Koniec dobrý, všetko dobré – namiesto Berezovského prišiel Gindin

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mimoriadne očakávaný klavírny recitál ruského klavírneho umelca Borisa Berezovského – v rámci medzinárodného festivalu BHS – sa 4. októbra (v preplnenej Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie) napokon neuskutočnil. Pre ochorenie nahradil umelca iný ruský klavirista – Alexander Gindin.

Hoci aj on má v životopise napísané samé superlatívy a laureátske tituly z domácich i zahraničných renomovaných klavírnych súťaží, Berezovský to nie je – aspoň spomienkami na jeho duchovnú energiu, ktorú v nás zanechal svojimi predchádzajúcimi vystúpeniami v Redute. Berezovský je skratka ruský obor – a klavírnou osobnosťou pokračovateľ Sviatoslava Richtera, ktorého som mala šťastie počuť na troch recitáloch v Čechách i na Slovensku: so spomienkami na jeho nedosiahnuteľné klavírne umenie i osobnostné vyžarovanie, na jeho absolútny dialóg s hudbou, iba s ňou, bez ohľadu na publikum – od prvého „vrhnutia sa na klaviatúru“. Spomienky na Richtera (ale aj Gilelsa a ďalších velikánov interpretačného umenia 20. storočia) si pripomínam nielen počúvaním nahrávok, ale aj čítaním memoárového denníka tohto génia ruskej hudby 20. storočia.

BHS 2015, Alexander Gindin, foto: Alexander Trizuljak

BHS 2015,
Alexander Gindin,
foto: Alexander Trizuljak

Boris Berezovský – v mladšej vekovej a generačnej verzii – pripomína nezabudnuteľného Richtera nielen mohutnosťou vzrastu, ale i veľkosťou ducha a zvláštnym vyžarovaním osobnosti. A tak je nám smutno, že vážne ochorenie mu (a jeho obdivovateľom) zmarilo naplánovaný recitál na BHS. Mal predniesť dramaturgicky zaujímavo, vkusovo asketicky zostavený program z mladistvej sonáty Beethovena (č. 3 C dur, op. 2), s Griegovými Siedmimi lyrickými skladbami a s dvomi ukážkami z odkazu Igora Stravinského (Klavírna sonáta a Tri časti z baletu Petruška). Bolo treba, aby niekto na pódiu pomerne sklamanému publiku oficiálne ospravedlnil neúčasť interpreta (veď kvôli nemu si väčšinou kupovali vstupenky), alebo to zopár riadkami vysvetlil v bulletine – už so životopisom a programom zastupujúceho umelca (hoci manažment BHS ústne návštevníkov informoval). No, stalo sa. Nabudúce budeme aj v tomto ohľade svetovejší…

Hoci bulletin naznačuje o ruskom klaviristovi Alexandrovi Gindinovi, že by mal mať len 38 rokov, vyzerá zrelšie. To je však možno iba vizuálny dojem. Je to umelec, ktorý od prvého tónu patrí ku patrí kultivovaným virtuózom súčasnosti, ktorí hľadajú v hudbe viac než vonkajší efekt či kaskády rýchlych akordov. Problémom prvej časti jeho koncertu bola pre festival trochu podivne zostavená „salónna“ ponuka z drobných opusov majstrov, navyše transkribovaných – či Milijom Balakirevom, Sergejom Rachmaninovom, alebo Tatianou Nikolajevovou. Záver prvej časti vygradoval Alexander Gindin napríklad klavírnou podobou hudobnej suity Peter a vlk, op. 67 od Sergeja Prokofieva. Darmo bolo dielko prednesené priam obrazne – ako sa na hudobnú rozprávku patrí, s ľahkými prstami v šiestich častiach a s triumfujúcim záverom vo finále, predsa len 18 minútová skladba asociovala poslucháčom skôr atmosféru výchovných koncertov, než festivalový „gala“ program. Pred týmto číslom zazneli drobné odkazy ruských majstrov (v čom bola jednota celej dramaturgie): Čajkovského Dumka c mol, op. 59, skladateľom obdarená ruskými melodicko-rytmickými náznakmi a typickou melanchóliou autora, po nej nasledoval kontrastne ladený Žart od Michaila Ivanoviča Glinku – v úprave Milija Balakireva, dielko salónneho (prídavkového?) charakteru, v ktorom klavirista môže defilovať prstovú vycibrenosť v rýchlo bežiacich pasážach a v pridaných  virtuóznych efektoch. Alexander Gindin efektne vystaval Liadovovu Barkarolu Fis dur, op. 44 – obľúbenú formu klavírneho romantizmu, skladbu v šesť osminovom takte a voľnom tempe, ktorú vygradoval po dynamicko-výrazovej stránke. Hopak z opery Modesta Petroviča Musorgského Soročinský jarmok upravil z opery pre klavír opäť Sergej Rachmaninov. Zaznel v programe prvej časti koncertu kontrastne, rytmicky pregnantne, v 2/4 rytme, pochádzajúc svojimi koreňmi z Ukrajiny a Bieloruska. Populárne vyznievajúcu sériu mini-skladieb vygradoval Let čmeliaka od Nikolaja Rimského-Korsakova z opery Rozprávka o cárovi Saltánovi – opäť v úprave Sergeja Rachmaninova. Nuž, obecenstvo, ktoré ide po línii populárnych, dokonca známych melódií, bolo asi spokojné – ale podľa ohlasu a potlesku, väčšina čakala predsa len niečo iné. Chvíľami som sa cítila ako v šľachtickom salóne ruských kniežat, ktoré si objednali na súkromné soirée známeho klaviristu.

BHS 2015, Alexander Gindin, foto: Alexander Trizuljak

BHS 2015,
Alexander Gindin,
foto: Alexander Trizuljak

Ozajstného festivalového zážitku sme sa od umelca A. Gindina dočkali po prestávke, kedy zaznel program, rovnako s menami autorov ruskej hudby 19. storočia, ale v celistvejšej, programovo ucelenejšej, štruktúrovanejšej podobe. Najprv zahral Gindin výber 12 prelúdií24 prelúdií, op. 11 od Alexandra Skriabina. Tvorba tohto ruského skladateľa sa viaže k neskorému romantizmu až impresionizmu. Dôkazom toho sú aj krehké, hudobno-obrazné, prstovou technikou obdarené prelúdiá. Gindin si vybral tie, ktoré nasledujú za sebou v kontrastných náladách. Z nich sa dala vyčítať nielen absolútna virtuózna pripravenosť interpreta, ale aj jeho vnútorný spev, dynamická amplitúda, jemné vnútorné ponory, akordické oživenia, romantický esprit, vášnivosť ducha, no najmä čistota a priezračnosť prstovej techniky. To všetko Alexander Gindin dokázal v strhujúcom podaní priam farebne pôsobiacich Skriabinových prelúdií. Ich interpretáciou akoby zdvihol poslucháčom pozornosť i obočie nad tým, čo skrýva – ak nepredostiera iba sladký repertoár prvej časti.

Je to veľký umelec – čo dokázal aj v Rachmaninovových Moments Musicaux, op. 16 – diele, napísanom pre vrcholného interpreta, akým bol i sám skladateľ. Nielen kaskády trilkov, arpegií, ale aj brilantných behov (Allegretto, Presto, Maestoso) – vo výrazovej expanzii, nehovoriac o kontemplatívnej zdržanlivosti výrazu a kultúre tónov (v Andantine, Andante cantabile a Adagio sostenuto) boli ozdobou prednesu tejto 6 časťovej Rachmaninovovej skladby, duchovne blízkej Chopinovej poetike a romantickej virtuozite (v Rachmaninovom Maestoso napríklad blízkej i Revolučnej etude F. Chopina). Svoju – v prvej polovici skôr iba naznačenú a dobre ukrývanú interpretačnú veľkosť – klavirista napokon potvrdil ukážkou z klavírneho odkazu Chopina – v jednom z dvoch prídavkov, ktoré si napokon nadšené publikum vytlieskalo po obľúbenom standing ovation.

BHS 2015, Alexander Gindin, foto: Alexander Trizuljak

BHS 2015,
Alexander Gindin,
foto: Alexander Trizuljak

Koniec dobrý, všetko dobré – povedali sme si, keď sme odchádzali z koncertu BHS, ktorý mal byť s iným interpretom. Od polovice koncertu Alexander Gindin totiž presvedčil, že ruské umenie má veľa skvelých klaviristov rôznorodej podoby a umeleckých charakteristík. Škoda len, že dramaturgia prvej polovice večera bola skôr sladko-bôľna a salónne páčivá, ba v jednom prípade náučno-rozprávková, hoci predvedená v umeleckom tvare. Možno umelec a jeho agent iba neodhadli náš festival…

Autor: Terézia Ursínyová

Viac o koncertoch Bratislavských hudobných slávností nájdete na
Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár