Koncert žalujúcich zvonov po uspávanke smrti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vežové hodiny drážďanského barokového kráľovského zámku v centre mesta 13. februára 1945 zastali, keď ich ručičky ukazovali niekoľko minút po 22 hodine. V tom momente zasiahli zámok bomby anglo-amerického leteckého náletu, ktoré za jednu noc zničili takmer celé historické centrum nazývané Florencia na Labe, a ktorému padli za obeť len jednej noci tisíce ľudí. Pamätníci spomínajú na túto noc ako na peklo na zemi, dobové fotografie svedčia o tom, že neostal kameň na kameni.

Bola to trpká a podnes bolestivá daň, ktorú zaplatili občania a kus vzácnej svetovej architektúry za zverstvá napáchané Hitlerovským Nemeckom po celej Európe. I keď samotné Drážďany patrili do jeho aktívneho súkolesia, je predsa len iróniou osudu, že toto mesto na Labe padlo do prachu v čase, keď Nemecko vojnu už prakticky prehralo…

V Drážďanoch som bola prvýkrát v roku 1965. Pred hlavnou železničnou stanicou sa nerozprestieralo mesto, tak ako je tomu dnes, ale ohorené trosky trčiace z  lúk a provizórnych parkov. Po slávnej hudobnej minulosti Drážďan nebolo žiadnych viditeľných stôp. Iba na periférii, v mestskej časti Pillnitz, stál napríklad nedotknutý záhradný dom, v ktorom žil a tvoril Carl Maria von Weber. Ohorená veža zámku s hodinami v centre mesta, ktoré ešte stále ukazovali pár minút po 22 hodine, stála v spoločnosti už čiastočne opravenej barokovej katolíckej katedrály a čiernych trosečných múrov Semperovej opery. O význame a existencii tohoto operného domu som vedela v súvislosti s premiérami opier Richarda Straussa v Drážďanoch, ale aj z rozprávania vnučky Jana Kubelíka na konzervatóriu v Košiciach. Do tejto opery sa chodilo pred vojnou z Prahy na opery Wagnera – a medzi návštevníkmi boli aj potomkovia slávneho huslistu Jana Kubelíka. Veľkými úspechmi opradený operný súbor a Sächsische Staatskapelle Dresden (operný a súčasne i koncertný orchester), orchester, ktorý nazval Richard Strauss svojho času ,,zázračnou harfou”, sídlil po roku 1945 v náhradných, tesných, nedôstojných priestoroch. Tento orchester som vtedy poznala z gramoplatne, z nádhernej nahrávky valčíkových potpourri zo Straussovej opery Gavalier s ružou. Ale mesto mi ani zďaleka nepripomínalo nejakú mimoriadnu hudobnú minulosť, bolo smutné a tiché, akoby bez hudby. Veď ako inak. Pod prachom zrúcanín ležali všetky stopy, po ktorých chodili Heinrich Schütz, Clara a Robert Schumannovci, Richard Wagner, Richard Strauss, Paul Hindemith, Ernst Křenek, napokon v roku 1940 i mladý Eugen Suchoň (tu sa uskutočnilo 1. marca 1940 prvé zahraničné prevedenie jeho Baladickej suity) a mnohí iní významní hudobníci. Nielen Semperova opera, ale aj slávny chrám Frauenkirche, konzervatórium, Hôtel de Saxe – všetko svedkovia významných hudobných udalostí minulosti – pripomínali dobu svojho muzikantského lesku iba nemými, plameňmi očadenými múrami. Napriek tomu boli Drážďany mestom, do ktorého som sa chcela opäť vrátiť, vyžarovalo zo seba čosi zvláštne. O osudovej noci mesta z 13. na 14. februára 1945 som sa dočítala neskôr z v nemčine vyšlej knihy Nachtgespräch (Nočný rozhovor) Ladislava Mňačku. Jemu príznačným pútavým štýlom ju opísal ako autentický svedok, ako človek, ktorého v tom čase visiaci život na vlásku zachránil práve až do katakomb zbombardovaný chrám Frauenkirche (jeho múry sa zvalili až o deň neskôr).

Ruina Frauenkirche 1945.
foto Richard Peter

V čase mojej prvej návštevy Drážďan som netušila, že spomínaná Sächsische Staatskapelle Dresden začala písať medzičasom novú hudobnú éru. 13. februára 1951 uviedol tento orchester pod vedením svojho vtedajšieho generálneho hudobného riaditeľa Rudolfa Kempeho Verdiho Rekviem, ktorým pripomenul fatálnu noc mesta a tisíce stratených ľudských životov. Z prvého pietneho uvedenia sa stala tradícia. Tento špičkový orchester uvádza v tomto termíne každoročne omšu za mŕtvych alebo tomu podobné, príležitosti zodpovedajúce dielo (Mozart, Brahms, Berlioz, Dvořák, Britten, Rossini…). Od roku 1985 sa uskutočňujú tieto koncerty v budove Semperovej opery, ktorá povstala z prachu vo všetkej svojej pôvodnej nádhere a exkluzívnosti. Koncerty vedené najvyberanejšími dirigentmi a sólistami sú mesiace vopred vypredané, patria k vrcholom pietnych podujatí tohoto dňa konajúcimi sa aj v iných hudobných stánkoch. Navyše, do spomienok zasahujú aj ďalšie umelecké akcie – literárne a výtvarné. Zdravo a civilizovane uvažujúcemu človeku ide o zmierenie sveta, o to, aby vojnové násilie zmizlo z jeho povrchu, aby sa súčasnosť poučila z minulosti,  aby sa mier stal niečim nenahraditeľným výdobytkom ľudstva.

Námestie pred Semperovou operou v Drážďanoch,
foto: Matthias Creutziger

V týchto intenciách sa uskutočnil pod mottom Spomienka a nádej i koncert v Semperovej opere 13. februára (a jeho opakovanie 14. februára) tohoto roku. Členovia orchestra Sächsische Staatskapelle Dresden a prvý hosťujúci dirigent orchestra, Juhokórejčan Myung-Whun Chung, vstúpili na pódium akosi inak ako obyčajne, takmer nehlučne, bez vítajúceho potlesku obecenstva, navyše ozdobení bielou ružou. Tá biela ruža bola viditeľným gestom všetkých účinkujúcich, venujúcich koncert obetiam bombardovania mesta. To, čo potom zaznelo, je možné vypočuť si a zažiť iba zriedka, možno, že iba raz v živote.

Dirigent Myung-Whun Chung  siahol po dvoch francúzskych dielach: po Rekviem op. 48 Gabriela Faurého a po symfonických meditáciách Les Offrandes oubliées (Zabudnuté obete) Oliviera Messiaena. Obaja skladatelia zažili na vlastnej koži vojnové hrôzy: Fauré slúžil v nemecko-francúzskej vojne ako posol pechoty, Messiaen sa dostal v roku 1940 do zajatia do trestného nacistického tábora v Görlitz/Zgorzelci. Messiaenovo dielo Les Offrandes oubliées bolo prvým orchesterom zahraným dielom skladateľa Messiaena vôbec. Bolo to v roku 1931 a šlo súčasne o prvý kontakt 22-ročného skladateľa s veľkým publikom v divadle na Champs-Elysées. Dirigent Myung-Whun Chung, ktorý s Messiaenom úzko spolupracoval v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v Paríži, je dôverným znalcom jeho hudobnej reči, jeho zásluhou sa dostalo toto dielo na program pietného februárového koncertu v Drážďanoch. Messiaenove intencie a vysvetlenia k dielu sprostredkoval publiku mimoriadne intenzívne a frapujúco. Navyše, skladateľ pomohol svojím komentárom poslucháčovi sám, aby sa pri počúvaní nového diela dokázal orientovať. Dielo označil za trojčasťový oltárový obraz: Kríž (žalujúce sláčiky, bolestivé neumy rôznych trvaní…) – Hriech (znázornený ako beh do priepasti, glisandá, volania trubiek) – Posledná večera: dlhé pomalé frázy sláčikov, nad nimi sláčikové sóla. A ako Messiaen poznamenáva, to všetko sa dvíha akoby nad pianissimovým kobercom v červeno-zlato-modrých farbách, podobných chrámovému oknu… Hlavnou skladateľovou výpoveďou je situácia, ktorá nastoluje nasledovné otázky: Čo sa stane, keď človek nehľadá ochranu v Bohu? Čo sa stane, keď človek nie je zbavený viny? Je láska Boha k ľuďom zabudnutá? Aká nenásilná, farebná a hlboká bola táto Messiaenova hudobno-filozofická meditácia, ako ideálne zapadla do témy večera, pripomínajúcej nacistickú totalitu a horiace inferno spred 72 rokov, aký nástojčivý a agresívny bol Hriech – stredná časť diela. Z hudby Messiaena sálala už v jej ranej fáze sila osobnosti, už tu sa spojila hudba so spirituálnosťou jemu vlastným spôsobom. Dielo Les Offrandes oubliées a jeho mimoriadna intenzita meditácií pre veľký orchester, našla v dirigentovi Myung-Whun Chungovi silného zástancu Messiaenovej hudby, ktorý sa preniesol bezo zvyšku aj do orchestra. Uvedenie Offrandes oubliées súčasne pripomenulo 25. výročie smrti tohoto veľkého skladateľa 20. storočia.

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden, Semperova opera v Drážďanoch,
Myung-Whun Chung,
foto: Matthias Creutziger

Neveriaci skladateľ Gabriel Fauré, ktorý ale religiozitu iných rešpektoval, predviedol v roku 1888 svoje Rekviem ako titulárny organista parížskeho chrámu Église Sainte-Marie-Madeleine v rámci smútočnej omše slúženej za popredného člena náboženskej obce. Po odznení sa ho vikár opýtal, od koho tá omša je a Faurému doporučil upustiť v budúcnosti od experimentov… Fauré naštudoval, hral a dirigoval počas svojho života toľko rôznych smútočných omší, že ich už poznal spamäti a potreboval si vytvoriť svoju vlastnú smútočnú omšu, pre svojich zomrelých rodičov, ba vlastne omšu pre seba. Od liturgického textu sa odklonil, nesiahol ani po zhudobnení Dies irae, teda po hrôzach posledného súdu, po strachu zo smrti. S dielom sa dlhšie zaoberal, viackrát ho prepracoval. Na aktuálnom koncerte v Semperovej opere v Drážďanoch odznela verzia Messe de Requiem z roku 1900, uvedená v rámci Svetovej výstavy v Paríži – v sporadickom orchestrálnom obsadení, s minimálnym využitím dychov, s využitím hlbokých polôh sláčikov. Zbor i sopránove a barytónove sóla sú zasadené do teplých a mäkkých farieb. Hlavnou myšlienkou je doprovod mŕtveho za sprievodu anjelov do nebies, do raja, po akejsi mierumilovnej, intímnej ceste. Keď skladateľ v roku 1924 v Paríži zomrel, dielo zaznelo v plnom obsadení na jeho pohrebe – sprevádzalo svojho tvorcu na ceste do raja podľa jeho priania. Ak sa napríklad pri interpretácii Verdiho Rekviem otvárajú nebesá, Faurého Rekviem je subtílne, intímne, priam sférické a zásluhou dirigenta Myung-Whun Chunga zaznelo vyrovnane a majestátne, miestami sa sotva pohybovalo. S pozoruhodnými sólistami, v posledných rokoch mimoriadne žiadanej Francúzky Patricie Petibonovej a vo Viedenskej štátnej opere udomácneného Adriana Eröda, sa dielu dostalo priam čistoty dieťaťa. Najmä sólový soprán Petibonovej v časti Pie Jesu pripomínal jedinečnosť Mozartovho Ave Verum. Aj v podaní barytonistu Eröda sme počuli Faurého v prevažne v lyrických melodických líniách s citlivou orchestrálnou podporou. Za hlavného aktéra by som označila veľkolepý miešaný zbor, Sächsischer Staatsopernchor Dresden. V interpretácii, hlavne tej zborovej (nádherné Sanctus, úžasné, priam nepočuteľné In Paradisum) pôsobila omša za mŕtvych ako kolektívna uspávanka padajúca do záverečného veľkého ticha. Niekto dokonca nazval Faurého Rekviem uspávankou smrti…

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden, Semperova opera v Drážďanoch,
foto: Matthias Creutziger

Dielo sa skončilo dlhou pianissimovou fermátou, po ktorej už neexistuje nič – iba ticho a tma. A minúta ticha. Faurého dielo otriaslo svojou prostotou. Svojou intimitou sa dotklo až duše. Návrat do reality si žiadal čas a mlčanlivý odchod z divadla. Ticho preťal až koncert zvonov všetkých chrámov mesta. Tie, tak ako každoročne 13. februára, pripomenuli medzi 21.45 a 22.00 hodinou začiatok apokalypsy z februára 1945. Za pätnásťminútového hlaholenia zvonov sme spolu s uzimenými davmi ľudí s bielymi ružami na kabátoch zastali a započúvali sa do jednotvárnej, ale jednoznačne žalujúcej hudby, do akéhosi koncertu po koncerte…

Ľudský reťazec okolo celého starého mesta v Drážďanoch,
foto: picture alliance, dpa, S. Kahnert

Coda: Pietny koncert v Semperovej opere 13. februára, ktorý sa o deň neskôr opakoval a bol live prenášaný i v rozhlase,  bol súčasťou spomienkových podujatí v mnohých chrámoch, ako i na uliciach a námestiach. Patril k nim i pochod po stopách zverstiev nacistickej diktatúry – aby sa na jej deštrukciu spoločnosti nikdy nezabudlo. Na vytvorení mĺkveho ľudského reťazca okolo celého starého mesta, ako známky priateľstva a mieru, ako odsúdenie zneužitia tohoto dňa pravicovými extremistami, sa podieľalo okolo 12 000 obyvateľov. Neznámi ľudia si podvečer za zvonenia zvonov na 15 minút podali ruky – mladí, starí, rodiny, páriky, mladé rodiny s deťmi v kočíkoch, i ľudia na invalidných vozíčkoch… Do tohoto živého reťazca sme sa cestou na koncert zaradili aj my. Bezpečnosť tých mierumilovných ľudí, ktorí mali odvahu k mlčaniu, chránili stovky policajtov – až do neskorých hodín, až do oficiálne nazvanej Noci ticha.

Autor: Agata Schindler

písané z koncertu 13. februára 2017

Sächsische Staatskapelle Dresden
7. symfonický koncert – Spomienka a nádej
13. a 14. február 2017

Myung-Whun Chung, dirigent
Patricia Petibon, soprán
Adrian Eröd, barytón
Sächsischer Staatsopernchor Dresden, zbormajster a naštudovanie: Jörn Hinnerk Andresen
Sächsische Staatskapelle Dresden

Olivier Messiaen (1908-1992): Les Offrandes oubliées, symfonická meditácia pre orchester

  1. Très lent, douloureux, profondément triste
  2. Vif, féroce, désespéré, haletant 
  3. Extrêmement lent, avec une grande pitié et un grand amour

Gabriel Fauré (1845-1924) Rekviem op. 48 pre soprán, barytón, miešaný zbor a orchester

  1. Introït et Kyrie
  2. Offertoire
  3. Sanctus
  4. Pie Jesu
  5. Agnus Dei
  6. Libera me
  7. In Paradisum

www.staatskapelle-dresden.de

fotogaléria

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár