Na komickej opernej strune

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Počas uplynulého víkendu (17. a 18. marca) pribudol do banskobystrického repertoáru titul, ktorý by v danej inscenačnej podobe mohol zlákať pre operu aj divákov prichádzajúcich do Štátnej opery najmä za operetou. Donizettiho Don Pasquale v temperamentnej réžii Dany Dinkovej, navyše spievaný v slovenskom preklade Jely Krčméryovej, bude zrozumiteľný aj pre tých, čo majú zatiaľ voči opere rešpekt. Dobrá správa je, že sa tak deje bez ujmy na hudobno-vokálnej kvalite.

Aktuálny repertoár banskobystrickej Štátnej opery je pestrý a dramaturgicky vyvážený. Fajnšmekri či zvedavci, ktorí sa popri tradičnom menu neľakajú ani „exotickejších“ pokrmov, si z neho vyberú Cikkerovho Jura Jánošíka (ešte nedávno to mohla byť aj Suchoňova Krútňava), Donizettiho Mariu Stuardu alebo Bizetových Lovcov perál, o dva mesiace im do ponuky pribudnú Rachmaninov Aleko a Čajkovského Jolanta. Pre klasikov je tu Čarovná flauta, Nabucco, Rigoletto, Tosca, Rusalka, Eugen Onegin či Carmen. Tradične najvyhľadávanejšou kategóriou je opereta a muzikál –  tú momentálne reprezentujú nesmrteľná My Fair Lady (od premiéry súčasnej inscenácie uplynulo už šestnásť rokov), Hrnčiarsky bál, Cigánsky barónZem úsmevov. Najnovší prírastok, Donizettiho komická opera Don Pasquale, by mohol operetným návštevníkom poslúžiť ako mostík k opere: talianske melódie sú pôvabné a chytľavé, inscenácia Dany Dinkovej dynamicky akčná, navyše sa spieva v slovenskom preklade Jely Krčméryovej. Dobrá správa je, že ani belcantové atribúty neprišli skrátka – minimálne na mnou navštívenej druhej premiére (18. 3.).

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
Ľubomír Popik (Malatesta), Ján Galla (Don Pasquale), Martin Gyimesi (Ernesto),
foto: Jozef Lomnický

Dana Dinková je tvorkyňou banskobystrického divadla od roku 2000. Odvtedy sa ako autorka, režisérka či choreografka podpísala pod viacero tanečných a hudobno-dramatických inscenácií (Krvavá svadba, Gypsy roots, Catulli carmina, Božský Amadeus, Biele peklo, Archa templárov, Nemé tváre a i.). V roku 2005 tu režírovala prvú operetu (Veselá vdova) a v roku 2014 absolvovala operný debut slovenskou premiérou Mascagniho Priateľa Fritza. Medzitým si rozšírila choreografické vzdelanie o diplom opernej režisérky z Verona Accademia per l´Opera italiana (absolvovala v roku 2013 autorským hudobno-dramaticko-tanečným opusom Verdi). Don Pasquale, ktorý je Dinkovej treťou opernou inscenáciou (tou druhou bol Nápoj lásky v Slezskej opere Opava, 2015), nezaprie ani tanečný domicil umelkyne, ani jej školenie v divadelne konzervatívnom Taliansku. Divákom ponúka živý rozpohybovaný tvar, ktorý nemá ambíciu dielo aktualizovať či hľadať jeho skryté výklady –diváka chce predovšetkým dobre a čo najviac v súlade s donizettiovským hudobným humorom zabaviť.

Počas predohry pozorujeme sladko driemajúceho Dona Pasqualeho s komickou nočnou čiapočkou na hlave: jeho platonické snenie sa zrkadlí v barokovom výjave nahej nymfy, projektovanom na tylovú oponu. Ženbychtivý starý pán si v spánku túli handrovú bábiku so svadobným závojom a jeho túžba sa zhmotňuje hneď štvornásobne, v tanečnom kvartete neviest s bielymi maskami na tvárach. Tieto prízraky ho neopustia počas celej opery: budú ho hýčkať v predsvadobnom kúpeli, vysmejú sa jeho „podpapučovému“ manželskému údelu, až ho napokon po všetkých útrapách s Norinou privinú vo svojom láskyplnom objatí.

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
Ján Galla (Don Pasquale), Slavomír Macák (Notár), Michaela Popik Kušteková (Norina), Ľubomír Popik (Malatesta),
foto: Jozef Lomnický

Za snívajúcim titulným hrdinom sa počas predohry súbežne odohráva aj menej nevinný výjav: temperamentná Norina, do ktorej je zamilovaný Pasqualeho synovec Ernesto, vyzývavo odhadzujúc zvršky láka svojho miláčika do spálne na poschodí horizontálne riešenej scény. Opera sa ešte poriadne nezačala a divákovi je už jasné, že Norina je temperamentná dračica: pri prvom a druhom milostnom kole ju Ernesto žiadostivo naháňa, pri treťom už lovec uteká opačným smerom. Samozrejme, márne. Komickosť situácie násobí starodievocky „najstajlovaná“ slúžka, ktorá striedavo pohoršene a roztúžene načúva za dverami spálne a vlastnú nespotrebovanú sexuálnu energiu vkladá do búrlivého drhnutia zábradlia. Táto dáma i jej kolega majordómus (stvárňujú ich Mária Šamajová a Jozef Šamaj, členovia súboru Bábkového divadla na Rázcestí) spestria svojimi pantomimickými kreáciami ešte nejeden výjav, odbremeňujúc tak operných hercov od prípadného nepatričného „šaškovania“. Na rozdiel od Romana Poláka, ktorý využitie dobre disponovaných bábkohercov Ivana Martinku a Jany Sovičovej v bratislavskom Barbierovi zo Sevilly neveľmi zvládol, Dana Dinková pracuje s rovnakým princípom umnejšie a zväčša i vkusnejšie.

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
Michaela Popik Kušteková (Norina), Ľubomír Popik (Malatesta),
foto: Jozef Lomnický

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
Ján Galla (Don Pasquale), Michaela Popik Kušteková (Norina),
foto: Jozef Lomnický

Preto je škoda, že občas neodolala nutkaniu rozohrať momenty, ktoré si to nepýtali. Napríklad áriu Dona Pasqualeho, tešiaceho sa na stretnutie s cnostnou nevestou, čo mu povije kopec potomkov, by sme si určite vychutnali aj bez piatich deťúreniec preháňajúcich sa po javisku. V druhom dejstve by zase ako informácia o tom, že sa z jarého ženáča stal starý paroháč, postačil štylizovaný svietnik s jelením parožím – dielne si pokojne mohli ušetriť prácu s výrobou jelenej hlavy, ktorá nakúkala ponad Pasqualeho plece, keď čítal ukoristený lístok dokazujúci neveru jeho manželky. Naopak, vcelku vydareným žmurknutím do obecenstva bola mizanscéna spojená so žalostnou áriou vydedeného Ernesta Povero Ernesto… Cercherò lontana terra. Jej predohru s pôsobivým trúbkovým sólom využila režisérka na promenádu pohrebného sprievodu s užialenou vdovou, ktorá sa vrhá po útechu do Ernestovho náručia. Samotnú virtuóznu áriu, ktorá sa v slovenských inscenáciách doposiaľ škrtala, už režisérka nechala interpreta zaspievať pekne „po taliansky“ – s úctou k vokálnemu umeniu, bez nadbytočných ilustrácií.

Skúsených domácich sólistov Ivana Zvaríka (Don Pasquale), Dušana Šima (Ernesto) a Martina Popoviča (Malatesta), účinkujúcich na piatkovej prvej premiére (17. 3.), vystriedali na mnou navštívenej druhej premiére hostia s väčšími i menšími divadelnými skúsenosťami. K tým prvým patril najmä predstaviteľ titulnej postavy Ján Galla, pre ktorého je Don Pasquale sedemdesiatou prvou postavou, naštudovanou počas takmer štyridsaťročnej kariéry. Rolový debut v náročnom donizettiovskom parte, ktorý vyžaduje nielen výrazové dispozície, ale vzhľadom na nejedno číslo v mimoriadne rýchlom tempe aj značnú pružnosť hlasu, ho už síce zastihol po prirodzenom výkonnostnom zenite, no s úlohou Dona Pasqualeho sa vysporiadal čestne. Javiskovo atraktívny Martin Gyimesi je vďaka talianskej farbe lyrického tenoru aj štýlovému frázovaniu optimálnym predstaviteľom Ernesta. Technické limity talentovaného speváka, ktorý svoju profesionálnu dráhu začal v Zbore Opery SND, sú zatiaľ zrejmé v nie vždy dokonalom zvládaní (skutočne nepríjemnej) vysokej tessitúry Ernestovho partu i v pomerne stereotypnej práci s dynamikou. Podobne ako Martin Gyimesi, aj Ľubomír Popik buduje svoju kariéru postupnými poctivými krokmi. Aktuálny člen Slovenského filharmonického zboru (hľa, kde pramení krásna farba tohto zborového telesa) v Banskej Bystrici presne pred piatimi rokmi stvárnil svoju prvú veľkú postavu – Guglielma v Mozartovej opere Così fan tutte. Odvtedy sa nielen herecky ostrieľal, ale jeho príjemný lyrický barytón nadobudol technickú istotu, získal na farbe aj objeme a potykal si s filigránskym belcantovým frázovaním. Pánskemu tercetu dala korunu fyzickej i vokálnej krásy Michaela Popik Kušteková. Jej lyrický soprán je mäkký, vláčny, triumfujúci v svietivej vysokej polohe, ktorá nestratila nič zo svojho lesku ani po tom, čo sopranistka pre zdravotnú indispozíciu alternujúcej Kataríny Procházkovej odtiahla generálkový týždeň a odspievala obe víkendové premiéry.

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátna opera, 2017,
J. Galla (Don Pasquale), Ľ. Popik (Malatesta), M. Popik Kušteková (Norina), M. Gyimesi (Ernesto),
zbor a balet Štátnej opery,
foto: Jozef Lomnický

Popri sympatickom speváckom obsadení sa banskobystrický Don Pasquale môže pochváliť aj kvalitným hudobným naštudovaním Igora Bullu, kreovaným s citom pre humornú iskru i lyrické momenty Donizettiho partitúry, a tiež krásne znejúcim zborom, ktorý si najmä svoje „glanznumero“ v 3. dejstve užil po vokálnej i hereckej stránke. A ak ma predtucha neklame, tak sa pár nastávajúcich sezón bude môcť chváliť aj dobrou diváckou návštevnosťou.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z II. premiéry 18. marca 2017

Gaetano Donizetti: Don Pasquale
Štátna opera
Premiéry 17. a 18. marca 2017

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Dana Dinková
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Kostýmy: Adriena Adamíková
Scéna: Marek Šafárik
Zbormajsterka: Iveta Popovičová

osoby a obsadenie:

Don Pasquale: Ivan Zvarík / Ján Galla a. h.
Norina: Katarína Procházková / Michaela Popik Kušteková a. h.
Ernesto: Dušan Šimo / Martin Gyimesi a. h.
Malatesta: Martin Popovič / Ľubomír Popik a. h.
Notár: Slavomír Macák

Spoluúčinkujú orchester, zbor a balet Štátnej opery
Koncertný majster: Oldřich Husák

www.stateopera.sk

fotogaléria

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Michaela Mojžišová

muzikologička, operná kritička a publicistka, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár