Kevin Rhodes: Operu Carmen poznám od útleho detstva a okamžite som sa do nej zamiloval

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera SND v dňoch 29. a 30. septembra 2022 uvádza premiéru novej inscenácie opery Carmen v réžii Lubora Cukra, riaditeľa Opery SND. Dielo zaznie pod taktovkou nového šéfdirigenta Kevina Rhodesa, pre ktorého je to prvé hudobné naštudovanie operného diela v Slovenskom národnom divadle. Pri tejto príležitosti poskytol rozhovor pre Opera Slovakia v ktorom vysvetlil, na čo kladie dôraz vo svojej hudobnej koncepcii, ako vníma tento operný príbeh aj v súvislosti s pôvodnou novelou Prospera Mériméeho, ako sa Bizetovi podarilo skĺbiť španielsky kolorit s francúzskym „style galant“ a v čom spočíva dokonalosť tohto diela po hudobnej stránke.

English version

Carmen je jednou z najpopulárnejších opier na svete, kedy ste sa s ňou stretli prvý raz?

Vlastne už v útlom detstve v Amerike, pretože som vyrastal na animovaných groteskách, ktoré vznikali v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, a hudba Carmen sa v nich často objavuje. Človek si ich nemôže zapamätať bez toho, aby spoznal niektoré z týchto melódií.

Viac o šéfdirigentovi si prečítate v rozhovore:
Kevin Rhodes: V skutočnosti je práve opera príčinou, prečo som sa chcel stať dirigentom

Je toto vaša prvá inscenácia Carmen?

Áno, a je to pre mňa veľmi vzrušujúce, pretože Carmen je tiež úplne prvou opernou nahrávkou, ktorú som si ako dieťa kúpil, a okamžite som sa do tohto diela zamiloval. Keďže som býval na odľahlom mieste, kde sa naživo žiadna opera nehrala, nahrávky boli jedinou cestou, ako sa s ňou stretnúť. Bolo to naozaj nepríjemné, ale aj tak ma to priviedlo k túžbe stať sa dirigentom. Takže možno sa teraz nakoniec vraciam tam, kde sa to všetko začalo.

Kevin Rhodes, foto: John Robert Williams

Bizet Carmen napísal pre parížsku Opéra Comique, no príbeh je tragický…

Áno, ale výraz „comique“ neznamenal to, čo sa dnes chápe ako komédia. Pochopil som to tak, že v tomto divadle sa uvádzali diela, v ktorých sú hudobné čísla oddelené hovorenými dialógmi, podobne ako v operete.

Tak, ako pôvodná verzia Carmen, ktorú neskôr Ernest Giraud doplnil o recitatívy?

Áno, ale nerobíme verziu s Giraudovými recitatívmi, ktorá sa stala štandardom po Bizetovej smrti, a nerobíme ani verziu s dialógmi.

Môžete nám teda viac priblížiť, v akej podobe Carmen zaznie?

Podoba inscenácie sa začala rodiť, keď sme prvý raz četovali s Luborom Cukrom, režisérom tejto inscenácie. Pozval ma dirigovať Carmen a povedal: „Tak mi povedz, aké sú tvoje idey.“ a ja som odvetil: „Moja prvá otázka je, či nám ide o pôvodnú verziu pre Opéru Comique alebo tú s recitatívmi?“ A on odpovedal: „Určite nie s recitatívmi.“ Hovorím na to: „To je skvelé, pretože verziu s recitatívmi nemám rád.“

Prečo?

Pretože mám pocit, že túto operu mení na celkom iné dielo. Dokonca sa mi zdá, že keby tieto recitatívy neboli vo francúzštine, mohli by sa ľahko vložiť doprostred Predanej nevesty a každý by veril, že sú jej súčasťou. Viete, Predaná nevesta má asi najdlhšie sprevádzané recitatívy zo všetkých opier – dokopy asi 45 minút. Chcel som len povedať, že keď sledujem Carmen po Giraudových úpravách, okamžite nadobudnem pocit, že nepočúvam Bizeta, a to ma vyrušuje.

No a keď sme diskutovali ďalej, režisér zašiel hlbšie do svojej koncepcie a musím povedať, že sa mi naozaj začala javiť ako vzrušujúca a zaujímavá. Nechcem hovoriť za neho, mal by to urobiť sám, ale spomínal isté vplyvy z kinematografie. Niektoré z týchto filmov poznám, niektoré nie, ale tie, ktoré som sú mi známe, považujem za vynikajúce. Ostatné som si vyhľadal a tiež vo mne vyvolali nadšenie. Preto si myslím, že toto bude naozaj veľmi jedinečná, populárna, zaujímavá a umelecky krásna inscenácia.

Georges Bizet (1838 – 1875), zdroj: internet

Neuberie však škrtnutie týchto dialógov príbehu niečo dôležité?

Ak by sme ponechali všetky tieto texty, bol by to naozaj dlhý večer, možno aj na štyri a pol hodiny. Myslím, že Bizetova hudba aj bez nich rozpovie príbeh celkom dôkladne. Úplne, pretože sú v nej aj slová.

Okrem toho si myslím, že toto predstavenie by mohlo byť veľmi obľúbené aj preto, že ak sa škrtnú dialógy aj recitatívy, malo by trvať len okolo dve a pol hodiny, vrátane jednej prestávky medzi druhým a tretím dejstvom. Je to len odhad a skutočný čas sa môže trochu líšiť, ale aj vďaka tomu by to mohla byť výborná vec pre ľudí, ktorí operu doteraz nenavštívili, aby si ju vyskúšali. Pretože ak poviete niekomu, kto tam nikdy nebol: „Hej, príď do opery, veď to bude trvať len tri a pol hodiny…“, je to dosť nepresvedčivé. Je to príliš dlhý čas pre ľudí, ktorí na operu nie sú zvyknutí, pretože dnešný svet sa už neodohráva v takýchto rozsiahlych časových rozpätiach.

Prečítajte si tiež:
Carmen v histórii Opery Slovenského národného divadla
Francúzska opera v storočnej histórii Slovenského národného divadla
Lubor Cukr: Carmen je tak trochu jeden veľký žúr slobody
Opera SND uvádza premiéru Bizetovej Carmen

V čom spočíva vaša koncepcia hudobného naštudovania opery Carmen

Jednou z vecí, o ktoré sa veľmi usilujeme, sa týka základných hudobných prvkov, o ktorých sme diskutovali v predchádzajúcom rozhovore (TU…). Jednou z mojich najdôležitejších snáh je dosiahnuť oveľa väčšie extrémy v dynamike. K tomu patrí aj povzbudzovanie našich umelcov, aby si uvedomili, že naozaj vedia spievať aj piano a nepotrebujú sa celý večer toľko namáhať. Myslím, že Lubor Cukr režíruje tak, aby bola na scéne naozaj skvelá akustika. Kulisy majú mnoho stien, ktoré odrážajú zvuk von z javiska a s kolegami z orchestra dbáme na to, aby sa znížila hlasitosť na miestach, kde sa to žiada, a ak musí zaznieť výkrik, nech je tam naozaj.

Kevin Rhodes počas skúšky v Opere SND, 2022, foto: Juraj Žilinčár / SND

Predtým som hovoril aj o rytme ako o základnom hudobnom prvku. Ako študent som často čítaval o takzvanom francúzskom štýle a jeho výraze siahajúcom až do obdobia baroka. A keďže som sa o ňom učil, myslel som si, že ho, samozrejme, ovládam ale naozaj som si ho osvojil až vo Francúzsku počas tých mnohých rokov pôsobenia v Paríži. A tento francúzsky štýl má mnohé do činenia s rytmom. Každý hudobník veľmi dobre vie, čo je to bodkovaný rytmus, ale ako by to malo vyzerať „plus exagérer“ vo francúzskom štýle, čo znamená „prehnanejšie“? Aby sme to dali do súvislosti, z nemeckej nahrávky Händelových alebo Haydnových diel z päťdesiatych alebo šesťdesiatych rokov počujete zvuk asi ako „PAAAAM PAM PAAAAM PAM!“ ale z francúzskej „raaam, papaaam, pa“ asi toto je ten „style galant“. Vždy mám pocit, že je to priam napísané na stránke partitúry, v notách, na ktoré sa pozeráme, a myslím, že za tie roky v Paríži som to pochopil.

No, lenže keď som to chcel spraviť tu a povedal som len: „Prosím vás, môžeme trochu prehnať bodku za notou?“ „Ale iste, môžeme.“ a zrazu sa objavil „pas de probléme“, všetci spustili „Tam, TaDamm…, TaDamm…, TaDaaa…“ poňali to príliš extrémne. Takže, naozaj sa tento prvok snažím vypracovať s orchestrom, zborom aj sólistami a pokúšam sa vniesť do rytmu tento odtieň jasnosti a sviežosti, pretože si myslím, že je to veľmi dôležité.

A dokonca nastal aj pozoruhodný okamih s Frasquitou a Mercedes v kartárskom tercete z Carmen. Hneď na začiatku po „Mêlons“, „Coupons“ som chcel iba toľko, aby presne artikulovali ďalšie slová „Bien, c’est cela!“ No a skvelé kolegyne, ktoré to práve robili po prvýkrát, zaspievali „BIEEEN-C’EEEST-CELAAA!“ Takže sme sa pokúšali odznova, aby to bolo naozaj „Bieeen, c’eeest celaaa…!“ Ak idea tohto druhu rytmickej energie pretrvá od začiatku až do konca, výsledok bude naozaj zaujímavý a pekný, ako pravé „sec“ – suché víno alebo šampanské. Toto je ten správny výraz, „molto secco“.

G. Bizet: Carmen, Opera SND, 2022, Katarína Hano Flórová (Carmen), Ondrej Šaling (José), zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND

Avšak na druhej strane, keď treba zahrať rozsiahle „korpulentné“ nemecké legato s patričnou širokou „Grösse“, teda veľkosťou, ako napríklad v ústrednej melódii predohry k Tannhäuserovi, musí sa v skúšobnom procese zasa uprednostniť niečo iné…

Takže o toto sa veľmi snažíme, kolegovia sú veľmi vnímaví a odo mňa závisí, aby sa to všetko podarilo. Ako Američan pochádzajúci z nepatrného kúsku Zeme v Indiane uprostred ničoho pokladám za skvelú vec, že mám to šťastie vnímať toľko rôznych kultúr a krajín, z ktorých pochádza všetka tá hudba, ktorú hráme. Neviem o žiadnej príčine, prečo som mal práve ja dostať v živote takúto príležitosť. Preto v sebe cítim veľa šťastia a radosti.

Prečítajte si tiež:
Georges Bizet, autor nesmrteľnej opery Carmen
Poznáte Bizetovu Carmen?

Aké charakteristické črty má francúzsky orchester? Napríklad som sa dočítal, že keď Hector Berlioz navštívil nemecké krajiny, ťažko zháňal dobrého harfistu…

To dáva zmysel. Harfa má v tomto diele určite veľmi dôležitú úlohu. V niektorých predstaveniach orchestre často hrávajú tak trochu na tvrdú strunu, takže si ani neuvedomíte, že práve vtedy, keď spevák spieva isté čarovné slovo, hrá aj harfa. Ale dúfam, že my to dokážeme vyvážiť, napríklad keď sa spieva o láske. Myslím, že transparentnosť je to správne slovo pre skutočne jasnú orchestrálnu farbu.

Spôsob, ako Bizet spája dychové nástroje, je nepopierateľne francúzsky. Napríklad Verdi pre daný drevený dychový nástroj presne nepíše, ktorý nástroj hrá ktorý tón v akorde. Myslím tým, či jeden tón hrajú spolu dve flauty, potom ďalší dva hoboje, ďalší dva klarinety atď. alebo vždy len jedna flauta, jeden hoboj, jeden klarinet atď. Sú to detaily, s ktorými by sa takmer nikto nezapodieval, ale Francúz áno.

G. Bizet: Carmen, Opera SND, 2022, Annunziata Vestri (Carmen), zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND

Potom je tu slávna idea leitmotívov, ktorú Bizet veľmi jednoznačne prevzal od Wagnera, ale povedal by som, ani nie tak nie jednoduchým, ako skôr ojedinelým spôsobom. Prináša teda túto wagnerovskú ideu, ktorá však má v jeho podaní jednoznačne francúzsky prízvuk. Nie je to WAGNER, ale skôr Wagnèr. Napríklad od okamihu, keď hneď po predohre po prvý raz zaznie slávny motív osudu, stále sa tiahne celým dielom. Je tak úžasne a dômyselne spracovaný, že si na niektorých miestach ani neuvedomíte, že je tam.

Napríklad v úvode Habanery sa objaví hneď po tom, ako mužský zbor zaspieva Mais nous ne voyons pas la Carmencita!, ale v štvornásobne rýchlejšom tempe a stáva sa tak z neho fandango. Myslím si, že toto nerozpozná každý a Wagner by to takto nespravil. Nikdy by neurobil zo Sigfrieda fandango, to vám môžem odprisahať. V strednej časti kartového tercetu motív osudu zaznie dokonca dvakrát a objaví sa aj na jeho konci v basových linkách orchestra.

Hudba Carmen je presiaknutá španielskym koloritom. Ako to ovplyvnilo napríklad inštrumentáciu, resp. celkovo onen „style galant“?

Zdá sa, že Španielsko a Francúzsko majú medzi sebou po hudobnej stránke veľmi zvláštny vzťah. Neviem, či to siaha až do obdobia baroka ako takého, ale obľuba Španielska medzi francúzskymi skladateľmi má určite mnoho umeleckých podôb. Najmä impresionisti veľmi radi písali diela o Španielsku a v druhej polovici 19. storočia sa začalo Španielsko bežne objavovať aj v javiskových dielach. Pýtam sa sám seba, či Carmen spustila túto záľubu Francúzov v španielskej tematike. Myslím, že by som si to mal lepšie naštudovať – to by ozaj bolo niečo, ak by Bizet nielenže zomrel bez toho, aby vedel, že napísal jednu z najpopulárnejších opier, aké kedy svet poznal, ale navyše sa stal aj vzorom pre ďalších francúzskych skladateľov! Samozrejme, kvôli použitiu tamburíny, kastaniet, triangla, harfy a ďalších nástrojov možno partitúru Carmen v čase jej vzniku považovať za jedinečnú.

Hovorí sa, že najťažšie je uviesť najobľúbenejšie dielo, akým je aj Carmen

Čo také by som k tomu povedal… Samozrejme, ak uvádzate skladbu, ktorú nikto nepozná, nikto ani nevie, či ste to urobili dobre alebo zle. Zároveň však diela, ktoré verejnosť považuje za najobľúbenejšie, sa musia uznávať z jednoduchého a veľmi dobrého dôvodu – ich hudba je geniálna a absolútne fantastická. Myslím, že dostať príležitosť odhaliť génia a priviesť ho k životu je úžasná výsada.

Kevin Rhodes počas skúšky v orchestrálnej jame v Opera Garnier v Paríži, foto: Opera Garnier

Často som uvádzal nové skladby na koncertoch, ktoré sa konali mesiac nato, ako nám doručili noty. Keď sa tam niečo nepodarilo, vždy som si mohol povedať: „No, aj tak to zatiaľ nikto nepočul, poďme ďalej…“, takže tu sa znervózňujete ináč, ako keď sa niečo pokazí napríklad v Čajkovského symfónii, ale aj v tomto prípade je jediným východiskom pokračovať ďalej… Preto kľúčom k tomu, aby sa človek stal skutočným profesionálom, nie je nerobiť chyby, pretože ich robí každý, ale rýchlo sa z nich spamätať.

Napríklad pred mnohými rokmi vo Viedni tancovala balerína, mali sme veľmi dobrý kamarátsky vzťah. Pri jednom zo spoločných vystúpení, krátko pred koncom sóla spadla… Pamätám si len, že posledné tri takty som sa snažil trochu spomaľovať a kým som sa dostal k záverečnému akordu, sebavedome stála v záverečnej pozícii. Bola to skôr malá, takzvaná demi rola, no v ten večer zožala väčší úspech ako hlavná postava Odeta.

Každopádne, necítite stopy rutiny z početných predstavení predchádzajúcej inscenácie Carmen, ktorá bola súčasťou repertoáru v rokoch 2002 – 2020?

Ako skvelú výhodu vnímam, že kolegovia sú vynikajúco oboznámení so svojimi partmi a je skvelé, že keď požiadam o niečo iné, podarí sa to na jeden alebo dva razy. Myslím, že je celkom bežné prísť ku skupine umelcov, ktorí už skladbu hrali, možno mnohokrát s jedným, desiatimi alebo viacerými dirigentmi, a vašou úlohou je teraz vniesť do nej nový tvar, svoj pohľad do jej vnútra.

Samozrejme, nerobím to tak, že začnem na prvej strane referujúc: „Dobre, v tomto takte chcem toto, v ďalšom takte toto a v tamtom zasa iné…“ a takto pokračujem až do konca partitúry, pretože toto je, ako keby som dal orchestru telefónny zoznam, aby si zapamätali všetky mená… Ale najmä na začiatku sa všetko snažím zredukovať na niekoľko veľmi konkrétnych bodov, na ktoré sa snažím upozorniť v každom momente našej práce. Vo všeobecnosti sú viac-menej založené na troch základných prvkoch, o ktorých som hovoril predtým (TU…).

G. Bizet: Carmen, Opera SND, 2022, Csaba Kotlár (Escamilio), Ondrej Šaling (José), zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND

Môžete ešte raz zhrnúť, ktoré sú tieto tri body?

Rytmus a jeho vitalita, veľký dynamický rozsah a extrémny kontrast s občasnými zmenami farby hlasu v závislosti od hudby v danom čase – či už má byť hrdinská, lyrická alebo keď potrebujem, aby dámy zneli, takpovediac ako niečo medzi Notre Dame a Moulin Rouge… Naozaj vedome dbám o tieto tri základné prvky v každom úryvku hudby, o ktorej hovorím.

V histórii SND sa zatiaľ asi nevyskytlo, že by za dirigentským pultom stála žena. Divákov aj operný súbor preto iste zaujme, že na novej inscenácii Carmen ako dirigentka spolupracuje aj hlavná zbormajsterka Opery SND Zuzana Kadlčíková.

V tejto inscenácii je druhou dirigentkou a rozhodlo sa o tom ešte predtým, ako ma požiadali podieľať sa na tomto projekte. Myslím, že hneď po tom, ako sme začali spolupracovať, pocítili sme vzájomné umelecké sympatie. Nechcem za ňu hovoriť, ale som rád, že je mojou kolegyňou a dúfam, že si vybudujeme kamarátsky vzťah. Som veľmi spokojný, pretože keď dirigent dolu v orchestrálnej jame nemá dôveru v zbormajstra, je to hrozné. Ak sa zbor nepripraví dobre, nedá sa to napraviť počas niekoľkých skúšok s orchestrom.

Niekedy máte dokonca pocit, že zbormajstri chcú dirigentovi konkurovať. Napríklad si pamätám ešte z čias, keď som na klavíri sprevádzal zborové skúšky, že zbormajster niekedy trávil ozaj veľa času rozprávaním o tom idiotovi, ktorý diriguje orchester. Toto vôbec nie je dobré, nikto nemá nárok hovoriť takto o svojich kolegoch pred akýmikoľvek podobnými zoskupeniami. Bohužiaľ, už som sa s tým stretol toľkokrát a chápem frustráciu ľudí, ktorých sa to týka.

Ako by ste charakterizovali zbory v Carmen

Zbory v Carmen sú veľmi dôležité aj vo vzťahu k sólistom. Kompletne vytvárajú prostredie a situácie, v ktorých sa príbeh odohráva, a zároveň stvárňujú rôzne skupiny spoločnosti a ich vlastnú kultúru. Napríklad aj robotníčky v továrni na cigarety majú svoju kultúru a to isté platí aj pre vojakov, ktorí v tomto príbehu zrejme tiež nie sú bezúhonní, no napriek tomu ako orgán vládnucich elít reprezentujú právo. A okrem toho sú tu pašeráci, v skutočnosti kriminálnici, žijúci niekde mimo hlavných spoločenských vrstiev, reprezentujúci vlastne akýsi anti-establišment…

G. Bizet: Carmen, Opera SND, 2022, Annunziata Vestri (Carmen), zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND

Ešte som chcel povedať, že spoločnosť vždy fascinovalo sledovať škaredé alebo hrozné udalosti. Ak sa na diaľnici stane vážna nehoda, často je tam aj kolóna, pretože každý spomalí, aby sa aspoň pozrel… V súčasnosti sa to však dá zariadiť oveľa jednoduchšie s pomocou moderných technológií, ako to vidieť na rôznych 24-hodinových spravodajských kanáloch a reality show, ktoré sa začali produkovať niekedy v deväťdesiatych rokoch.

To isté stvárňuje aj zbor v Carmen, najmä na konci štvrtého dejstva. Môžeme si predstavovať, že ľudia sledujú býčí zápas v aréne, ale namiesto toho je tu koncept priameho sledovania hroznej tragédie Carmen a Josého. Podľa mňa sa dá povedať, že aj v pôvodnej opere je býčí zápas vlastne metaforou.

A preto mám tak rád, že sa na konci opery použili pôvodné Bizetove zborové party, veľmi odlišné od Giraudovej verzie, ktorý ich prepísal, aby boli jednoduchšie. Bizetov zbor je tu oveľa viac, povedzme, zemitejší a živší, naozaj ako kričiaci dav sledujúci býčí zápas, zatiaľ čo u Girauda stále spieva tú veselú melódiu… Myslím, že tu bolo treba vymyslieť niečo trochu brutálnejšie a práve originálna verzia sa sem naozaj dokonale hodí.

Zbor hrá v tejto opere naozaj obrovskú a veľmi dôležitú úlohu, úplne zásadnú po dramatickej, ale aj hudobnej stránke. Len sa pozrite na tento krátky úryvok z prvého dejstva, tenor zaspieva 16 taktov „La cloche a sonné…“ a potom nasleduje ženský zbor, toto je ozajstný hudobný klenot – ako nakoniec každý okamih pre zbor v tejto opere. Pieseň Toreadora som mnohokrát dirigoval na koncertoch bez mužského zboru. Ale naozaj sa z nej veľa stratí, keď sólista dospieva a orchester dohrá koniec sám, pretože práve zbor dotvorí ten pravý záver. Zbor je rozhodujúci v mnohých operách, no najmä v Carmen.

Čo hovoríte na rozdiely medzi novelou Prospera Mériméeho a operným libretom ?

Nuž, Carmen neumiera, Micaëla tam nie je a don José je oveľa sebavedomejší… Myslím, že libretisti sa snažili vytvoriť efektný kus pre operné divadlo. V kinematografii je nádherná paralela, film Stanleyho Kubricka podľa románu Stephena Kinga Osvietenie (The Shining), natočený v roku 1980 s Jackom Nicholsonom v hlavnej úlohe. Veľmi sa líši od románu, ale vďaka týmto rozdielom je oveľa lepší. Kubrick sa len inšpiroval a vytvoril niečo nové. A podľa mňa je to to isté, čo Meilhac a Halévy urobili s Carmen, namiesto toho, aby sa iba vzal a zhudobnil pôvodný príbeh. Prispôsobili ho a vytvorili divadelné dielo.

Prosper Mérimée (1803 – 1870), autor novely Carmen, ktorá sa stala námetom pre Bizetovu rovnomennú operu, zdroj. wikipedia

Napríklad sa v librete objavili dva milostné trojuholníky, ktoré v Mériméeho novele nie sú. Sú to Carmen-José-Michaëla a Carmen-José-Escamillo. Každá z týchto sólových úloh má svoj vlastný charakter a potrebuje speváka, ktorý ho dokáže stvárniť. A nielen spevák, ale aj režisér, ktorý to chápe a vidí. Viem, že Lubor Cukr tomu rozumie, pretože keď sme sa o tom prvýkrát rozprávali, povedal by som, že sme sa ocitli na rovnakej vlne ako divadelníci z toho istého cesta.

Libretisti a Bizet teda vytvorili niečo naozaj nové, ale verejnosť to príliš nenadchlo, prinajmenšom po premiére v roku 1875…

Áno, názory všetkých týchto kritikov sú známe, napríklad teraz si len ťažko predstaviť, čo mysleli výrokmi typu, že tam nie sú žiadne zapamätateľné melódie. Neviem o kultúre ľudí, ktorí chodili do Opéra Comique v 19. storočí, neviem ani, kto to bol a čo sa im páčilo, ale tam, kde sme sa dnes s plynutím času ocitli, sme už celkom navyknutí spoznávať, ba dokonca takmer si užívať isté typy divadelnej a filmovej tvorby, ktoré majú vo svojom vnútri aj nepríjemné prvky. Azda celkom určite hľadáme niečo, čo nás núti premýšľať… Neviem, čo tí ľudia, ktorí sledovali premiéru Carmen, hľadali. Niektorí možno len popcorn, iní zas disneyovku, no namiesto toho dostali Stanleyho Kubricka.

Ďalší z mojich obľúbených režisérov, David Lynch, je podobného razenia a jeho diela vo mne proste natrvalo ostávajú. Avšak to neznamená, že sledovanie jeho filmu je ako úžasný masážny zážitok, je to proste zážitok ako taký. Ale práve na Carmen je skvelé, že má nielen vynikajúcu hudbu, pri ktorej môžete len sedieť, počúvať a nechať sa ňou zalievať… Aj to je pekné, lenže táto opera zároveň poskytuje ozaj atraktívny príbeh a myslím si, že v tejto inscenácii bude veľmi zaujímavý.

Kevin Rhodes, zdroj foto: facebook

Hovorí sa, že prinajmenšom záver tohto diela je anticipáciou verizmu.

Áno, úplne bezo zvyšku, ale fantastický je aj hudobne kvôli tej slávnej cyklickej forme, keď sa téma uvedená celkom na začiatku vracia na samom konci skladby. Presne to isté je aj v Carmen. Na začiatku je slávny pochod, nasleduje slávny motív osudu a aj na konci je ten istý pochod doplnený o zbor a opäť motív osudu. Vo francúzskej hudbe skladateľov ako César Franck a ďalších je mnoho nádherných príkladov takéhoto tematického oblúka.

Iba jediný raz v živote som vyhral súťaž, ešte ako dieťa. Hral som tam Klavírny koncert od Arama Chačaturjana, veľmi ho mám rád, je to nádherné dielo. Na začiatku prvej časti je neuveriteľne krásna patetická téma. Po nej nasleduje celkom iná hudba v troch častiach, napísaná ako tradičný klavírny koncert z čias Čajkovského či podobného obdobia. Ale na samom konci diela sa tá skvelá úvodná téma náhle vracia späť. Je to úžasný moment, ako keby vás udrelo o múr.

Pamätám si, že som túto skladbu poznal ešte predtým, ako som počul Čajkovského Koncert b mol. Keď som ho sledoval prvýkrát, stále som čakal na návrat toho veľkolepého úvodu – ale ten neprišiel…

Rozprával sa: Ján Marták

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

zástupca šéfredaktora Opera Slovakia, podpredseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista a odborný korektor, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár