Štátne divadlo Košice ukončilo svoju aktuálnu baletnú sezónu klasikou. Labutie jazero na hudbu P. I. Čajkovského, (libreto Vladimir P. Begičev, Vasilij F. Geľcer) a choreografiu podľa M. Petipu a L. Ivanova v réžii a dramaturgii Vladimira Malakhova malo premiéru 23. a 24. marca 2018. Že o toto dielo je stále v kamenných divadlách pretrvávajúci záujem potvrdilo aj nabité hľadisko ŠDKE (22. 6.) do posledného miesta.
Vladimir Malakhov, ktorý vo svojej réžii hosťovsky naštudoval Labutie jazero s košickým súborom vystupoval v dvadsiatich štyroch verziách tohto slávneho baletu v rôznych choreografiách a rôznych divadlách. Labutie jazero ho sprevádza po celý život a viaže sa podľa jeho slov na vlastný príbeh z detstva, keď pozoroval ako žiak baletnej školy labute na jazere a jedna z nich vystúpila k nemu na breh, dala sa ním pohladkať a vzápätí mu skonala v náručí. Tento silný moment ho poznamenal a spomínal si naň vždy, keď už ako profesionál tento balet tancoval. Jeho verzia vychádza (ako väčšina inscenácii Labutieho jazera) z verzie Leva Ivanova a Mariusa Petipu, ako aj z jedného staromoskovského prevedenia, pričom sa snažil priniesť aj niečo nové, nielen vplyvy z rôznych verzií, ktoré tancoval.
P. I. Čajkovskij: Labutie jazero, Štátne divadlo Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Vladimir Malakhov urobil niektoré zmeny v hudobnom zmysle, ktoré si vyžiadali aj iné choreografické riešenia. Novinka je pre slovenské publikum v treťom dejstve, kde nevesty, ktoré svojimi tancami súťažia o priazeň princa sú zároveň súčasťou národných tancov, respektíve na jednej strane reprezentujú svoju krajinu v skupine, na druhej samé seba v sólach pred princom. Paralelne všetky súčasne tancujú pred princom, ale každá svoju vlastnú choreografiu, čo vizuálne a kompozične možno zdanlivo narúša harmonický celok, ale zároveň vnáša do tejto sekvencie mimoriadnu tanečnú ojedinelosť i výtvarnú originalitu v jednotlivých národných krojoch. Oproti originálu sú vynechané niektoré detaily, ako adagio, pas de quatre, tri labute a tretie dejstvo je úplne iné s výnimkou Petipovho originálneho pas de deux. Postava Rotbarta dostala väčší priestor, kostýmovo rezignuje na popisné krídla a prichádza v elegantnej dobovej uniforme. Je to démon, ktorý manipuluje zakliatymi devami do labutí a má dokonca svoju vlastnú, sebe naklonenú družinu čiernych labutí, ktoré sprevádzajú Odíliu na kráľovskej slávnosti a zároveň sa aj implantujú v závere medzi biele labute na jazere, čo vyvoláva mimoriadne esteticky silný efekt a profiluje aj významové napätie.
P. I. Čajkovskij: Labutie jazero, Štátne divadlo Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Malakhov vychádza nielen z Čajkovského nádhernej hudby, ale aj z jeho nešťastného osudu, ktorý je emočne zapustený do hudby Labutieho jazera. Krása – kontra ťažký osud, tieto dve veličiny vyústili do osudovej lásky dvoch bytostí, ktorá mohla mať silu uzdravenia, ale ostala v jeho diele (ako aj v živote) iba ilúziou. A vskutku Malakhovova verzia nemá happy end. Princ Siegfried svojou láskou nepremení dievča z labutieho prekliatia, v zápase s Rotbartom prichádza o život, zároveň Rotbart je zabitý kŕdľom labutích dievčat, hoci sa ho jeho čierne chránenkyne pokúšajú zachrániť. Princ zomiera v náručí milovanej Odetty, ktorá tiež mŕtva klesá na jeho telo utrápená jeho stratou. Slovenské aj české publikum (pri hosťujúcich súboroch) už malo možnosť vidieť verzie Labutieho jazera, kde bol princ utopený v jazere, ale u Malakhova výnimočne zomierajú všetky hlavné postavy vo veľkej dramatickej emócii. Musím sa priznať, že táto verzia (akosi bližšia k realite života a vzdialenejšia od iluzórnej rozprávkovosti) mi jednoznačne imponuje.
Scéna a kostým (Jorgi Roig Menendez) sa niesli výtvarne v empírovom znení. Na horizonte je situované plošné pilastrové stĺporadie s minimalistickým priehľadom do prírody ako do historického obrazu, ktorý je v treťom dejstve prekrytý dojmom slávnostnej bordovej drapérie, spoza ktorej nasvietením v istom momente presvitá silueta Odetty. Stĺporadie po stranách javiska naznačuje jeho hĺbku a členenie. Jednoduché, elegantné, estetické a účelové riešenie, ktoré definuje prostredie aj dobovosť a tancovaniu nezavadzia.
P. I. Čajkovskij: Labutie jazero, Štátne divadlo Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Kostým sa tiež nesie v štýlovej elegancii, v prvých dvoch dejstvách dámy aj páni v pastelových farbách a strihovej striedmosti. Dominuje kostým šaša, ktorý ho výrazne charakterizuje, ale neskĺza do roviny gýču, práve naopak sleduje aj v tejto figúrke vysoký stupeň estetiky. Jednoducho a filigránsky zároveň pôsobí tutu Odetty a Odíllie, vršok riešený v bielom aj čiernom prevedení v kombinácii so zlatými prúžkami, ktorý dodáva kostýmu jemnosť, krehkosť, čistotu (Odetta) a pikantne provokatívnu frivolnosť (Odília). Aj tutu sú navrstvené z labutích pierok tak, aby evokovali naturálnosť a ich autenticitu podčiarkujú „náhodilé“ situácie, keď ich tanečnica pri tanci občas stráca. Vizuálnu striedmosť prvých dvoch dejstiev vykompenzuje pompézne tretie dejstvo vo farebnej a strihovej výpravnosti s okázalými potlačovými prvkami v štruktúre látok a ich lesku, definujúce charakteristické prvky národných krojov zo Španielska, Talianska, Maďarska, Poľska a Ruska. Napriek vizuálnej výpravnosti sú tieto kostýmy navrhnuté s mimoriadnym citom pre vkus, rešpektovaním tradície a zároveň posunuté do estetickej zjednodušenej štylizácie v zmysle ducha doby Napoleona (uniformy, aj šašov klobúk, róba kráľovnej). Rotbart má v tomto prevedení absenciu krídiel, musí si vystačiť s vlastnými pažami, za to disponuje mimoriadne elegantným kostýmom vo forme váženej a šviháckej uniformy.
P. I. Čajkovskij: Labutie jazero, Štátne divadlo Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Prvé dve dejstvá či už vo vizuálnej vlažnosti (okrem postavy šaša) aj v tanečnom prevedení profilovali istý druh rozpačitosti. Princ Siegfried (Martin Banyai) na záver sezóny nemal najšťastnejší deň, počiatočné chyby v doskokoch, nevyvážený balans, nedotiahnuté skokové prvky aj drobné vyvrtnutie v členku ho zrejme aj psychicky rozhodili a tým pádom aj výrazovo pôsobil v prvých dvoch dejstvách pomerne strnulo, toporne a bez akcie. Napraviť si reputáciu mu pomohli ostatné dve dejstvá, kde zapojil viac koncentrovanej techniky, disciplinovaného tancovania a vložil do postavy aj emóciu a temperament. Bez výrazu mu sekundovala chodiaca postava Kráľovnej – Siegfriedovej matky (Beáta Gogová), ktorú viac definoval kostým ako hra. Minimalistické gestá aj výraz bez výrazu vyjadrovali emočnú absenciu a akési (žeby aristokratické ?!) odpojenie od materinských citov. Nevolám po okázalej teatralite, ale trochu emočného ponoru by nezaškodilo.
Kompenzáciou prvej časti večera bol absolútne suverénny, technicky zdatný, temperamentný a aj karikovane hravý Šašo (Daniel Lee). Ovládol javisko rozšafným herectvom, jednoznačnými skokmi, sebavedomými piruetami. Postava ho nielen evidentne baví, ale je si aj po technickej stránke javiskovo istý. Hajlajtom večera (napokon tak to má byť a aj sa to očakáva) bola Odetta/Odília (Shoko Yamada), ktorá odtancovala svoju rolu technicky dôsledne, presne, koncentrovane s akcentom na drobné muzikálne nuansy, detaily, ozdoby. Jej Odetta/Odília však disponovala aj registrom hereckých akcií, od krehkej a ubolenej zakliatej bielej labute, plnej plachosti, lásky a čistoty až po dynamickú, zákernú a vrtošivú čiernu labuť, ktorá ovládla scénu nielen tanečnými gestami, skokmi, variácami a suverénnym fouetté, ale aj presne nadávkovaným očným kontaktom s Rotbartom aj ostatnými postavami. Mimoriadne príťažlivým prvkom bola aj komunikácia Siegfrieda a Odetty v jemných pantomimických polohách, kde si akoby „znakovou“ rečou symbolov odovzdávali informáciu o svojej situácii.
P. I. Čajkovskij: Labutie jazero, Štátne divadlo Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Princov priateľ Benno (Igor Pashko), Pas de Trois (Nina Ravasová, Kristína Miškolciová), Veľké labute (Inessa Yagolnik, Lilla B. Babos), Malé labute (Ema Dobšinská, Nina Ravasová, Silvia Borsetti, Kristína Miškolciová) nezanechali zvlášť hlbší dojem, ale ich úlohy boli odtancované slušne. Príjemným prekvapením sa stal Rotbart (Mariano Covone), ktorý tancoval prirodzene, jeho štíhlé elegantné paže opisovali imaginárnu „grafiku“ krídiel vo vzduchu, skáče sebavedome a prináša na javisko aj charizmaticky démonické fluidum pomstychtivého čarodejníka.
Tretie dejstvo výtvarne aj tanečne charakterizujú národné tance a ich sólové tanečnice (nevesty). Mimoriadne zaujala Ruská princezná(Adrien Tiszai) s detailnou prácou rúk a gest v maximálnej koncentrácii predovšetkým v pomalých hudobných polohách, svojim temperamentom ovládla priestor Španielska princezná (Nina Ravasová), nepochybne však aj ostatné Poľská princezná (Františka Vargová), Neapolská princezná (Kristína Miškolciová) a Maďarská princezná (Lilla Babos) odviedli reprezentatívny výkon či už v skupine, alebo vo svojich sólových partoch.
Malakhov aj v záverečnom dejstve pridáva Čajkovského pôsobivé hudobné pasáže, na ktoré nie sme v ostatných verziách Labutieho jazera zvyknutí a robí tak tú svoju akosi plnšou a emočne vygradovanejšou. Rovnako tak je príjemný nápad kombinácie bielych labutí s čiernymi v zborových scénach nielen na optický, ale aj príbehový efekt. Malakhov sa musel vysporiadať ešte s jedným, dosť závažným momentom, ktorým je veľkosť (respektíve malosť) javiska. Na málo rozmernú plochu nemal šancu vtesnať davy labutí a aj jednotlivé výkony v rámci skokov musel upraviť (vyrátať) tak, aby sa na javisko v prijateľne efektnom znení zmestili. Hoci sa s touto situáciou vysporiadal slušne, napriek tomu vzniká občas pocit, že sa protagonisti do vymedzeného priestoru nezmestia. Bol zároveň nútený použiť aj menej labutí, čo okliešťuje dojem zmnožených výpravných scén a eliminuje ich na skupinové variácie.
Záverečná scéna zdanlivo morbídna a realistická, kde necháva netradične zomrieť všetky postavy, vyznieva vo svojej dramatickej pravdivosti paradoxne vizuálne snovo, čím jej je ponechaná výtvarná rozprávkovosť. Bonusom večera je aj prítomnosť živého orchestra (Malakhov sa teda neutiekol k verzii zo záznamu), horšia je však skutočnosť, že úroveň hrania orchestra zápasila s evidentným stupňom amaterizmu v mnohých polohách a pasážach s elementárnymi chybami, ktoré priam škrípali v ušiach.
P. I. Čajkovskij: Labutie jazero, Štátne divadlo Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský
Notoricky známe dielo klasického baletu Labutie jazero môže mať rôzne podoby a verzie. Poznáme zo zahraničných i domácej scény dokonca moderné verzie (John Neumeier 1976, Mats Ek 1987, Matthew Bourne 1995 – s pánskym obsadením labutí, na domácej pôde Ján Ďurovčík so svojim tanečno-hudobno-činoherným projektom „Labuťko“ 2007, alebo na českej scéne slovenský choreograf Mário Radačovský so svojim Black & White 2015, s ktorým dokonca hosťoval pred pár dňami práve v Košiciach). S klasickými podobami jemne modifikovaných verzií sme sa mohli stretnúť pri hosťovačkách iných divadiel. Tá Malakhovova podoba klasického Labutieho jazera s vynechaním niektorých pôvodných choreografických pasáží, s doplnením niektorých hudobných motívov, skombinovaním príbehových rovín, v elegantnom vizuálnom prevedení a s vlastnou významovou ideou záveru neurazila tradíciu a nesnažila sa byť nástojčivo progresívnou. Je to maximálne prijateľná verzia, (v ktorej síce láska nevíťazí), ale ktorá keď je kvalitne zatancovaná má svoju náležitú hodnotu, fazónu a dôstojnosť. Škoda len, že ju musel na malé javisko ŠDKE akosi „napchať“, že z orchestrálnej jamy nečakane čosi neadekvátne „zavŕzga“, a že sa občas na javisku ktosi potkne, alebo páry za sebou nekončia v zákryte. Košické publikum je však mimoriadne vďačné a hoci by sa nám mohlo občas zdať, že tlieska aj tam kde nemá, vníma tento akt zrejme ako srdečnú podporu „svojim“ umelcom. A to je divadlo – kúzlo aj riziko okamihu.
Autor: Barbara Brathová
písané z reprízy 22. 6. 2018
Peter Iľjič Čajkovskij: Labutie jazero
Štátne divadlo Košice
Réžia a choreografia: Vladimir Malakhov
Hudobné naštudovanie: Igor Dohovič
Dirigent: Igor Dohovič
Libreto: Vladimir P. Begičev, Vasilij F. Geľcer
Dramaturgia: Vladimir Malakhov
Scéna a kostýmy: Jorgi Roid Menendez
osoby a obsadenie reprízy 22. júna 2018
Odeta/Odília: Shoko Yamada
Princ Sigfrid: Martin Banyai
Rotbart: Mariano Covone
Šašo: Daniel Lee
Kráľovná – Sigfridova matka: Beáta Gogová
Benno, Princov priateľ: Igor Pashko
Pas De Trois: Nina Ravasová Kristína Miškolciová
Princov tútor, Ceremoniál: Oleksandr Khablo
Veľké Labute: Inessa Yagolnik, Lilla B. Babos
Malé Labute: Ema Dobšinská, Nina Ravasová, Silvia Borsetti, Kristína Miškolciová
Ruská princezná: Adrien Tiszai
Poľská princezná: Františka Vargová
Neapolská princezná: Kristína Miškolciová
Španielska princezná: Nina Ravasová
Maďarská princezná: Lilla Babos
Orchester Štátneho divadla Košice
video
