Keď Boh vezme do rúk gitaru…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
(Stručné dejiny hudby podľa knihy Genesis; časť prvá)
Milí priatelia, nasledujúci text nechce a „nesleduje“ vôbec nič. Nie je akokoľvek „nábožensko-propagandistický“. Miestami dokonca vyzerá priam až „rúhavo“… Ale nie je to pravda. Skôr taký spontánny nápad. Hravo-láskavá „blbina“. „Kopnutie Múzou“. Pokus o „podobenstvo“, resp. akúsi aktuálnu „postmodernu“. Tak nech vás – prípadne – poteší a pobaví…:)

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a tichá; tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami.

Dielo prvého dňa.

Tu povedal Boh: „Buď zvuk!“, a bol zvuk. Boh videl, že zvuk je dobrý; i oddelil zvuk od ticha. A Boh nazval zvuk „dňom“ a ticho „nocou“. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý.

Dielo druhého dňa.

Potom Boh povedal: „Buď rytmus a staň sa rozdielom medzi vodou a zemou. Notou bez bodky a notou s bodkou. I stvoril Boh rytmus, a oddelil noty bez bodky od nôt s bodkou. Snaha bola, no v rytme plávame stále. Aber trotzdem (voľne preložiteľné ako „nemáme ČAS to riešiť“) nastal večer a nastalo ráno, deň druhý.

Dielo tretieho dňa.

Potom Boh povedal: „Ukáž sa melódia a vynes svoje plody“. A melódia vyhnala svoje plody i zasiala svoje semeno. A Boh videl, že je to dobré, ba až úžasné. Dokonca sa do niektorých svojich božích melódií započúval tak, že si ani nevšimol nastania večera a rána dňa tretieho…

Dielo štvrtého dňa.

A Boh spojil hlasy. Najskôr k obzorom, teda horizontálne. Nazval to polyfóniou. A urobil dve veľké svetlá. Soprán, aby vládol nad dňom a bas, aby vládol nad nocou. (V Čarovnej to síce „vládne“ úplne opačne, ale za to určite môže kolega Diabol; dôkazom je Sarastro, jeho ex-manželka, a všetka tá pekelne krásna muzika. Tenor nevynímajúc!) I Boh cítil, že to spájanie sa k dokonalosti síce potrvá ešte nejaké dni, roky až storočia, ale nakoniec to bude dobré. A mal pravdu. Funguje to aj po večeri a ráne dňa štvrtého, aj po celých tých storočiach. No a nieže je to dobré: Je to vynikajúce! A čo Boh spojil, Človek nech nerozlučuje…

Dielo piateho dňa.

Tu Boh stvoril harmóniu. Hemžite sa, lietajte, hýbte sa, ploďte, množte, robte si čo chcete, hlavne však držte pokope. Vždy pri sebe a pod sebou. Vo vzťahoch úzkych, širokých, a hoci aj miešaných… Zdvojujte, čo potrebujete. Čo netreba, vynechajte… A Boh opäť raz videl, že je to dobré. Dokonalé rovnako jak polyfónia. Mohol teda pokojne nastať večer a ráno dňa piateho.

Dielo šiesteho dňa.

Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba, i všetkému, čo sa hýbe na zemi a v čom je dych života, dávam všetku zelenú trávu“. Ak nie je reč o marihuane (pretože napríklad aj nie je v dejinách hudobného umenia celkom bezvýznamná), je asi reč o šiestom „elemente“: Farbe. V každom prípade, Boh bol zas raz nadmieru sám nad sebou spokojný. Až tak, že (Boh vie, prečo) s veľmi zvláštnym, trošku nepríčetným úsmevom zaspal. Nechceli ho však budiť; aj on mal právo na šábes… Každopádne, nastal večer a nastalo ráno, deň šiesty.

V hlbokej polemike s Knihou Stvorenia dňa siedmeho však Boh vôbec neodpočíval. Lebo sa mu narodil Syn.

Aby plačúce bábo „učičíkal“, nesadol si za organ, a hlavne nepotreboval, aby mu za chrbtom vyspevoval spojený zbor tisíc anjelov, cherubov ani serafov. Navyše sa mu na chóre premnožili myši a na organe rozkúsali mechy! Tak zobral do rúk gitaru. A tisícpercentne prvé, čo lapil, bol D dur. Akord azda najprirodzenejší na svete. Čistý, svetlý, slávnostný, noblesný, kráľovský, „šarlátový“. (Beethoven, Mozart, Vivaldi, Händel, Bach, Charpentier, Purcell by sa zasmiali, okamžite si „ťapli“ a išli na punč. Červený.) Aj keď my, smrteľníci, tú pesničku poznáme skôr v „béčku“. No to ľudstvu medzičasom asi trošku klesli hlasy, úroveň aj štýl… A s nejakými šialenými „barovými“ akordmi by si nezakrvavil ruky ani sám Pán Boh… 🙂

Autograf Tichej noci autora Franza Xavera Grubera,
zdroj: internet

Človek si pôvodne myslí, že prišiel na niečo závratné, keď mu napadne, že ide o obyčajnú ľudovečku. Sicilianu. No potom len stačí trošíčku gúgliť, aby zistil, že „objavil Ameriku“. Na Sicílii.

Toto však nie je žiadna obyčajná „uspávanka“ ani „siciliana“. Je to vesmírny úkaz. Výbuch Supernovy. Hviezda nad Betlémom. Žiarivé južné slnko uprostred temnej alpskej noci. A dokonca len kúštik od Salzburgu, kde sa zrodil ďalší z Jeho najväčších zázrakov!

Ako sa vraví všade, pieseň štatisticky najznámejšia v celej Slnečnej sústave, má práve dnes (24. 12.) dvesto rokov. Zapísali ju pán Franz Xaver Gruber, organista z Oberndorfu, spolu s miestnym duchovným, Josephom Mohrom. A potom išli zrejme tiež na punč. Červený.

No je veľmi zvláštne, že tým dňom, kedy mal Pán Boh odpočívať, nebola sobota ani nedeľa.

V roku 1818 bol Štedrý deň vo štvrtok. Teda Donnerstag. Deň „úderu hromu“… Paradoxne, na rozdiel od inej slávnej ľudovečky – „hromy divo bijú“ –, vyzerala tá krehká, nežná uspávanka (asi) takto:

video

A Človek vidí / počuje / cíti, že je to dobré.

Božsky

Šťastné a pokojné vám i vašim blízkym…

Autor: Peter Hochel

Tichá noc má 200 rokov

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Peter Hochel

pedagóg, dramaturg, publicista

Comments are closed.