Koncert pre koho?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do roku 1989 prichádzali k nám väčšinou v rámci kultúrnych dohôd najlepší ruskí (sovietski) operní speváci. Okrem operných predstavení si dodnes pamätám koncert sólistov Veľkého divadla z Moskvy na čele s Jelenou Obrazcovou, Jurijom Mazurokom a Vladimírom Atlantovom, a tiež koncert sólistov Kijevskej opery, medzi ktorými bol dodnes v západnej Európe aktívny Anatolij Kočerga. Títo všetci potom zakotvili aj v najvýznamnejším svetových operných divadlách. Dnes sa k nám vybrali príslušníci mladej a mladšej generácie ruských operných spevákov a po Košiciach sa predstavili aj v sieni Slovenskej filharmónie.

Hoci bulletin podujatia, ktoré si Slovenská filharmónia včlenila do práve sa rozbiehajúcej koncertnej sezóny 2014/2015 ako mimoriadny koncert, trocha nadnesene hovorí o ruských operných hviezdach, tie nájdeme skôr na veľkých javiskách od MET cez Covent Garden, Operu Bastille, Bavorskú štátnu operu, Gran Teatro de Liceu v Barcelone, v Deustsche Oper Berlín alebo vo Viedenskej štátnej opere. Traja z účinkujúcich sú členmi a jedna stálym hosťom Mariinského divadla v Sant Peterburgu, čo vzhľadom na tamojšie šéfovanie Valerija Gergieva nie je málo, no do zahraničia prenikli z nich len dvaja (zhodou okolností v Bratislave najlepšie a najhoršie spievajúci), pričom javiská, kde hosťujú, nie sú v prvej kategórii operných divadiel. Ale aj v takých dnes nájdeme spevákov, ktorí napriek istej kvalite, by sa tam v minulosti len ťažko dostali, takže percipient či už laický alebo odborný by sa mal radšej spoliehať na svoj vlastný sluch a úsudok. Preto aj koncert ruských spevákov v Redute napriek obrovskému diváckemu úspechu treba hodnotiť triezvo.

Koncert ruských spevákov v Slovenskej filharmónii, Irina Mataeva, Sergey Semishkur, Olesja Petrova, Andrey Bondarenko

Koncert ruských spevákov v Slovenskej filharmónii,
Irina Mataeva, Sergey Semishkur, Olesja Petrova, Andrey Bondarenko

Dovolím si malé odbočenie. Významný sociológ umenia minulého storočia Arnold Hauser razil tézu, že každé rozšírenie bázy publika vedie k zníženiu umeleckej úrovne príslušného umenia. Čosi podobné sa dnes deje s operou. Tento trend bol možno pud sebazáchovy, ktorý sa mne spočiatku celkom pozdával, no treba dať cisárovi to čo je cisárove a Bohu to božie. Vďaka trom tenoristom dnes návštevníci operných koncertov zašumia, keď sa ozvú prvé takty Nessun dorma, no bohužiaľ nepoznajú krásne zborové vyvolávanie Luny z tejto opery a tenorové árie z raných Verdiho opier im na rozdiel od La donna e mobile nič nehovoria. Prejavuje sa to v repertoároch veľkých divadiel, ktoré idú čoraz viac po osvedčených až ošúchaných dielach, ktoré sú potom nútené zatraktívniť extravagantnou réžiou. Na dnes pomerne rozšírených operných koncertoch sa často spieva pred stovkami až tisíckami návštevníkoch v amfiteátroch a na námestiach, kde sa autentický zvuk musí zosilňovať mikrofónmi a ktorých dramaturgia je väčšinou ešte populistickejšia než dramaturgia divadiel. Pri obmedzených možnostiach zväčšovania počtu operných premiér kde inde ako na opernom koncerte sa poslucháč môže zoznámiť s krásnymi hudobnými ukážkami z menej uvádzaných alebo neuvádzaných opier a získať tak o ne záujem aj v kompletnej javiskovej podobe? Tieto výhrady platia aj na niektoré koncerty uvádzané v Opere SND, no vrchovato práve pre bratislavský koncert ruských spevákov v preplnenej Veľkej sále SF.

Koncert ruských spevákov v Slovenskej filharmónii, Irina Mataeva, Olesja Petrova

Koncert ruských spevákov v Slovenskej filharmónii,
Irina Mataeva, Olesja Petrova

Dramaturgia koncertu (na ktorej, dúfam, sa nijako nepodieľala SF) bola ozaj vhodná skôr pre Pasienky či Tenisové centrum, kde by sa jej potešila (za poriadne vysoké vstupné) nová buržoázia, ktorá sa občas zúčastní operných produkcií, najmä vtedy, keď to je „in“. Nechcem sa tváriť elitársky, no keď medzi sedemnástimi spievanými číslami až päť pripadlo na vyslovene ľahkú múzu reprezentovanú Lehárom, troma (nie najlepšie vybranými) neapolskými piesňami a populárnou Granadou mexického skladateľa Agustína Laru, nie je to v poriadku. Aby nedošlo k omylu, v rokoch kedy som si budoval svoj vzťah k opere, som denne počúval neapolské pesničky v interpretácii Carusa, Gigliho, di Stefana, Lanzu a iných tenoristov. No tieto nijako nepatria do Reduty, kde sme len pred pár týždňami počúvali výkvet interpretov svetovej inštrumentálnej hudby. A medzi klasickými spievanými číslami nebolo jediné, ktoré by sa nedalo označiť ako „trhák“ (čo ešte môže byť populárnejšie ako habanera a pieseň toreadora z Carmen, Rusalkina ária o mesiačiku alebo Una voce poco fa), ba niektoré (ária Lauretty a brindisi z Traviaty)sa zvyknú spievať na koncertoch výlučne ako prídavok. Ruská hudba bola zastúpená jediným číslom a azda akýmsi dramaturgickým oživením bola len Ach, so fromm Lyonela z Flotowovej Marty (spievaná po vzore Carusa v taliančine ako M´apparí), ktorú sme v Bratislave naposledy (pravda v slovenčine) počuli spievať pre päťdesiatimi rokmi Imricha Jakubeka. Bohužiaľ populizmu dramaturgie spievaných čísel sa prispôsobili aj uvádzané orchestrálne čísla. Polonéza z Eugena Onegina a predohry ku Barbierovi, Carmen a Netopierovi boli všetky „jedného druhu“, postavené na rýchlom tempe, temperamente a vonkajškovom efekte, čo ešte povyšoval gestami dirigent Leoš Svárovský menej sa sústreďujúci na zladenosť orchestra so spevákmi, i keď s výnimkou ťažkopádneho Barbiera výkon orchestra možno akceptovať.

Koncert ruských spevákov v Slovenskej filharmónii, Olesja Petrova, Leoš Svárovký

Koncert ruských spevákov v Slovenskej filharmónii,
Olesja Petrova, Leoš Svárovký

Jednoznačnou speváckou jednotkou večera bola mezzosopranistka Olesja Petrova, ktorá už v posledných rokoch účinkovala (okrem našich BHS) aj v Hamburgu, Amsterdame, Zürichu, Düsseldorfe, Aténach a Paríži. Má krásne sfarbený tmavý mezzosoprán pomerne veľkého objemu, svoj hlasový orgán však nijako neforsíruje, ale narába s ním uvážlivo a s vnútorným prežitkom. Predčasným vrcholom večera bola práve jej interpretácia árie Dalily Mon coeur s´ouvre á ta voix, pri ktorej sa pohrávala s každým tónom a frázou, pričom záverečný dovetok pripísaný Samsonovi zaspievala sama, čo som síce už počul aj u iných interpretiek, no byť verný originálu je viac než cesta za vokálnym efektom. Výborne spievala aj habaneru z Carmen, no pre mňa si trocha pokazila dojem tým, že popri speve sa zaliečala huslistom i dirigentovi, čo síce vyvolalo veselé vzrušenie publika, no odvádzalo jeho pozornosť od spevu. V Offenbachovej Barcarolle spievala ušľachtilo a nechala vyniknúť prvý hlas sopranistky a zmysel pre efekty prejavila temperamentným odspievaním Larovej Granady. Pieseň manžela mexickej filmovej hviezdy Márie Felix po tenoristoch spieva i Elina Garanča, prirodzene ľahšie a suverénnejšie, no popri Petrovovej hlas veľkej lotyšskej speváčky pôsobí ako druhý soprán. Úvodné číslo mezzosopranistky – ária Rosiny – naznačilo, že virtuózny štýl jej nie je celkom vlastný, na druhej strane zvládnuť Rossiniho znamená nielen vyžívať sa vo vokálnych ozdobách ale zaujať aj farebne, a to speváčka dokázala v plnej miere. Na opačný koniec kvalitatívneho rebríčka by som umiestnil tenoristu Sergeja Semiškuru. Jeho interpretácii chýba akákoľvek elegancia, ktorú árie ako M´apparí alebo Questa o quella potrebujú ako jedlo soľ. Od stredu dole akoby spev úplne vypúšťal, hlasu chýba lesk i prieraznosť, vyššie stredy a výšky znejú naopak kovovo, no spevák ich vyráža a forsíruje, takže o plynulosti vokálnej línie nieto ani stopy. Preto ani také efektné čísla ako Dein ist mein ganzes Herz alebo triviálna O sudato ´nnamurato zvlášť nezaujali. Pravdepodobne najmladším z účinkujúcich bol barytonista Andrej Bondarenko, ktorého mohutný fond znie dobre tam, kde môže spievať naplno (Passione, ária toreadora). No už pri Bixiovej piesni (ktorú spolu so skladateľovou Mammou tak spopularizoval Gigli) sme cítili, že by sa žiadal ľahší a pestrejší vokálny prejav. Jediným číslom, v ktorom spevák mohol muzicírovať, bola ária Jeleckého, no aj v nej dal umelec prednosť šťavnatosti svojho tónu a takmer z každého forte prechádzal do fortissima, kým so záverečnou frázou, ktorú sa snažil vyspievať v mezzavoce, sa trocha potrápil. Ide však o javiskový typ hlasu, ktorý sa azda časom dokáže interpretačne „obrúsiť“. Sopranistke Irine Matajevovej (spieva popri domácom javisku aj v Boľšom Teatri) sa lepšie vydarila druhá polovica večera. Laurettu som už síce počul spievať aj precítenejšie a suverénnejšie, no v duete z Hoffmanových rozprávok sa jej hlas pekne niesol a v záverečnom prípitku z Traviaty sa dalo rozoznať, o koľko je jej spev kultivovanejší oproti jej tenorovému partnerovi. V prvej časti v árii Rusalky a Gounodovej Margaréty sa však u nej prejavila neistota vo zvládnutí najvyšších tónov. Jej hlas ale zaujal pomerne príjemným zafarbením a rutinovanou interpretáciou.

Koncert ruských spevákov v Slovenskej filharmónii, Sergey Semishkur, Irina Mataeva

Koncert ruských spevákov v Slovenskej filharmónii,
Sergey Semishkur, Irina Mataeva

Možno sa bude zdať, že som bol k hosťujúcim ruským umelcom priveľmi prísny. Dnes máme vo svete stovky operných spevákov, ktorí výkonnostne oscilujú medzi priemerom a dobrou kvalitou. Po účinkujúcich v nedávnom rímskom Rigolettovi sem patria aj štyria speváci z Ruska, ktorí tak roztlieskali (v nálade blízkej silvestrovskému programu) bratislavskú Redutu.

Autor: Vladimír Blaho

foto: SF

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár