Kontratenorista Max Emanuel Cenčić zaspieval v Bratislave

Len pár dní po poslednom koncerte cyklu Veľké slovenské hlasy agentúra KAPOS (v spolupráci so SF) zorganizovala koncert z cyklu Svetové operné hviezdy s uznávaným kontratenoristom Maxom Emanuelom Cenčićom. Umelec mal pôvodne vystúpiť v rámci BHS, no pre jeho ochorenie sa koncert uskutočnil až teraz (6. 12.). Jeho recitál bol už v poradí desiatym podujatím tohto cyklu, ktorý bratislavskému publiku sprostredkúva vrcholné umelecké zážitky z operného spevu.

„Výroba“ kontratenoristov je v posledných rokoch ovplyvnená narastajúcim záujmom o barokovú hudbu, ktorá zrodila aj fenomén belcanta, u nás skôr používaný v súvislosti s talianskou operou prvých troch štvrtín 19. storočia. V skutočnosti najväčší puristi spomedzi operných historikov za posledného majstra belcanta považujú Rossiniho, kým pre laika neveľmi odchodnú tvorbu Belliniho a Donizettiho označujú za romantickú, podstatne expresívnejšiu a za Rossiniho predčasným umeleckým odmlčaním vidia aj nedostatok kvalitných belcantových interpretov.

Baroková opera bola stavaná na umení kastrátov a dnes sa pri jej oživovaní popri umelcoch ako Cecilia Bartoli, Joyce DiDonato alebo Magdalena Kožená jej propagátormi stávajú aj kontratenoristi. Nemožno tiež vylúčiť, že zvýšený záujem o tento druh spevu je chápaný ako atraktívna móda pre čoraz zhyčkanejších a rarity vyhľadávajúcich ľudí.

Cenčić však jednoznačne potvrdil svoje kvality. Má bezpečnú technickú prípravu, ktorá mu umožňuje zvládať dlhé frázy, predpísané či improvizované fioritúry, a zostupné i vzostupné hlasové behy bez problémov, jeho hlas je farebne príťažlivý v stredoch a hĺbkach pekne „obalený“, vo výškach získava na jase a šírke tónu. Tón plynie absolútne voľne, lahodne, azda len farebné hĺbky by potrebovali väčšiu nosnosť, ktorú jeho hlas získava najmä použitím hlavového registra.

Skôr v oboch prídavkoch (balade Orsina a popevku grófa Orlovského) než vo vlastnom programe sa dalo vytušiť, že jeho hlas v rozsahu nahor je predsa trocha limitovaný. V prvej polovici koncertu predviedol Mozartovu koncertnú áriu KV 255, v ktorej ho v nižšej polohe orchester trocha prekrýval, suverénne potom zvládol dve árie z Mozartových raných opier Ascanio in Alba a Mitridate re di Ponto. Po prestávke si rovnako suverénne počínal pri interpretácii dvoch árií Malcolma z Rossiniho Jazernej ženy a v árii Rossiniho Tancreda.

Grécky dirigent George Petrou s elegantným gestom cítil pulz Rossiniho hudby v predohrám k Semiramide a Williamovi Tellovi, pri sprevádzaní sólistu však nie vždy donútil orchester Slovenskej filharmónie rešpektovať predsa len subtílnejší fond speváka.

Počúvať autentický belcantový spev bolo pôžitkom. Spevák má nepochybne bohatý repertoár. Zostáva však záhadou, prečo práve v Bratislave spieval árie, ktoré tak v dobe ich vzniku ako dnes spievali vokalisti, ktorý pred svojím hlasovým odborom nemali pridané slovo „kontra“. Osobne sa domnievam, že tento typ technicky síce perfektného no exkluzívneho spevu pasuje do partov písaných v baroku pre kastrátov. Inak to trocha pôsobí ako prejav samoúčelnej virtuozity.

Autor: Vladimír Blaho

písané z koncert 6. 12. 2014

foto: Milan Krupčík

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.