Presne v deň svojich narodenín (12. marca 2017) mala v Mirbachovom paláci klavírny koncert Sylvia Čápová-Vizváry. Bol to pre umelkyňu zrejme ten najvzácnejší dar – vrátane preplnenej sály v krásnom prostredí paláca, kde sa stretávajú múzy výtvarného, hudobného a niekedy aj básnického umenia.
Keď som si pozerala podklady o umelkyni, bola som prekvapená, koľko platní nahrala pre OPUS, Audiophon, Pacific a Naxos – prevažne z romantického repertoáru. Ten je jej osobnosti najbližší: vyhovuje temperamentu, ale protikladne aj poetickej povahe umelkyne a zvlášť jej neobyčajným fyzickým predpokladom – veľkému rozpätiu rúk, s ktorými bez problémov hrá aj najnáročnejšie akordické pasáže. To by však nestačilo, keby nebola technicky a stále sviežou pamäťou pripravená na náročné sólistické povolanie. To, ktoré okrem talentu, emotívnosti a psychickým predpokladom vyžaduje najmä dlhoročné cvičenie repertoáru, prirodzenú muzikalitu, cieľavedomosť a celoživotnú vytrvalosť.
O predpokladoch Sylvie Čápovej ku klavírnej profesii svedčí aj to, že už od siedmich rokov bola mimoriadnou žiačkou bratislavského Konzervatória u známej profesorky Anny Kafendovej. Po maturite pokračovala v štúdiu klavíra na Vysokej škole múzických umení (absolutórium r. 1969) – u tej istej pedagogičky. Anna Kafendová ju – ako každého svojho žiaka – viedla zvlášť v technickej pripravenosti a prekonávaniu najnáročnejších virtuóznych úloh. Po ukončení štúdia na VŠMU si Sylvia Čápová ešte doplnila vzdelanie postgraduálnym štúdiom v Leningrade, Krakove a v Bratislave (u ruského pedagóga V. I. Nosova) a napokon na medzinárodnom interpretačnom kurze vo Weimare. Roku 1983 ukončila ašpirantské štúdium na VŠMU u prof. Evy Fischerovej-Martvoňovej. Jej sólistická kariéra pokračovala v spolupráci s poprednými slovenskými a zahraničnými orchestrami. Účinkovala v Maďarsku, Poľsku, Nemecku, Holandsku, Bulharsku, v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, v Taliansku, Rakúsku, na Kube i v Brazílii. Pôsobila aj pedagogicky – na VŠMU a naposledy na Universität fűr Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Hoci je jej doménou sólistická činnosť, je i vyhľadávanou komornou hráčkou.
Koncert Sylvie Čápovej-Vizváry v Mirbachovom paláci bol zostavený z autorov, ktorí sú klaviristke štýlovo najbližší. Na úvod zahrala dve impromptu Franza Schuberta (1797 – 1828) – z opusu 90, D. 899 (č. 3 Ges dur a č. 2 Es dur). Hoci Schubert písal impromptu ako diela príležitostnej „ľahkej hudby“, v skutočnosti ide dokonale vypracované kompozície charakteru sonátových viet, s náročným figuráciami zvlášť v diskante, navyše v neopakovateľnom briu a s dominantnou vášnivosťou – aj ako pridanou hodnotou interpretky. Romantická duša viedenského bohéma sa tu dokonale stotožnila s názorom sólistky, ktorá už v úvode koncertu naznačila príklon k plnému, šťavnatému tónu. Výber piatich skladieb z Fantastických kusov, op. 12 od Roberta Schumanna sa interpretačne stotožňoval jednak s názvom klavírnych čísel – a tým aj ich obsahovosťou, ale najmä s hudobným nábojom týchto umeleckých miniatúr, určených vyspelým klaviristom. Skladba Večer zaznela v mezzoforte, hoci interpretka jej mohla dodať viac nokturnového pianissima. Vzlet mal v sebe vzruch a energický „ťah“ – ako pri skutočnom zdvihu duše či tela. Pokojná atmosféra a introspekcia ovládla skladbu Prečo? Rozmary boli zasa dynamické, úderovo sýte, rytmicky menlivé. Záverečný „fantastický kus“ mal názov V noci – v ňom Sylvia Čápová prejavila azda viac temperamentu, než by si poslucháč predstavoval v poetickom nočnom čase.
Bez pripomienok však zaznela Čajkovského (1840 – 1886) Dumka, op. 59 – veľká brilantná skladba, ktorá končila v stopercentnom interpretačnom naplnení názvu. Príznačná virtuozita Franza Liszta (1811 – 1886) sa prejavila v ukážke z jeho bohatého klavírneho odkazu. Consolation E dur, S 172 i Koncertná etuda Un sospiro, S. 144 boli prednesené ozaj strhujúco – vrátane brilantne zahraných akordických pasáží a virtuóznych behov po celej klaviatúre. Koncert finalizoval „miláčik“ ctiteľov romantiky: Fryderyk Chopin (1810 – 1849). Najprv pokojným tokom nočnej idyly v Nokturne Fis dur, op. 15/2 a na záver v mimoriadne náročnej Balade č. 1 g mol, op. 23. Tu Sylvia Čápová-Vizváry akoby zhrnula svoje charakteristické črty: bezkonkurenčnú technickú pripravenosť bez jediného pamäťového či technického zakolísania, rytmickú precíznosť, v istých pasážach osobité vlnenie hudobného prúdu, ktoré si žiada romantická hudba, sklon k vášnivo prežívanej hudbe, tónovú diferencovanosť, pričom umelkyňa (v súlade so svojím temperamentom) viac preferuje výraznejšie načrtnuté témy. K jej profilu patrí najmä jasné vedenie motívov v pravej či ľavej ruke, pričom nad jedným i druhým znejú brilantne zahrané sprievodné pasáže. Umelkyni ide o hudbu, ktorá nestarne – ako duša, ktorá dychtí po kráse. Napokon, taký bol i celý zjav tejto pôvabnej, elegantnej dámy slovenského klavírneho umenia.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 12. marca 2017
Nedeľné matiné v Galérii mesta Bratislavy
Klavírny koncert v Mirbachovom paláci
12. marca 2017
Sylvia Čápová-Vizváry – klavír (SK)
program koncertu
Franz Schubert (1797 – 1828): 4 Impromptus op. 90 D. 899
Robert Schumann (1810 – 1856): Fantastické kusy op. 12 (výber)
Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893): Dumka pre klavír op. 59
Franz Liszt (1811 – 1886): Consolation E dur S. 172
Franz Liszt (1811 – 1886): Koncertná etuda č. 3 “Un sospiro” S. 144/3
Fryderyk Chopin (1810 – 1849): Nokturno Fis dur op. 15/2
Fryderyk Chopin (1810 – 1849): Balada č. 1 g mol op. 23
aktuálne koncerty Nedeľných matiné v Galérii mesta Bratislavy nájdete TU…
