Keď si na balete dáme ,,šlofíka“

V predvianočnom čase uviedol Balet SND projekt Beatles go Baroque na piesne Beatles v barokových úpravách Petra Breinera, ktorý bol prizvaný na spoluprácu na našu národnú scénu už po tretíkrát (Slovenské tance, Romeo a Júlia). Päť choreografií na barokovú adaptáciu Beatles (albumu, ktorý vznikol viac ako pred tridsiatimi rokmi a jedna časť albumu, ktorý ešte nevyšiel) má byť pokračovaním projektu Choreografický ateliér.

Dostali v ňom šancu mladí talentovaní choreografi Japonka Reona Sato – absolventka VŠMU (2017), odbor choreografia baletu, (od roku 2014 pôsobí v Balete SND, od roku 2010 ako sólistka), Andrej Petrovič, slovenský tanečník žijúci v zahraničí (od roku 2007 je členom svetovej Akram Khan Company v Londýne, kde je popredným tanečníkom a asistentom choreografa Akrama Khana), Glen Lambrecht z Antverp, ktorý pôsobil vo Flámskom kráľovskom balete v Antverpách (od roku 2016 je členom Baletu SND), Adrian Ducin z Moldavska, ktorý je od roku 2015 študentom VŠMU, odbor choreografia baletu (pôsobil v balete Moldavskej národnej opery, od roku 2002 v Balete SND, od roku 2008 ako sólista) a skúsený Igor Holováč z choreografov strednej generácie, ktorý pôsobil v Balete SND od roku 1984 ako tanečník, od roku 1993 ako prvý sólista, od roku 2004 je baletným majstrom Baletu SND.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Chiaki Honda, Jean-Michel Reuter
(choreografia Fool on the hill),
foto: Peter Brenkus

Dirigent, klavirista, skladateľ, aranžér a publicista Peter Breiner je jedným z najhrávanejších svetových hudobníkov, z jeho projektu sa za viac ako tridsať rokov existencie predalo takmer trištvrte milióna nosičov, bolo vytvorených niekoľko desiatok ďalších choreografií na svetových pódiách. Breiner sa rozhodol upraviť ďalších 23 pesničiek pre album Beatles Go Baroque Again a SND je vlastne prvé, ktoré malo možnosť choreografovať jednu zo siedmich častí.

Breiner v historickej budove SND zdvihol jamu, čím dosiahol, že je fyzicky orchester aj zvuk hmatateľnejšie prítomnejší a bližšie k divákovi. Podobne ako to bolo zvykom v baroku dirigenti (Peter Breiner a Peter Valentovič) hrajú zároveň popri dirigovaní na čembalo. Riaditeľ Baletu SND Jozef Dolinský sa na tlačovke vyjadril, že tento projekt je akoby aj jeho osobným návratom k Beatles v zmysle niekdajšej hry na gitare a vtipne choreografov prirovnal k štyrom členom Beatles a Yoko Ono (v podobe Japonky Reony Sato). Rovnako sme sa dozvedeli, že Peter Breiner bol oslovený aj na štvrtý projekt k stému výročiu založenia SND, kde 21. novembra 2020 odpremiérujú Majstra a Margarétu Bulgakovovho románu.

Beatles Go Baroque nejde po príbehu populárnej anglickej kapely 60. rokov minulého storočia, v projekte sú použité ich skladby v barokových úpravách a choreografie nekopírujú ich obsah. Spoločnými troma motívmi všetkých choreografií, ako informovala dramaturgička baletu Eva Gajdošová, je posolstvo Beatles a ich doby, ktorými sú sloboda – krása – láska, pričom každý tvorca pochopil a uchopil tému individuálne zo svojho pohľadu. Nikto z choreografov si hudbu (výber skladieb) sám nevyberal s výnimkou Adriana Ducina, ktorý svoju choreografiu už pred časom predstavil ako bakalársku prácu.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Victoria Zinovieva, Dansaran Vandanov, Natália Planková, Jean-Michele Reuter,
(choreografia Eight days a week),
foto: Peter Brenkus

Zatiaľ čo Reona Sato považuje za nosný motív samoty, hľadá krásu a krásu slobody, ktorou ju hudba Beatles inšpiruje, Andrej Petrovič si vyberá tému stretu generácií, kontry mladej so staršou, vníma hudbu kapely ako prepojenie generácií od 60. rokov až po súčasnosť a zároveň hľadanie spoločnej cesty generácií a ich zmierenie vo vzájomnom pochopení. Glen Lambrecht vzdáva hold piatim cnostiam ženy v kontre s mužom (vyžarovanie, starostlivosť, empatia, intelekt a schopnosť viesť), zobrazuje ich prostredníctvom piatich pohybových sekvencií a v identite mužsko-ženských kostýmov vyjadruje variabilitu ich spoločných čŕt. Adrian Ducin sa snaží vyjadriť tempo našich súčasných životov, neschopnosť vnímať maličkosti a tvrdí spolu s Beatles, že láska je to, na čom naozaj záleží. Igor Holováč prirodzene zo skúsenosti strednej generácie rieši presah krásy do dozrievania a nachádzania nielen nostalgie v spomienkach na mladosť, ale aj istej atraktivity starnutia.

Motív krásy, lásky, ale najmä slobody nie je demonštrovaný len v hudbe a výpovediach choreografií, ale je podložený aj manipuláciou kostýmov – je to akési postupné obnažovanie sa (oslobodzovanie sa od odevu – vyzliekanie sák, plášťov, barokového kostýmu, strhnutie vlečky, alebo snímanie parochní) – tento moment je aj vizuálnym spoločným menovateľom všetkých choreografií, ktoré sa mimochodom prelínajú jedna cez druhú, plynú tesne za sebou, dokonca štvrtá s piatou je prepojená tanečnicou z predchádzajúcej, ktorá prinesie rekvizitu (lampu) do poslednej choreografie. V troch choreografiách sa objaví ešte jeden spoločný prvok a tým je stolička (Sato – kancelárska, Petrovič – záhradná, Holováč – lavice, kruhové stoličky), ktoré sú akýmsi raz uzemnením, inokedy transportným prvkom, alebo variabilným na komunikáciu s pohybom. Účel tohto zjedocujúceho prvku nie je celkom jasný a v prvých dvoch choreografiách pôsobí viac rušivo, než účelne a metaforicky.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Helene Ziener, Tatum Shoptaugh, Viacheslav Kruť, Klaudia Görözdös
(choreografia Yesterday, today and tomorrow),
foto: Peter Brenkus

Zjednocujúcu scénu pre všetky choreografie vytvoril Milan Ferenčík, ktorý ma za sebou stovky inscenácií, v Balete SND vytvoril napríklad scénu pre Snehulienku a sedem pretekárov v réžii a choreografii Libora Vaculíka, Deti Titaniku v choreografii Christophera d´Amboise, ale bratislavský divák si ho iste pamätá aj z progresívnych scénografii na tú dobu s použitím netradičných materiálov v operných dielach ako Rusalka, alebo Čarovná flauta. Ferenčík zvolil pre neho typickú čistú jednoduchú scénu, ktorú „dokresľuje“ v jednotlivých choreografiách fragmentálnymi prvkami a zmenou farby svetla. V prvej choreografii (Reona Sato) použil tmavý zadný plán evokujúci symbolický hviezdny horizont a spustil zvrchu závesy (strapcovité pruhy z ľahkých materiálov – igelit? v bielej a čiernej farbe s efektom lesku), v druhej choreografii (Andrej Petrovič) spustil súvislé pruhy nasvietené na červeno (objaví sa fialová aj bordová) korešpondujúce s pásmi jednej z protagonistiek na kostýme, sú to akési opäť symbolické výkričníky, v ďalšej choreografii (Glen Lambrecht) použil plošný preseknutý fragment barokového portálu a lustre, ako aj priemet barokového stropu v projekcii, ktorého motív sa objavil aj na veľkorysej drapérii okolo tanečnice vo forme obrovskej sukne, v choreografii Adriana Ducina predeľuje scénu bielym zadným pásom, ktorý nasvietením mení atmosféru a v poslednej choreografii (Igor Holováč) najviac zapĺňa scénu rekvizitami (lavice, stoličky, lampa), pričom stoličky sa opakovane v rôznych formách objavia aj v iných choreografiách.

Scénografovi sa podarilo v princípe základnú rovnakú scénu meniť pridávaním prvkov, alebo svetla, pričom svetelný dizajn profiluje zmenu atmosféry a nálady situácií. V zásade však s pokorou a eleganciou necháva čistý priestor primárne tancu. Projekcia fotografie kapely Beatles v závere má síce logické podloženie (žeby odkaz na slovenského fotografa Deža Hoffmana?) jej aplikácia pôsobí však prvoplánovo a pre „dopovedanie“ celku z môjho pohľadu zbytočne popisne. Akokoľvek je scéna symbolická, čistá a nenáročná na vnímanie aj realizáciu pôsobí trochu akoby bola vyskladaná z prvkov vytiahnutých z depozitu divadelných dielní v zmysle akejsi „recyklácie kulís“ v šetrivom móde.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Cosmina Zaharia, Sarah Millner (choreografia Michelle),
foto: Peter Brenkus

Kostým navrhol Peter Čanecký, ktorý údajne s tvorcami v procese veľa komunikoval. Počas svojej kariéry sa, okrem iného, podieľal na takmer štyristo inscenáciách, tridsiatich filmoch, mnohých operách a baletoch. Päť choreografií večera mal za úlohu výtvarne v kostýme zadefinovať tak, aby si každá zachovala svoje charakteristické špecifiká a zároveň, aby mali všetky akýsi zjednocujúci štýl. V jeho kostýmoch dominujú civilné odevy, ktoré majú na jednej strane univerzálny charakter, na strane druhej jemne „kreslia“ ducha doby šesťdesiatych rokov minulého storočia, aj baroka. Niekde iba v náznaku, vo fragmentoch, inde dôraznejšie na historizujúce detaily. V choreografii Reony Sato oblieka mužov do ležérnych oblekov, dámy do letných šiat v štýle začiatkov druhej polovice dvadsiateho storočia v jednotlivých kusoch s výraznou farebnosťou, charakteristickým vzorom a dobe príznačnými účesmi. Partia mladých tanečníkov akoby vypadla z českého filmového muzikálu Filipa Renča Rebelové. V choreografii Andreja Petroviča, v ktorej sú vo výpovednej kontre dve generácie (mladá a staršia), aj kostým definuje tieto dve významové polohy. Mladé žieňa je zaodeté do sýto ružového trikotu s ľahkým vzdušným bielym vrškom, ktorý evokuje pri tanci krehkosť, sviežosť a vzletnosť motýľa, zrelšia dáma je „zošňurovaná“ v štylizovanom odeve (farebnosťou kombinácia bielej s červenými/bordovými tónmi prúžkov, ergo kopíruje farebnosť svojej mladšej pendantky), veľká mašľa vzadu evokuje spolu s dlhou vlečkou barokizujúce pozadie, aj parochňa sa hýbe kdesi medzi štýlom novým a starým (u alternovaných protagonistiek sa jemne líši kostým riasením).

Mimoriadne efektne, s eleganciou a vizuálnou okázalosťou v strihu, v kombinácii materiálov a farebných tónov kráľovskej modrej s výraznými lesklými aplikáciami zlatej zarezonuje kostým v choreografii Glena Lambrechta. Tu kostymér využíva škálu oblekov u pánov, aj dám, transparentnosť trikotov, krásnu geometrickú kresbu tutu, aj veľkorysej drapérie jednej z tanečníc s potlačou barokových ornamentálnych detailov. K dvom pólom, k baroku a šesťdesiatych rokov min. storočia, sa opäť vráti v choreografii Adriana Ducina, kde dozdobuje dámy rozkošnými (i rozkošníckymi) kabelkami, dôraz je na vysoko vytupírované účesy, v centre diania je aj výsostne barokovo poňatý pár, ktorý neskôr vyzlečie do univerzálnej jednoduchosti. A napokon v choreografii Igora Holováča sa kostým prekopí až do súčasnosti (dlhé plášte, voľné strihy, pletené čiapky, akcenty baletnej tréningovej módy) akýsi ležérny mix, ktorý obrátením plášťov na rub v závere odhalí kvietkované futro ako malý vizuálny odkaz na dobu Detí kvetov.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Andrej Szabo, Klaudia Görözdös,
(choreografia Yesterday, today and tomorrow),
foto: Peter Brenkus

Reona Sato, absolventka choreografie baletu, je autorkou niekoľkých kratších diel, jednej choreografie v projekte Fragile & Balet SND a v sezóne 2017/2018 uviedla v Balete SND jednoaktovku Mauricea Ravela Dafnis a Chloé. The fool on the hill je voľnou spontánnou choreografiou založenou na dynamike, tempe a pohybovej sviežosti. U Reony Sato sme boli viac menej nastavení už na čisté, sofistikované, disciplinované až geometrické pohybové formácie v pozadí so silnou úvahovou myšlienkou. Najnovšia choreografia preto zaskočila, akoby postrádala jej doterajší rukopis. V diele cítiť netradičné uvoľnenie v celej kompozícii choreografie, ktorú rámcuje tanečníkom/mužom pozorujúcim život svojho okolia zaznamenávajúc situácie gestom fotografa?, kameramana?, režiséra? Choreografka používa stoličku na kolieskach ako z officu, ktorou dynamiku pohybu jej presúvaním s tanečníkmi znásobuje. Do centra osadzuje čiernu figúru dámy v pánskom obleku a klobúku, ktorá sa aj kostýmom odlišuje od ostatných. Medzi týmito dvomi postavami (pozorujúci muž a dáma v čiernom) sa rozpustilo hýbe partia mladých tanečníkov v skupinách, pároch, alebo individuálne.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
choreografia Fool on the hill,
foto: Peter Brenkus

Reona údajne hľadá krásu slobody, ktorá viac zarezonuje v spomalených akcentoch (snímanie parochne, moment identifikácie, i akceptácie), než v rozpohybovaných sekvenciách. Dielo, akokoľvek spontánne a demonštrujúce slobodu, pôsobí pomerne nekompaktne a pohybovo sa rozpadáva. Choreografické nápady majú istý druh vlažnej bežnosti a aj napriek nasadeniu tanečníkov nezanechá tento „kúsok“emočnú stopu a nesie sa iba v akejsi príjemnej (?), ale pomerne nezaujímavej vizuálnej a pohybovej estetike. Tanečníci Chiaki Honda, Margaux Bortoluzzi, Viktória Gyepes-Árvová, Viola Mariner, Katsiaryna Kavaleuskaya, Seiru Nagahori, Jean-Michel Reuter, Francisco Garcia, Teodoro Caravati, Juraj Žilinčár, Marián Kuchar, Sarah Millner, Chelsea Andrejic, Andrej Szabo však tancovali s nadšením, tempom a profesionalitou.

Andrej Petrovič, sa v Balete SND predstavil choreografiou Caliban do inscenácie The Tempest v roku 2015. Michelle…je minimalistickou komornou choreografickou miniatúrou o kontre usadnutosti staroby a neposednej energie mladosti. Petrovič profiluje malý príbeh o skostnatelosti a rebélii v divadelnej forme postavenej nielen na tanci, ale aj na výraze a emócii. Proti sebe stoja dve ženy – mladá svieža, ktorá ako motýľ plná života a temperamentu tancuje roztopašne na javisku kopírujúc takmer každý dynamický tón a druhá zrelá žena reprezentujúca dôstojnosť, uvažovanie, striedmosť takmer iba kráčajúca po javisku s dôrazom na výpovedné gesto a mimiku. V názorovom boji na život diametrálne odlišných žien dvoch generácii nie je zadefinovaná iba pohyblivosť a energia, ale Petrovič odhaľuje celý arzenál emočných pnutí zrelosti a mladosti: uvažovanie/ľahkomyseľnosť, grácia/rozpustilosť, dôstojnosť/roztopašnosť, skúsenosť/naivita, ale aj vlastností, ktoré zrelosť a mladosť reprezentuje: žiarlivosť/provokácia, mentorstvo/rebélia, alebo v druhej časti zmierenia a generačného porozumenia: nadhľad/kompromis, pokora/pochopenie. Všetky tieto polohy nakumulovať do krátkeho časového úseku a vyjadriť na malej ploche si vyžaduje mimoriadnu skúsenosť a koncentráciu oboch protagonistiek (zvlášť v reprezentantke zrelšej generácie, ktorá sa viac musí spoľahnúť na gesto, emóciu a vyžarovanie).

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Sarah Millner (choreografia Michelle),
foto: Peter Brenkus

Choreograf vo svojej miniatúre, ktorú vystaval logicky, kreatívne, esteticky aj emotívne nechtiac voľbou obsadenia dokázal, ako je nesmierne dôležité kto tancuje. Svoje dielo urobil v dvoch alternáciách a predviedol paradoxne (alebo príznačne?!) dve diametrálne odlišné „verzie“ toho istého. Obe reprezentantky mladej generácie ustáli svoju rolu s dynamikou, temperamentom, nasadením a profesionálnym tancovaním aj adekvátnym výrazom, čo nebol žiaľ prípad ich zrelšieho pendantu. Priznám sa, že na generálke som mala možnosť vidieť Nikoletu Rafaelisovú, ktorá tancovala až druhú premiéru. Ovládla svoju rolu neskutočnou charizmou, elegantným gestom, vyzretým výrazom. Bola to neuveriteľne dôstojná reprezentantka zrelých žien priam s aristokratickou noblesou, s dávkou skúsenostnej nadradenosti, suverénnej energie, s pružným gestom aj s výrazovými nuansami od sebavedomia, cez zlosť až po veľkorysé meditatívne uvedomenie.

Obe tanečnice (mladé – Margaux Bortoluzzi, ale aj Sarah Millner z prvej premiéry a zrelšia Nikoleta Rafaelisová z druhej) v krátkom deji s veľkou generačnou myšlienkou podali pohybom pravdivú správu (nielen o ženskom) svete. Paradoxne však prvú premiéru tancovala Cosmina Zaharia (reprezentantka zrelej ženy), ktorej výrazne rola nesadla a nedokázala preniesť emóciu ani estetiku pohybu na diváka, jej účinkovanie pôsobilo mimoriadne amatérsky. V tomto prevedení sa Petrovičova choreografia odrazu od základov rozpadla a stratila nielen pohybový a vizuálny zmysel (pri dvoch protagonistkách sa nie je kam a za koho skryť), ale skreslila aj v zárodku krásnu myšlienku a posolstvo. A tak divák na dvoch premiérach videl dve odlišné prevedenia toho istého (čo je pri rôznych obsadeniach aj prirodzené), ale predovšetkým videl dve „odlišné“ diela – to mimoriadne pozitívne vydarené na druhej premiére a to druhé prepadákové na premiére prvej. Petrovičova choreografia tak na škodu veci nadobudla rozdielne kvality v závislosti od obsadenia.

Glen Lambrecht sa uviedol ako choreograf dielkom v projekte Fragile & Balet SND. V Resemblance of femininity vzdáva hold piatim ženským cnostiam a robí to s výsostnou eleganciou aj vďaka mimoriadne efektnej kostýmovej výtvarnosti najviac sa koncentrujúc na klasický výraz choreografie. Hlboká modrá farba v kombinácii so zlatou ovládne noblesne scénu, svoje urobí aj manipulácia obrovskej hodvábnej drapérie s barokovými motívmi, spustia sa lustre a celá optická krása nahráva oslave ženy, ako dokonalej bytosti. Choreografia je zadefinovaná do piatich častí, kompozične v priestore funguje a je prezentáciou elegantných duet, aj skupinových pasáží s dôrazom na interpretačnú úroveň a kvalitu. Nechýba plynulosť, tempo, vzlet, dvíhané figúry a grácia. Hold žene s prekvapivou choreografickou zrelosťou vyprofiloval mladý Glen Lambrecht v spontánnej tvorivej suverenite a pokore zároveň. Je to zrejme z celého večera najvýtvarnejšia a aj tanečne najakceptovateľnejšia časť.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Sumire Shojima (choreografia Resemblance of femininity),
foto: Peter Brenkus

Romina Kołodziej, Helene Ziener, Klaudia Görözdös, Viktória Šimončíková, Sakura Shojima, Andrej Szabo, Martin Kreml, Adrian Szelle, Kristian Achberger, Enrico Vanroose svojim suverénnym tancovaním podporili svojho choreografa a nenechali ho v interpretačnom štychu. Hoci celá partia bola absolútne zladená a koncentrovaná, výraznejšie vyčnieval výkon Viktórie Šimončíkovej aj Andreja Szaba.

Adrian Ducin, študent choreografie baletu, je autorom diela Musica Istropolitana, ktorý bol uvedený na galavečere Vivat Balet v rámci festivalu Vivat Musica , vytvoril aj choreografiu do projektu Fragile-Balet SND. Eight days a week je choreografia, odprezentovaná už na Večere tanečného umenia VŠMU a Baletu SND, ako jeho bakalárska práca. Choreografiu rámcoval výrok Senecu: „Nie je pravda, že máme málo času. Pravda je, že ho veľa premárnime.“ Ducin inšpirovaný rýchlou dobou, súčasným povrchným žitím od fast foodov, cez médiá až po sociálne siete bez uvedomenia si prítomného okamihu a absencie duše ústí až k ideálom baroka – ku kráse, dokonalosti, prírode, prítomnosti viery v každodennom živote. Tok súčasnosti dáva do kontrastu s harmonickým spomalením dávnych dôb reprezentovaných v páre akoby vystrihnutého z papiera i z baroka.

Postavy na nasvietenom plátne horizontu v úvode i v závere pôsobia ako siluety barokových tanečníkov v štylizovanom geste. Tento prológ v barokizujúcich kostýmoch a epilóg v spodnej bielizni evokujúcej jemne toto obdobie rámcuje akési „pred“ a „po“ , ako to bolo kedysi a akoby to mohlo (malo ?!) byť v budúcnosti. V tomto medzičase vymedzenom poetickými, spomalenými gestami a tanečnými variáciami na hudbu v barokovom znení sa ocitneme vo víre samopašnosti, vo svete kabeliek, módnych outfitov, natupírovaných účesov evokujúcich 60. roky 20. storočia, v sérii urazenej ženskej rafinovanosti a nemožných nápadníkov. Znenie hudby „á la baroko“ sa nemení, gestá dámičiek s kabelkami kopírujú gestá štylizácie barokového tanca, malé fóry, drahoty, hrané aj hravé milostné komplikácie sa akoby preniesli v čase a zrýchlili tempo diania.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Natália Planková (choreografia Eight days a week),
foto: Peter Brenkus

Ducin pôsobivo, vtipne a s mimoriadnou ľahkosťou necháva tanečníkov v pároch i bez, v dynamike a tempe skokov, dvíhaných variácií a póz so zjavným využitím výrazových rovín tanečníkov. Toto milostné a povrchné laškovanie v plynúcom čase a historizujúcej hudbe evokuje akési moderné Stmívaníčko v choreografii Libora Vaculíka zo začiatku 80. rokov minulého storočia. Tanečníci interpretovali tento malý milý Ducinov skvost s excelentným nasadením vo výraze, s profesionálnou pohybovou štruktúrou aj dynamikou. Páni boli prirodzene vtipní a dámy s kabelkami rozkošné.

Pozornosť treba upriamiť aj na nosný „barokový“ pár , ktorý v pomalom tempe gestickej skladby na začiatku odprezentoval ladnosť a dokonalosť pohybu a v závere v extrovertnejšom a odvážnejšom tancovaní predviedli obaja tanečníci presnosť dvíhaných figúr, prelínanie tiel a dôstojnú poetiku odkazu. Celá choreografia pôsobila ľahko a zábavne, hoci miestami možno až opakovane, zámerne infantilne a kde-tu aj zdanlivo prvoplánovo. Ilinca Ducin, Adrian Szelle, Valéria Stašková, Zsóka Tallósiová, Natália Planková, Victoria Zinovieva, Kristian Achberger, Viacheslav Kruť, Dansaran Vandanov, Jean – Michel Reuter sa pravdepodobne tanečne, ale predovšetkým výrazovo v choreografii vyžili, ich výkony boli prirodzené a suverénne. Dominanta tanečnej chvály však padá na pár Ilinca Ducin a Adrian Szelle (držiteľ Dosky 2018), ktorí vykúzlili zo svojich duetov dokonalú telesnú pohybovú krásu.

Igor Holováč na scéne SND i mimo nej vytvoril rad choreografii (spomeňme len Diskrepancie, Kvarteto pre jedného, Z rozprávky do rozprávky, Narodil sa chrobácik, Caligula, Don Juan, Keď umrieť znamená žiť, Dialóg bez záruky a ďašie). Yesterday …today and tomorrow majú byť významovo fragmenty spomínania na mladosť, ale aj uvedomenie si, že aj v zrelšom veku sa dá nájsť radosť zo života. Holováč väčšinou vo svojich choreografiách rieši filozofie, úvahy, zamyslenia, k tejto však pristúpil s istým typom nadhľadu a ľahkosti. Profiluje, ako tradične vo svojich dielach, príbeh, divadelnosť. Jeho koncepcia je rámcovaná prológom a epilógom (dvojica, ktorá si sadá po stranách portálu na stoličky – ona štrikuje, on rieši asi sudoku), zatiaľ čo v pozadí sa začína odohrávať dej skupiny tanečníkov od spracovania spomienok až po vízie do budúcnosti. Všetko sa to deje akosi pod lampou, dvojica raz z diaľky pozoruje život, inokedy sa implantuje do partie mladíkov, aby s nimi splynula a snažila sa fungovať v ich tempe, aj ich duchu. Sú to akési malé návraty, ale aj dúfania, ktoré končia prikrytím sa plášťov s motívom kvietkov a s výrazom snenia ako v intenciách Flower Power.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
choreografia Yesterday, today and tomorrow,
foto: Peter Brenkus

Choreograf nabil svoje dielo premenami, dynamikou, zložitými sekvenciami, dvíhanými figúrami, je tu veľa pohybu, zmien, dynamiky, aj odevov, rekvizít (stoličky, lavice, lampa, kabáty), manipulácií, nástojčivých prekvapení, aj úvah, aj hrania, aj vtipu (?), skrátka akosi je až kŕčovite všetkého naraz a priveľa. Choreografia nesie evidentný umelcov rukopis a zapadá do arzenálu jeho tvorivých počinov. Helene Ziener, Klaudia Görözdös, Ilinca Ducin, Tatum Shoptaugh, Katarína Košíková, Mergim Veselaj, Andrej Szabo, Viacheslav Kruť, Artemyj Pyzhov, Kristian Achberger, Kristina Kostiuchenko, Maho Miyagawa, Tamara Szilagyi, Isa Ichikawa, Damián Šimko, Jean – Michel Reuter, Raphael Schuster, Martin Kreml, Juraj Žilinčár splnili interpretačné očakávania, všimli sme si možno viac v pozitívnom zmysle Katarínu Košíkovú a Viacheslava Kruťa, ale predovšetkým s absolútnou tanečnou aj výrazovou suverenitou Juraja Žilinčára, ktorého som videla len na generálke (paradoxne v tejto choreografii netancoval žiadnu z premiér).

Beatles go Baroque, respektíve večer piatich choreografií, je prezentáciou pôvodnej tvorby, ktorá bude v stálom repertoári Baletu SND. Predstavenie je v konečnom dôsledku odrazom finančnej situácie divadla a je alternatívnym (alebo presnejšie východiskovým) riešením kulantne skrytým pod zámer poskytnutia priestoru mladým talentom (s výnimkou Igora Holováča, ktorý je skúseným tvorcom). K šanci pre mladé talenty sa rada prikloním, nazdávam sa však, že na to sú adekvátnejšie príležitosti, napríklad práve spomínaný Choreografický ateliér, alebo večery VŠMU, ktoré v tomto znení aj vnímame a sú na mieste. Obávam sa však, že miesto v stálom repertoári prvej národnej scény nemajú. Ak sa aj chceme tváriť na „hru“ o mladých choreografoch (čo napokon je v poriadku, každý raz začínal), potom je ale absolútne nekoncepčne zaradená choreografia skúseného baletného majstra. V tom akosi nedokážem nájsť dramaturgický kľúč.

Beatles go Baroque je akýsi ľahký večer bez náročnosti na vnímanie, v mnohých polohách evokuje skôr absolventské predstavenie, než plnohodnotný repertoárový titul. Zrejme bude fungovať ako nekomplikovaný, pravdepodobne aj divácky úspešný projekt (hoci aj tu som na vážkach, lebo prvá časť večera „zožala“ najvlažnejší aplauz aký si za ostatné roky na premiérach pamätám), ktorý však vznikol akosi „do počtu“. V situácii, keď sezóna Baletu SND 2018/2019 ponúka len dve premiéry (v marci nás čaká Tulák Chaplin, čo je svojim spôsobom na Slovensku tematická duplicita, nakoľko Chaplina má na repertoári aj Štátne divadlo Košice), nemám dojem, že jedno z nich má byť práve toto.

P. Breiner: Beatles go Baroque, Balet SND, 2018,
Seiru Nagahori (choreografia Fool on the hill),
foto: Peter Brenkus

V záverečnom resumé v komparácii jednotlivých choreografií možno v skratke zadefinovať, že dielo Reony Sato pôsobí uvoľnene a zároveň najštudentskejšie, choreografia Andreja Petroviča z hľadiska témy, emócie a choreografie najkompaktnejšie a aj napriek komornosti najaktraktívnejšie, číslo Glena Lambrechta najelegantnejšie a najklasickejšie, vstup Adriana Ducina najrozpustilejšie a najhravejšie a dielo Igora Holováča už tradične v zmysle naratívnosti príbehu, odkazov, vizuality a pohybových variácii najhutnejšie.

Napriek skutočnosti, že na album Petra Breinera boli spracované už mnohé choreografie v zahraničí i napriek tomu, že sa môžeme hrdiť jeho popularitou a svetovosťou, v mnohých polohách tanečníkom hudba do choreografie akosi nesedela, nebola kompatibilná s pohybom, ba občas až „zavadzala“, akoby aplikácia pohybových sekvencií bola vpasovaná do gest a krokov nasilu. Odhliadnuc od tohto hudobno-tanečného „míňania sa“ treba v celej šírke serióznosti vyzdvihnúť práve súbor Baletu SND, ktorý zatancoval všetky choreografie mimoriadne suverénne, profesionálne, s nasadením aj emóciou. V tomto ohľade sú tanečné výkony aj výrazové polohy protagonistov najväčšou silou večera.

Beatles go Baroque je pomerne rozpačité predstavenie (alebo skôr súbor choreografii), ktoré ponúka kvalitné tancovanie, niekoľko zaujímavých choreografických nápadov (na môj vkus vskutku málo) a slušnú výtvarnosť. Vôbec nepochybujem o tom, že je za ním kopec kreatívneho procesu, logistiky a námahy (veď napokon to je náplň vedenia a umelcov SND), ale jeho výsledok v globálnom pohľade evokuje akýsi divadelný hybrid, ktorý nepriniesol žiadne choreografické (ani iné) prekvapenia, mimoriadne v ňom absentuje emócia, nezanecháva (okrem výtvarného) žiadny dojem a nepomohla mu ani, žiaľ, tvorcami a médiami glorifikovaná svetovosť hudby Petra Breinera. Priznám sa (aj keď si uvedomujem nadčasovosť hudby Beatles), že mi tento druh hudby nikdy zvlášť neimponoval a dúfala som skôr, že jej baroková adaptácia ma k nej priblíži.

Nech sa akokoľvek empaticky nútim do baletomanskej veľkorysosti, benevolencie a ľudského nadhľadu (lebo logicky predpokladám po zverejnení recenzie kumuláciu starých aj nových nepriateľov) tento večer skrátka nie je ani Beatles, ani Barogue. Zaručene je to však jedna nekoncepčná, rozpačitá, „low costová“ nuda, pri ktorej divák stráca pozornosť a na ktorú vo finále doplatia kvalitne tancujúci tanečníci. Čuduj sa svete na prvej premiére absentovalo aj to naše tradičné snobsky premiérové standing ovation, ktoré bude chýbať aj na coolovo mobilom cvaknutej fotke dirigentov z javiska. A to už je (na naše slovenské pomery) čo povedať.

Autor: Barbara Brathová

písané z premiér 30. 11 a 1. 12. 2018

Beatles go Baroque
Balet SND
historická budova SND
premiéry 30. 11 a 1. 12. 2018

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.