Keď mal Karol Elbert 33 rokov, vážil 40 kg. Je autorom šlágru Maličká slzička

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Výpis z knihy prírastku väzňov z archívu koncentračného tábora v Mauthausene udáva 6. máj 1945 ako deň oslobodenia Karola Elberta, väzňa číslo 119667. Z tábora bol prepustený o mesiac neskôr s provizórnym identifikačným certifikátom vystaveným 5. júna 1945 v pobočnom tábore Ebensee. Mal vtedy necelých 33 rokov, vážil 40 kíl. Keď sa fyzicky a duševne pozviechal, začal žiť svoj nový, svoj druhý život a komponovať pozoruhodnú hudbu ľahkého i vážneho žánru, žijúcu podnes.

Autorka týchto riadkov venovala slovenskému skladateľovi Karolovi Elbertovi (19. december 1911 Trnava – 20. november 1997 Bratislava) samostatnú kapitolu v knihe Maličká slzička. Nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov (Hudobné centrum, Bratislava, 2016) nazvanú tiež Maličká slzička.

Názov knihy a uvedenej kapitoly vznikli z obdivu k rovnomennému Elbertovmu evergreenu a úcty pred jeho autorom. Ale keby sa v máji 1945 nebol Elbert dožil oslobodenia koncentračného tábora, nepoznali by sme dnes spomínaný evergreen. Toto drobné dielko vzniklo v Žiline, kde smel pôsobiť pred inhaftovaním a odvlečením do koncentračných táborov. A potom nosil Maličku slzičku v sebe tak dlho, až kým nevyšla v roku 1946 v Dusíkovom hudobnom nakladateľstve.

Karol Elbert z čias pôsobenia v Košiciach, karikatúra. Zdroj: pozostalosť Karola Elberta.

Z rozhlasovej relácie k 85. narodeninám Karola Elberta, ktorej autorom bol Pavol Zelenay, sa poslucháči dozvedeli o hudobných začiatkoch Trnavčana Karola Elberta. Skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský bol v Trnave susedom rodiny Elbertovcov, ba bol dokonca hybnou silou, aby sa z mladého Karola Elberta stal hudobník. Schneidra-Trnavského zaujala Elbertova hra na klavíry, odporučil mu študovať hudbu. Tak sa dostal Karol Elbert na Hudobnú a dramatickú akadémiu do triedy Alexandra Moyzesa.

Alexander Moyzes bol pre Karola Elberta človekom, na ktorého si s úctou celý život spomínal. Počas štúdia v Bratislave hrával cez prestávky tanečné skladby, na ktoré celá trieda tancovala. Jeho učiteľ mal pre túto hudbu porozumenie, svojho žiaka nezahriakol, ba bol na jeho skladby v štýle Jaroslava Ježka hrdý.

Ale Elbertova cesta do sveta hudby bola zložitá a bolestná, ba jeho život visel na vlásku. Patril k hudobníkom, ktorí uprostred minulého storočia kruto pocítili dôsledky nemeckého národného socializmu. Prejdime sa životom mladučkého hudobníka Karola Elberta, jeho vývojom od čias ukončenia štúdií až do roku 1945.

Pavol Zelenay (vľavo) a Karol Elbert na oslave jeho 70. narodenín v roku 1981. Foto: zbierka Pavla Zelenaya

Keď sa v roku 1935 konal v Bratislave koncert poslucháčov Hudobnej akadémie, krátkou skladbou sa predstavil aj Karol Elbert. V roku 1937 sa uskutočnil jeho absolventský koncert. Ako skladateľ sa predstavil husľovou sonátou, na koncerte preukázal i svoje schopnosti ako dirigent. V tom čase pôsobil už ako korepetítor v Mestskom divadle v Opave. Patril dokonca do predstavenstva divadla a ako korepetítor sa podieľal nielen na uvedení operiet, ale aj na hudobných prípravách náročných opier ako boli Straussova Elektra a Wagnerov Lohengrin.

Mesto Opava patrila k územiu v Československu, ktoré bolo zaplnené nemeckými utečencami pred hitlerovskou politickou garnitúrou. O situácii Elbert určite vedel. Zatiaľ sa ale tento problém dotýkal mladého Trnavčana pravdepodobne iba okrajovo, i keď aktuálny vývoj v sudeto-nemeckej oblasti Čiech v predvečer neslávnej Mníchovskej konferencie nebol pre židovského mladíka dobrou pôdou pre bezstarostné muzicírovanie v divadle.

Z Opavy napokon odišiel, v lete 1937 pôsobil v Piešťanoch. Od augusta 1937 bol Antonínom Drašarom, riaditeľom Slovenského národného divadla v Bratislave, ktorý súčasne viedol aj Východoslovenské divadlo v Košiciach, angažovaný na jeden rok ako korepetítor a kapelník do košického divadla. V tejto fáze v Košiciach neexistoval operný súbor, Elbert naštudoval a ako dirigent uviedol premiéry a reprízy operiet Kukačka, Biela vrana, Stratená varta, Dieťa cirku, a Za naším salašom. Pripravil aj uvedenie 2. symfónie svojho učiteľa Alexandra Moyzesa.

Avíza premiér v košickom divadle. Zdroj: pozostalosť Karola Elberta.

Pôvodne na rok uzavretý angažmán Elberta v Košiciach bol predĺžený. V novembri 1938 uviedol s veľkým úspechom premiéru Nedbalovej Poľskej krvi. K uvedeniu plánovanej operety Dolárová princezná od Lea Falla ale už nedošlo. Od 9. novembra 1938 už Elbert nebol zamestnancom košického divadla. Elbert vo svojom životopise píše: „Po pripojení Košíc k Maďarsku musel som miesto opustiť, a v časoch fašistickej éry nemohol som sa už uplatniť ako dirigent a účinkoval som len ako klavirista v hudobnom súbore v kaviarni Grandhotelu v Žiline.“ Túto vetu bolo potrebné čítať hlavne medzi riadkami a potrebné bolo nájsť predovšetkým dobové pramene, ktoré ju vysvetľujú a dokumentujú.

Karol Elbert spadal najneskôr od vydania nariadenia vlády Slovenského štátu z 17. mája 1939 o založení Hudobnej komory pod tretí odstavec tretieho paragrafu tohoto vládneho nariadenia, ktorý znel: Židia (§ 1 Reg.-Vdg. Z 63/1939 Sl. G.) nemôžu byť členmi Hudobnej komory.“ Dostupné zápisnice zasadaní komornej rady ponúkajú záznamy o odmietnutí žiadostí o prijatie za jej členov viacerých židovských hudobníkov.

Karol Elbert (vpravo) pred divadlom v Košiciach 1937. Foto: pozostalosť Karola Elberta.

O prijatie požiadal aj Karol Elbert. Od 14. septembra 1939 sa mu napodiv pošťastilo byť držiteľom preukazu člena Hudobnej komory. Jeho členstvo však zároveň Hudobnej komore spôsobovalo problémy. K jeho žiadosti o prijatie si Ministerstvo školstva a národnej osvety vyžiadalo stanovisko komornej rady. Tá dvakrát zaslala na ministerstvo odborný posudok na hudobníka Karola Elberta a navyše odvážne dodala, že menovaný nemá ako umelec ani ako človek žiadne vzťahy k židovstvu, a že teda jeho žiadosti o členstvo môže byť vyhovené.

Sekretárom Hudobnej komory bol v tom čase Alexander Moyzes, vedúcim podsekcie, do ktorej patrili skladatelia a dirigenti, bol Mikuláš Schneider-Trnavský. Obaja Elberta dobre poznali, vedeli o koho ide. Urobili zrejme všetko preto, aby Elberta kryli a umožnili tak svojmu bývalému susedovi, žiakovi a medzičasom i kolegovi Elbertovi stať sa členom komory. Ako sa neskôr ukázalo, členstvo v komore bolo Elbertovi platné oveľa viac než stavovská príslušnosť. Bez členskej legitimácie a povolenia nesmel v období Slovenského štátu nikto nikoho zamestnať. Mať v ruke legitimáciu znamenalo mať aj živobytie.

V dôsledku novej politickej situácie sa stal z absolventa hudobnej akadémie nedobrovoľný kaviarenský hráč putujúci z mesta do mesta. Bol práve tam, kde do počtu chýbal klavirista. Jeho novými pôsobiskami po odchode z Košíc boli po roku 1939 Grandhotel vo Zvolene, Dancing Felix v Žiline, hotel Hlavina v Bánovciach nad Bebravou a žilinský Grandhotel. V uvedených rokoch hrával s Gejzom Russó a Kollisom Vilémom, v triu s Jancsi Illéšom a Lajošom Tökölym a napokon ako sólový kaviarenský klavirista v Grandhoteli Žilina.

Hotel Grand v Žiline v roku 2016, foto: Agata Schindler

Posledná zmluva medzi Hudobnou komorou, Karolom Elbertom a Grandhotelom v Žiline je dochovaná na obdobie od 1. mája 1941 do 30. apríla 1942. Za Grandhotel podpísal zmluvu istý pán Závodský. Zmluva bola Hudobnou komorou vyhotovená s dodatkom, že Elbert môže svoju činnosť vykonávať za predpokladu, že bude vlastniť pracovné povolenie. Pracovné povolenia, tzv. „žlté výnimky“, udeľoval židom prezident Tiso a v súvislosti s „riešením židovskej otázky“ mali byť v roku 1942 mnohým odňaté. V priebehu platnosti zmluvy mal Karol Elbert v rukách „Osvedčenie“, ktoré ho čiastočne oslobodzovalo od povinnosti nosenia židovskej hviezdy.

Napokon bol Karol Elbert aj tak v žilinskom zbernom tábore dva dni internovaný, ale arizátor Grandhotela ho vykúpil za 7 litrov vína. Sedem litrov vína zachránilo hudobníka Elberta v roku 1942 pred hroziacou deportáciou, ktorej sa nevyhla jeho rodina. Z Trnavy bola odvezená prvým rodinným transportom 11. apríla 1942 do koncentračného tábora Auschwitz (Osvienčim). Patrila doňho prvá Elbertova manželka Alžbeta, ktorá tak isto ako Elbertovi rodičia a jeho sestra Alica, holokaust neprežila.

Prečítajte si tiež:
Umelci – obete nacizmu

Od deportácie za sedem litrov vína uchránený Karol Elbert hrával v žilinskom hoteli v smokingu, ktorý bol jeho zmluvne dohodnutou rovnošatou, naďalej zábavnú hudbu. Bez ohľadu na meno autora hudby hrával to, čo sám uznal za vhodné, možno i jeho práve čerstvý swing Maličká slzička a pomalý foxtrot Ja viem, že mňa už nemiluješ. Akademický vzdelaný Karol Elbert vyhrával v bare „s tým veľkým židovským nosom, kde chodili esesáci, gardisti a podobne…“ poznamenal jeho priateľ Samo Trojan.

Po potlačení Slovenského národného povstania Elberta na ulici zatkli. Prv bol väznený v Ilave, odtiaľ ho dopravili do reaktivovaného sústreďovacieho tábora židov v Seredi. V druhej deportačnej vlne ho koncom septembra 1944 odvliekli vo vozni pre dobytok zo Serede do Osvienčimu. Ostnaté drôty tohoto koncentračného tábora obklopovali klaviristu žilinského Grandhotela „iba“ niekoľko týždňov, odtiaľ, ako porozprával svojmu priateľovi Zelenayovi, ho poslali na pochod smrti do tábora Groß Rosen.

Certifikát vystavený v tábore Ebensee 5. júna 1945. Zdroj: pozostalosť Karola Elberta.

Išli peši asi dva dni, ale prišlo im oproti auto SS, a vrátilo ich, lebo Groß Rosen medzitým obsadili sovietske vojská. […] Po návrate do Osvienčimu na veľké prekvapenie našli chorých, ktorých tam zanechali, ešte na žive – rátalo sa s tým, že kto neodíde, bude zabitý. Ale to už z diaľky bolo počuť front. Blížili sa Rusi. Naložili ich teda v januári na otvorené vagóny a viezli do Mauthausenu. Veľa ľudí pomrzlo. Zachránil sa tak, že cez okno vliezol do ‚Kleider Magazínu’ a natiahol na seba troje oblečení väzenských šiat.“

Elbertove spomienky potvrdzuje niekoľko prameňov. V Osvienčime bol vedený pod číslom B-11888, odtiaľ bol deportovaný do koncentračného tábora v Mauthausene, kde dorazil 25. januára 1945. Po registrácii bol pod novým identifikačným číslom 28. alebo 29. januára 1945 presunutý do tábora Ebensee. Tábor v Ebensee bol pobočným táborom koncentračného tábora Mauthausen, ležiacom v nádhernej alpskej oblasti medzi Salzburgom a Lincom. Pamätníci tábora Ebensee uvádzajú, že išlo o jeden z najhorších, pretože bol v posledných týždňoch pred oslobodením totálne preplnený evakuovanými väzňami z iných táborov a vládol v ňom nepredstaviteľný hlad.

Zo spolu približne 27 000 väzňov, ktorí boli do Ebensee dopravení, zahynulo v dôsledku hladu, ťažkej práce, vysilenia, chorôb a šikanovania vyše 8 000 ľudí. V konečnej fáze živorilo v barakoch na trojposchodových posteliach po 600 ľuďoch viac ako 18 000 väzňov. Patril k nim aj ešte pred rokom v žilinskej kaviarni na klavíri vyhrávajúci Karol Elbert. V kamenistom teréne kopal podzemné chodby, ktoré mali slúžiť bezpečnému umiestneniu nacistického podzemného zbrojného projektu. Po ťažkom zranení nemal veľa šancí prežiť, čakal naňho takzvaný „Schonungsblock“ (šetriaci blok), kde zhromažďovali slabých a chorých odsúdených na smrť. Zásluhou jemu známeho lekára sa však dostal do nemocničného revíra.

Ebensee. Vchod do pamätníku tábora v roku 2014, foto: Agata Schindler

4. mája 1945 zaznamenali väzni oheň a dym pri kanceláriách a barakoch. Pálili sa dokumenty, stopy po zverstvách. Táborový komandant nechal nastúpiť všetkých 18 000 väzňov k záverečnému obludnému triku. Oznámil, že prišli Američania a prikázal všetkým odísť do podzemných chodieb aby boli takto uchránení pred prestrelkou. 18 000 väzňov príkaz neposlúchlo, vedeli, že vchody do chodieb boli preparované výbušninami, v ktorých mali sami zahynúť. Trvalo to ešte dva dni a Američania skutočne prišli.

Výpis z knihy prírastku väzňov z archívu koncentračného tábora v Mauthausene udáva 6. máj 1945 ako deň oslobodenia Karola Elberta, prepustený bol o mesiac neskôr. Na cestu domov bol vybavený 500 korunami. Na ceste domov išiel v rakúskom Linci okolo opusteného rozbombardovaného domu. Zbadal v ňom klavír. Ozvala sa v ňom duša veľkého muzikanta a nedalo mu, aby si na ňom nezahral.

Na Slovensku našiel Karol Elbert nažive iba brata Zoltána, sám sa vrátil chorý, s flegmónou, vážil ledva 40 kíl. Priateľ Samo Trojan ho spoznal až po hlase, keď Karol Elbert pred ním stál a spýtal sa: „Samko, ty ma nepoznáš?“

Na fotografii, ktorá vznikla v Ebensee v deň oslobodenia, je Elberta možné identifikovať iba podľa jeho do prázdna hľadiacich očí, z ktorých sa ešte nevytratil desivý strach. Jeho zdravotný stav po návrate domov neumožňoval zaradiť sa do zamestnania. Až po psychickom a fyzickom pozviechaní sa začal pôsobiť v kaviarni Tatra v Bratislave – opäť ako klavirista. Karol Elbert bol na jeseň 1944 deportáciou do nacistického tábora Auschwitz odsúdený na smrť. Mal vtedy necelých tridsaťtri rokov. Iba niekoľko šťastných náhod mu dovolilo prežiť.

Karol Elbert (prvý zľava) v deň oslobodenia v koncentračnom tábore Ebensee. Foto J. Malan. National Archives Washington.

Keď vo veku nedožitých 86 rokov v Bratislave 20. novembra 1997 zomrel, v nekrológu odvysielanom v rozhlase, zazneli nasledovné slová jeho priateľa Zelenaya: „Svoje okolie obohacoval Karol Elbert nielen po stránke odbornej, ale i po stránke ľudskej. Vždy sa dalo spoľahnúť na jeho presnosť a zodpovednosť, všetkých si vedel získať svojou tichou povahou, láskavosťou a porozumením. V užšom kruhu priateľov bol obľúbený kvôli zmyslu pre decentný humor a pohotový vtip, ktorý nestratil napriek tomu, že sa v živote musel vyrovnávať s mnohými ťažkosťami.“

Jednou z ťažkostí bolo nepochybne mentálne a racionálne spracovanie všetkého toho strachu, pokorenia, bolesti a beznádeje, ktoré pretrpel. V tvorbe ich reflektoval až po štyroch desaťročiach. Vtedy sa vyspovedal sebe samému jemu najbližším jazykom – hudbou. Na báseň Ivana Mojíka skomponoval pomník obetiam holokaustu nazvaný Malá panychída nad zrúcaninami varšavského geta, Smútok za Ester, pre spev, ženský zbor a klavír.

Karol Elbert (druhý zľava) na oslave jeho 70. narodenín v roku 1981. Foto: zbierka Pavla Zelenaya.

Karol Elbert nie je neznámy, niektoré jeho populárne piesne sa stali evergreenmi. Ale i jeho tvorba z oblasti swingu, jazzu a z oblasti tzv. vážnej hudby je v každom prípade vhodná povšimnutia. Okrem profesionality a invencie v nich nájdeme i kus Elbertovho šibalstva, ktorým sa na svet usmievali jeho huncútske oči.

Autor: Agata Schindler

Archív Umelci – obete nacizmu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

hudobná kritička a publicistka, spolupracovníčka Opera Slovakia z Drážďan

Zanechajte komentár