Klavirista s výzorom Jesenina a budúcnosťou Richtera

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dvojica koncertov Slovenskej filharmónie z cyklu Symfonicko-vokálnych (6. a 7. 2. 2020) bola očakávaná jednak svojou lákavou dramaturgiou, jednak účinkujúcimi.

Pred jubilujúcu Slovenskú filharmóniu sa totiž po hosťovaní na Bratislavských hudobných slávnostiach 2019 opäť postavil slovenský dirigent Juraj Valčuha, hudobný riaditeľ Teatro di San Carlo v Neapole a súčasne prvý hosťujúci dirigent v Konzerthausorchester Berlin.

Čas neuveriteľne beží a tak aj stále chlapčensky pôsobiaci dirigent má „už“ 44 rokov. Dalo by sa povedať: najlepší umelecký vek, keby to isté nepotvrdzovali svojimi stále sviežimi výkonmi aj sedemdesiatnici, ktorí prichádzajú do Bratislavy hosťovať pred orchestrom Slovenskej filharmónie alebo so svojimi orchestrami.

Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Ján Lukáš

Tak či onak: umelecká aktivita Juraja Valčuhu je pri jeho stále mladom veku obdivuhodná. Momentálne má za sebou premiéru novej inscenácie Wagnerovej opery Tristan a Izolda v produkcii Teatro Comunale v Bologni, Pucciniho Turandot na Magio Musicale Festivale vo Florencii, naštudoval Čajkovského Pikovú dámu, Prokofievovu operu Lásku k trom pomarančom v Neapole a uskutočnil rad koncertov s mnohými významnými orchestrami Európy i USA. Sledovať jeho hosťovanie v Bratislave je teda naozaj umelecká udalosť, navyše s programom, ktorý je nielen náročný ale súčasne dramaturgicky výstižný k aktuálnemu profilu Slovenskej filharmónie.

Na úvod (hodnotím koncert 7. 2.) zaznela Tanečná suita, Sz. 77 od Bélu Bartóka (1881 – 1945), ktorú skladateľ skomponoval r. 1923, v súvislosti s oslavami 50. výročia zjednotenia mestských častí maďarskej metropoly – Budy a Pest. Dielo má šesť kontrastných častí, ktoré, podľa slov autora, vyjadrujú v mnohom predstavy o sedliackej (zvlášť tanečnej) hudbe časti Európy, ktorú Bartók v mladosti skúmal ako folklorista. A tak sa tu ozýva v štylizovanej podobe hudba Maďarov, Rumunov, Slovákov, dokonca aj Arabov (kam Bartók tiež zašiel pri svojich výskumných cestách).

Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Ján Lukáš

Pri počúvaní Tanečnej suity však nejde o nejaké tlmočenie melódií jednotlivých etník, ale skôr o uvoľnenú prácu s nápaditým materiálom, ktorý je jednak pod vplyvom neskororomantických a impresionistických skladateľov, ale aj tvorcov modernej dodekafonickej hudby. Bartók sa v Tanečnej suite pozerá na hudbu minulosti bez geopolitických hraníc, časopriestoru či nacionalistických podtextov. V skladbe možno vycítiť aj Bartókove dotyky s moderným dodekafonickým spracovaním pôvodného folklórneho hudobného materiálu.

Je to interpretačne (aj po stránke polyrytmiky) náročné dielo, so štipkou špekulatívneho vedenia hudobných línií a úloh pre jednotlivé nástrojové skupiny. Juraj Valčuha nároky moderne vyznievajúcej skladby zvládol s absolútnym nadhľadom a Slovenská filharmónia pod jeho vedením s obdivuhodnou istotou a sústredením na perfektne pripraveného dirigenta.

Vrcholom koncertu po stránke orchestrálnej súhry, obsahových podtextov, ktoré vedú poslucháča (ruka – v ruke) s hudobným vyznením diela, bola rapsódia pre orchester od Leoša Janáčka Taras Buľba. Dielo vzniklo na základe obsahu novely Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, ako aj pod dojmom nepochybného rusofilstva Leoša Janáčka (1854 – 1928). Jedinečne sú tu zachytené situácie a portréty záporožských kozákov v ich boji proti Poliakom.

Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Ján Lukáš

Vedľa pátosu diela a dramatických úsekov, vygradovaných najmä v závere troch častí suity (Smrť Andrijova / Smrť Ostapova / Proroctvo a smrť Tarasa Bulbu) je v rapsódii veľa scén, ktoré sa blížia Gogoľovmu opisu humoru a komiky. Hojne využívané sú v rapsódii dychové nástroje a v závere krásne vyladené plechy, zvony, organ, ktoré sa v závere spájajú do patetického finále. Juraj Valčuha dosiahol v tejto skladbe so Slovenskou filharmóniou ozaj nádherný zvukový ideál orchestra a patetické vygradovanie skladby.

Na záver koncertu čakalo poslucháčov prekvapenie: z plejády mladých ruských klaviristov, ktorých je vo svete stále dosť, sa na bratislavskom pódiu vynoril azda najmladší reprezentant – plavovlasý mládenec Alexander Malofejev. Rodený Moskovčan bude mať októbri iba 19 rokov, o koncertuje už pár rokov a zbiera ceny na medzinárodných súťažiach. Je to klavirista útlej, ešte chlapčenskej postavy, pričom nielen svojimi jasnými vlasmi, ale celým vzhľadom pripomína geniálneho ruského básnika mladosti Sergeja Jesenina.

Alexander Malofejev, Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Ján Lukáš

Poetický vzhľad však zaujal divákov len dovtedy kým nepoložil na klaviatúru aj ruku a nezahral základnú tému l. časti Rachmaninovovho Koncertu pre klavír a orchester č. 3 d mol, op. 30. Iba nedávno, tiež na nedávnych Bratislavských hudobných slávnostiach, sme tento koncert, považovaný za jedno z technicky i výrazovo najťažších diel klavírnej literatúry, počuli v interpretácii krehkej čínskej klaviristky Yuji Wang s Wiener Philharmoniker.

Hudobno-kritickému porovnávaniu veľmi v klavírnej literatúre neverím, pretože poslucháč nie je komputer. Ale Číňanka – pri všetkej jemnosti svojho vzhľadu – mala priam železný úder rúk v akordických pasážach a demonštrovala prvorado neomylnú techniku, s ktorou hrala početné vlnenia prstových behov po klaviatúre, ozdôb a najťažších akordických pasáží v kadencii l. časti.

V poetických častiach koncertu – je ich tam dosť aj mimo úvodnej témy – bol mladý Alexander Malofejev akoby bližší ruskej duši. Pritom jeho neobyčajne vyspelá technika oboch rúk bola rovnako neomylná ako u skvelej Číňanky. Má menšie prsty než gigantický Rachmaninov, ktorý bol tiež skvelým klaviristom, ale prekvapivo mu to nerobí žiadne problémy pri zdolávaní najzložitejších pasáží. Bolo dojemné vidieť, ako pozorne ho sledoval od dirigentského pultu Juraj Valčuha a ako súbežne s Malofejevovou koncepciou sólového partu až do posledného tónu, spolupracovali po dynamickej stránke dirigent, orchester a sólista.

Alexander Malofejev, Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Ján Lukáš

Keďže som mala veľké životné šťastie, trikrát naživo počuť geniálneho Sviatoslava Richtera, v mladom hudobnom klaviristovi vidím azda i jeho pokračovateľa. Malofejev nie je totiž hudobným strojom, aké dnes zvyknú brázdiť hudobné pódiá, ale umelcom so srdcom, s ktorým si sadá za klavír, aby spojil do jedného celku ohurujúcu perfektnosť rúk so spevom a slovanskou lyrikou.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 7. 2. 2020

Bartók, Janáček, Rachmaninov
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 6. a 7. februára 2020

Slovenská filharmónia
Juraj Valčuha, dirigent
Alexander Malofejev, klavír

Béla Bartók: Tanečná suita, Sz. 77
Leoš Janáček: Taras Bulba, rapsódia pre orchester
Sergej Rachmaninov: Koncert pre klavír a orchester č. 3 d mol, op. 30

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár