytosti. Pendantmi prastarých antických nýmf a nereíd, germánskych undín či keltských divon boli slovanské víly, samovily, morské panny a predovšetkým rusalky.

Pomenovanie rusalka, rozšírené predovšetkým u východných Slovanov, má etymologický pôvod v názve antických slávností kultu predkov. Tieto slávnosti sa volali rosalia a počas nich kvetmi ovenčené mladé dievčatá v loďkách obetúvali kvety a vence vodným démonom. Duše predčasne zosnulých, utopených mladých dievčat, nekrstených detí či dievčat pred sobášom, nositeliek plodivej sily spoločenstva, sa zaradili medzi prírodných démonov.

Víla Rusalka ilustračný obrázok

Víla Rusalka
ilustračný obrázok

Rusalky mali podľa tradičných predstáv dlhé vlasy, v ktorých bola ukrytá ich sila. Pri ich česaní mohli spôsobiť povodeň. Ich vlasy museli zostať vždy mokré, inak by zahynuli.

Známe rusadelné sviatky (Svätodušné sviatky, Turíce, Letnice) sú v našom prostredí jarným protipólom jesenných spomienkových slávností duchov predkov. V tradičných predstavách sa cyklus života odohrával v biologickom cyklickom čase. Dve základné obdobia prírodného roka (obdobie tepla a dostatku v opozícii s obdobím zimy a núdze) oddeľovali jarné a jesenné sviatky kultu predkov. Ich duše sa v podobe sťahovavých vtákov na jar vracali k potomkom, aby im svojím pozitívnym vplyvom zabezpečili dobrú úrodu a prežitie rodu ako takého.

Počas rusadelných sviatkov prinášali ľudia k brehom riek a prameňom obetné dary – chlieb, mlieko a syr, na stromy vešali stužky a do prúdu rieky hádzali vence z kvetov. Počas tohto sviatočného týždňa, podľa tradičných sviatkov, rusalky aktivizovali svoju moc – topili pútnikov, ak neuhádli ich hádanky, borili mosty a hrádze, ničili rybárom siete. Ako ochranu proti ich negatívnemu vplyvu ľudia používali ochranné byliny – černobyľ a mätu.

V strednej Európe splynuli predstavy o rusalkách s predstavami o krásnych zlatovlasých lesných vílach, ktorých sila sa tiež skrývala vo vlasoch. Ich meno etymologicky súvisí so slovanským viliti – šalieť, blázniť. Víly mali nádherný hlas, menili sa na labute, kone a sokoly, vyznali sa v liečení. Rodili sa z kvapiek rosy a farieb dúhy a na ich obľúbených miestach, kde tancovali, rástla v kruhu vyššia tráva, viac jahôd a húb. Milovali sa s mladými mužmi a ako germánske valkýry im pomáhali v boji. Ak sa s nimi chcel mladý smrteľník oženiť, musel im odstrihnúť vlasy či ukradnúť labutie krídla. Ich deti boli výnimočne múdre. Ak sa im však človek znepáčil, pomiatol sa z ich naháňania, spevu a čarov.

Víla Rusalka ilustračný obrázok

Víla Rusalka
ilustračný obrázok

Mužská démonická bytosť vodníka či vodného muža je známa v predstavách západných i východných Slovanov. Ruský vodjanoj, poľský topielec, lužický wódnik i český mužíček sú pomenovania individualistickej, k ľuďom nepriateľskej démonickej bytosti. Jej pôvod možno hľadať v archaických neolitických predstavách o vodných démonoch, ovládajúcich chaotický, tmavý a tajomný podvodný svet. V stredoveku boli slovanské predstavy kontaminované nemeckým vplyvom – tak sa i v českom prostredí objavilo pomenovanie hastrman. Vodník podľa tradičných predstáv prebýval v tmavých vodách, škodil mlynárom, rybárom i plavcom. Jeho priazeň si preto ľudia chceli nakloniť obeťami koní, kráv, čiernych capov, kohútov, masla a vína. Ako ochranný prostriedok pri stavaní hrádze ukrajinskí, poľskí i českí stredovekí stavitelia zakopávali do základov konskú hlavu. Podoba tejto bytosti má rôzne lokálne varianty – ruský vodjanoj je holohlavý utopenec, starec s nafúknutým bruchom a husími nohami, slovenský vodník z tatranských plies je obrastený machom. Nemecký, poľský a český topielec alebo hastrman pripomína čerta či poľovníka v zelenom kabátci, červenom klobúku, s telom mäkkým ako blato, neustále za sebou zanechávajúci mokré stopy z kvapkajúceho kabáta. Každú kvapku podľa tradičných predstáv dokázal premeniť na rozvodnenú rieku, na jar po prebudení lámal ľady, lovil duše utopených ľudí a skladoval ich v hrnčekoch. Vedel sa premeniť na zvieratá, prebýval v hlbinách, po ktorých sa preháňal na obrovskom sumcovi a za mesačných nocí vychádzal na breh česať si mokré vlasy. Lákal k sobášu mladé devy. Ochranou proti tejto bytosti bola rastlina černobyľ, vo svätojánsku noc kvitnúce papradie a najmä klokoč posvätená v kostole na Kvetnú nedeľu.

Lesný a vzdušný démon, ktorého pomenovanie súvisí s hadom, bola v slovanských predstavách baba Jaga. V podobe zlej stareny so strapatými vlasmi a železnými zubami, ktorá ako blesk lieta na ohnivej metle, je zosobnená ničivá búrka. Na ochranu proti nej sa počas búrky na dvor pred domy vynášala chlebová lopata, zrejme relikt obetovania chleba. Jej let ohýbal stromy, zem vzdychala a psy zavíjali. Jej synmi boli ohnivé blesky. Bývala hlboko v lese v chalupe na kuracích nohách, ohradenej plotom z ľudských lebiek a kostí. Živila sa ľudským mäsom a strážila svoj poklad – živú a mŕtvu vodu. Pripomínala germánskych, keltských i zo starších období kultúrneho vývoja známych prírodných démonov, ktorí vlastnili čarovné predmety, poznali ako hady tajomstvá na zemi i pod zemou, desili a ničili ľudí, rozpútavali živly.

Archaické relikty mytologických predstáv predlogického myslenia sa v úpadkovej forme zachovali v najstaršej vrstve čarovných rozprávok − v detskom repertoári. Archetypy pradávnych čias však možno nájsť v symboloch a obrazoch od neolitu podnes. Ich, na prvý pohľad jednoduchá, idylicky malebne pôsobiaca forma skrýva hlbšie symbolické metafory, reflektujúce prvotné štádiá ľudského iracionálneho myslenia.

 

Autor: Katarína Babčáková, etnologička

Článok publikovaný v spolupráci so Štátnou operou Banská Bystrica

foto: internet

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár