Komu lepšie rozumejú Pražania? Mozart a Janáček v Národnom divadle

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Moji Pražania mi rozumejú“, tento okrídlený výrok pochádza z úst Wolfganga Amadea Mozarta po jeho tamojších triumfoch. Leoš Janáček by vo svojej dobe asi podobné tvrdil o Brne, hoci okľukou si získal aj Prahu. A komu porozumeli Pražania lepšie v uplynulých dňoch?

Otázka je samozrejme hypotetická, lebo z jedného koncertu a jednej premiéry závery robiť neradno. Vynorila sa mi zhodou okolností, keď pražské Národné divadlo 27. januára 2022 oslavovalo v Stavovskom divadle Mozartove narodeniny a o deň neskôr v historickej budove uviedlo premiéru novej inscenácie Káte Kabanovej od Leoša Janáčka.

Calixto Bieito opäť šokoval, tento raz umiernenosťou

Od svetoznámeho španielskeho režiséra Calixta Bieita asi väčšina zorientovanej diváckej obce očakávala ďalší provokatívny výklad. Pred siedmimi rokmi som videl v Stuttgarte v jeho réžii obnovenú staršiu Janáčkovu Jej pastorkyňu a hoci išlo o expresívne, až k naturalizmu vyhrotené poňatie, odniesol som si silný zážitok. Medzitým Bieito režíroval aj Z mŕtveho domu a teraz sa k Leošovi Janáčkovi vrátil v Prahe Káťou Kabanovou.

L. Janáček: Káťa Kabanová, Národné divadlo Praha, 2022, Arnheiður Eiríksdóttir (Varvara), Alžběta Poláčková (Káťa), Jaroslav Březina (Tichon Ivanyč Kabanov), foto: Zdeněk Sokol

Tri dejstvá, časovo zaberajúce okolo deväťdesiat minút hudby, skomprimoval (zrejme po dohode s autorom hudobného naštudovania) do jedného celku. Akiste to pramenilo zo snahy ísť priamočiaro po príbehu, po osobnej dráme titulnej hrdinky a nerozptyľovať sústredenosť divákov prerušením toku hudby a deja. Aj keď reálne situácie na seba bezprostredne nenadväzujú. V tejto koncentrovanej línii tvorcovia modelovali dianie na javisku i v orchestri.

Nemecké výtvarníčky Aída Leonor Guardia (scéna) a Eva Butzkies (kostýmy) sa s režisérom zhodli na koncepcii, ktorá sa neviaže k určenej lokalite ani času. Zriekli sa teda všetkého, čo by výtvarne konkretizovalo pobrežie Volgy a interiéry. Nechceli odpútavať pozornosť od osudov postáv a tiež rekvizít, skôr symbolického rázu, bolo minimum. Na čo celkom rezignovať v prípade Káte Kabanovej nemožno (snažil sa o to v londýnskej Covent Garden režisér Richard Jones, ten na rozdiel od Bieita rozohrával iné vzťahy), je voda. S riekou Volgou je dielo priamo prepojené. Legendárna a mimoriadne prepracovaná inscenácia Roberta Carsena je vlastne celá postavená na naplnenom javiskovom bazéne.

L. Janáček: Káťa Kabanová, Národné divadlo Praha, 2022, Alžběta Poláčková (Káťa), Arnheiður Eiríksdóttir (Varvara), foto: Zdeněk Sokol

Calixto Bieito víta diváka otvoreným bielym javiskom, mramorovo chladným, osvetleným zhora neónmi. Na ňom už sú prítomné niektoré hlavné postavy, v strede v čiernom tielku polihujúci Kudrjáš s fingovanou cigaretou, v rohu ustarostená a psychicky týraná Káťa. V tomto uzavretom, klaustrofóbiu vzbudzujúcom prostredí sa odohrávajú dve hudobne prepojené dejstvá, odrážajúce situáciu v nešťastnom manželstve Káte s Tichonom. Márne ona i Varvara lezú po stenách, úniku niet. Až osud zariadi, že sa nájde východisko v stretnutí s Borisom, no dráma Kátinho života naberá síce chvíľkovo šťastný, no k tragédii vedúci smer.

Calixta Bietita príliš nezaujímali zmeny prostredí (maximálne ich odlíšil farebne, keď v Kudrjášovej scéne za záhradou použil zelené svietenie), išlo mu v prvom rade o charaktery, vzťahy, emócie. Takže až do chvíle, keď sa medzi druhým a tretím dejstvom zmenilo javisko sklopením celého zadného panela a otvorením tmavého horizontu (zároveň vznikol priestor pre napĺňanie javiska vodou), sa všetky konflikty medzi despotickou Kabanichou, jej slabošským, ale aj násilníckym synom a terorizovanou nevestou, či stále pripitým Dikojom, odohrávajú na rovnakom mieste. To sa stáva tiež dejiskom uveriteľného, nie však vulgárne aranžovaného ľúbostného aktu Káte s Borisom v zadnej časti javiska a paralelne kresleného vzťahu Varvary a Kudrjáša. Pôsobivé, citovo bohato naplnené finále 2. dejstva, neveštilo happy end.

Hlavná sila Bieitovej koncepcie je v budovaní intenzívnych emócií. Najsilnejšie sú koncentrované v titulnej postave, ale zaujímavé črty chorobnej psychickej labilnosti (smiech prechádzajúci do hysterického plaču) dostáva aj Kabanicha. Zámerne neurčito, pohľadmi a v jednej chvíli i gestom, je naznačený jej vzťah ku Káti, na rozdiel od demonštratívne surového prístupu k Dikojovi. Určite Bieitova Kabanicha nie je šablónovou kreáciou.

L. Janáček: Káťa Kabanová, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Zdeněk Sokol

Posledné dejstvo je už modelované ako predzvesť tragédie. Škoda, že obraz búrky, bez ohľadu na názov Ostrovského dramatickej predlohy, réžia bagatelizovala, čím sploštila aj názorový konflikt medzi pokrokovým Kudrjášom a bigotným Dikojom. Javiskový bazén sa postupne napĺňal vodou. Do tejto pomyselnej Volgy sa vnorí kameňmi opásaná Káťa, aby skončila so všetkými životnými sklamaniami. Spustí sa silný lejak, nepadá však voda očistná. Kabanicha chladne ďakuje ľuďom za pomoc. Bez pátosu, bez veľkých gest sa tragédia naplnila.

Je to až neuveriteľné, koľko výrazových a významových nuáns sa skrýva v Janáčkovej, aj libretisticky stručnej partitúre. Niet v nej jediného zbytočného slova či noty. Končiaci hudobný riaditeľ Opery Národného divadla Jaroslav Kyzlink (od novej sezóny ho vystrieda Robert Jindra) sa s Káťou Kabanovou stretol počas svojej kariéry veľakrát. Pozná nielen každý jej detail, ale hlavne vie ho pretaviť do emocionálne intenzívnej hudobnej podoby. Pod jeho taktovkou znie presne hrajúci orchester v širokej dynamickej a farebnej palete, dáva priestor lyrickým scénam i burácajúcej dráme. A pritom ctí hlasy, orchestrom ich dopĺňa, ale v gradáciách neprekrýva.

L. Janáček: Káťa Kabanová, Národné divadlo Praha, 2022, Peter Berger (Boris Grigorjevič), Alžběta Poláčková (Káťa), foto: Zdeněk Sokol

Titulnú postavu po prvýkrát vo svojej kariére vytvorila Alžběta Poláčková. Jej dievčenský zjav a úprimné herectvo dopĺňali výrazovo bohato tieňovaný spevácky prejav. Hlas dozrel do mladodramatického odboru, znel cituplne v lyrike, ale priebojne sa niesol ponad plno nasadený orchester. Ak v niečom vidno rezervy, tak je to väčší dôraz na artikuláciu.

Inscenácia sa môže hrdiť troma skvelými tenoristami. Peter Berger (Boris) svojím koncentrovane a vo všetkých polohách kovovo znejúcim hlasom vytvára v každej dejovej situácii spevácky i herecky vierohodnú postavu. Jasný a voľne sa nesúci tenor Josefa Moravca sa v postave Váňu Kudrjáša tiež doslova našiel. Charakterový tenor Jaroslava Březinu je ako šitý na mieru Tichona, ktorého vytvorí aj na tohtoročnom Salzburskom festivale. Príjemným prekvapením bola Varvara z Islandu pochádzajúcej sólistky Národného divadla Arnheiður Eiríksdóttir, vlastniacej farebný mezzosoprán a veľmi precíznej vo výslovnosti.

Staršiu generáciu v inscenácii zastupovali Jiří Sulženko ako spoľahlivý Dikoj a najmä herecky minuciózne vykreslená Kabanicha skúsenej janáčkovskej interpretky Evy Urbanovej.

L. Janáček: Káťa Kabanová, Národné divadlo Praha, 2022, Jiří Sulženko (Savjol Prokofjevič Dikoj), Eva Urbanová (Marfa Ignatevna Kabanová), Alžběta Poláčková (Káťa), Jaroslav Březina (Tichon Ivanyč Kabanov), Miloš Horák (Kuligin), zbor, foto: Zdeněk Sokol

Záverečný a zároveň jediný potlesk premiérového publika bol dôkazom, že hudobne a spevácky nová Káťa Kabanová je v správnych rukách. Keďže sa nik z inscenačného tímu neprišiel pokloniť, nevedno s akou reakciou by sa stretol. Ale predpokladám, že po tomto Janáčkovi by hlasité protesty nemali nastať. Neprináša nič provokatívne, nič kontroverzné, skrátka je to až šokujúco pokorný búrlivák Calixto Bieito.

Mozartove narodeniny sú peknou tradíciou, tento rok s mladou generáciou

Neviem presne, kedy sa v pražskom Národnom divadle zrodila myšlienka v deň narodenín Wolfganga Amadea Mozarta (27. 1. 1756) vzdať hold salzburskému géniovi koncertom. Vlaňajšie Mozartove narodeniny sa odohrali vzhľadom na pandémiu bez divákov, len prostredníctvom televízie, v tomto roku už v plnom Stavovskom divadle.

Mozartove narodeniny, Národné divadla Praha (Stavovské divadlo Praha), 2022, Ondřej Havelka, Orchester ND Praha a Barokový orchester Pražského konzervatória, foto: Zdeněk Sokol

Dramaturgicky bol večer vystavaný v prvej časti ukážkami z mladíckej opery La finta giardiniera (kompletne ju v Prahe uviedli v pôvabnej réžii manželov Herrmannovcov a v hudobnom naštudovaní Tomáša Netopila v roku 2008), v druhej odznel Koncert pre klavír a orchester č. 27 B dur a napokon koncertná ária Bella mia fiamma, addio. Orchester v komornejšej zostave bol prepojením domáceho telesa s hráčmi Barokového orchestra Pražského konzervatória a za dirigentským pultom stál Zdeněk Klauda.

Občerstviť koncert sprievodným slovom nebol zlý nápad, zvlášť keď herec a režisér Ondřej Havelka dokázal byť neraz originálne vtipný. No keďže sa objavoval na javisku po každom hudobnom čísle, pôsobilo moderovanie trocha ako výchovný koncert. Určite menej výstupov by znamenalo viac.

A možno viac času by ostalo aj pre spevákov. Z nich niektorí sa údajne zdokonaľujú pod vedením sopranistky Kateřiny Kněžíkovej, ktorá vo Falošnej záhradníčke (alebo Záhradníčke z lásky, ako sa titul opery zvykne prekladať) spievala v dvoch ansámbloch, árii a duete part Sandriny. Jej hlas sa vyvinul do mladodramatického, zaujal zmyslom pre štýl, no drobným intonačným nepresnostiam sa nevyhol. Z mladej generácie si s koloratúrnou áriou Ramira technicky isto poradila mezzosopranistka Jarmila Balážová a príjemne sa počúval aj okrúhly soprán Terezy Štěpánkovej ako Serpetty.

Mozartove narodeniny, Národné divadla Praha (Stavovské divadlo Praha), 2022, Jarmila Balážová, Tereza Štěpánková, Kateřina Kněžíková, Zdeněk Klauda, Daniel Matoušek, Lukáš Bařák, Orchester ND Praha a Barokový orchester Pražského konzervatória, foto: Zdeněk Sokol

Daniel Matoušek (Belfiore) je perspektívnym tenoristom s objemnejším tónom v strednej polohe, hlas však potrebuje dobrúsiť a technicky posilniť v pohyblivých pasážach. Škoda, že vypadla práve vtipná ária Narda, pretože barytón Lukáša Bařáka znel v ansámblových číslach krásne.

Sólista klavírneho koncertu Miroslav Sekera (vo Formanovom Amadeovi hral mladého Mozarta) na mňa najmä v prvých dvoch vetách pôsobil trocha monotónne. Chýbalo viac farieb, dynamického tieňovania, výrazovej fantázie. Technicky je určite zdatný, takže finálovej časti dodal energiu a perlivosť, ktorou spočiatku šetril. V záverečnom čísle monotematického mozartovského večera zaznela koncertná ária Bella mia fiamma, addio. Kateřina Kněžíková do nej vložila dramatický výraz i nehu, jej pevný tón si poradil aj s koloratúrnymi úsekmi náročnej árie.

Mozartove narodeniny, Národné divadla Praha (Stavovské divadlo Praha), 2022, Miroslav Sekera, Zdeněk Klauda, Orchester ND Praha a Barokový orchester Pražského konzervatória, foto: Zdeněk Sokol

Je určite dobrou školou pre študujúcich hudobníkov možnosť začleniť sa medzi profesionálov. Ak aj v orchestri sa pod taktovkou Zdeňka Klaudu objavovali občas nepresnosti, ťažko z nich viniť hráčov či dirigenta. Nebol to Mozart takpovediac salzburský či viedenský, ale jeho kontúry boli zachované.

Takže komu dnes Pražania rozumejú? Myslím, že rovnako Mozartovi i Janáčkovi. Sú v repertoári Národného divadla pravidelne a na ich tvorivom odkaze vyrastajú nové generácie umelcov. Raz sa lepšie darí jednému, raz druhému, ale taký je už život v operných domoch.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry Káti Kabanovej 28. 1. 2022 a koncertu Mozartove narodeniny 27. 1. 2022

Leoš Janáček: Káťa Kabanová
Národné divadlo Praha
Premiéra 28. januára 2022

Hudobné naštudovanie: Jaroslav Kyzlink
Réžia: Calixto Bieito
Scéna: Aída Leonor Guardia
Kostýmy: Eva Butzkies
Svetelný design: Michael Bauer
Zbormajster: Jan Bubák
Dramaturgia: Beno Blachut

Savjol Prokofjevič Dikoj: Jiří Sulženko, František Zahradníček
Boris Grigorjevič: Peter Berger
Marfa Ignatevna Kabanová: Eva Urbanová, Yvona Škvárová
Tichon Ivanyč Kabanov: Jaroslav Březina, Štefan Margita
Katarína (Káťa): Alžběta Poláčková, Petra Alvarez Šimková
Varvara: Arnheiður Eiríksdóttir, Alena Kropáčková
Váňa Kudrjáš: Josef Moravec, Martin Šrejma
Kuligin: Miloš Horák, Jiří Hájek
Glaša: Kateřina Jalovcová, Sylva Čmugrová
Fekluša: Jana Horáková Levicová, Lenka Šmídová

Zbor a Orchester Národného divadla Praha

Mozartove narodeniny
Národné divadlo Praha (Stavovské divadlo Praha)
27. januára 2022

Zdeněk Klauda, dirigent
Kateřina Kněžíková, soprán
Tereza Štěpánková, soprán
Jarmila Balážová, mezzosoprán
Daniel Matoušek, tenor
Lukáš Bařák, barytón
Miroslav Sekera, klavír
Ondřej Havelka, sprievodné slovo
Orchester Národného divadla Praha
Barokový orchester Pražského konzervatória

La finta giardiniera KV 196 (výber z opery)
Koncert pre klavír č. 27 B Dur KV 595
Bella mia fiamma, addio KV 528

www.narodni-divadlo.cz

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár