Kontroverzný režisér Peter Konwitschny je späť – v knihe Michaely Mojžišovej

Kto náhodou videl v operných obchodíkoch niektorého z divadiel mimo Slovenska (čo sme si nevybudovali ani po šestnástich rokoch od otvorenia novej budovy Slovenského národného divadla) publikácie o osobnostiach daných krajín, alebo na stenách interiérov ich originálne fotografie (v SND si vystačia s plagátmi), mohla sa mu vynoriť otázka. Prečo témou čerstvo vydanej knihy je Peter Konwitschny?

Odpoveď v knihe Peter Konwitschny – Bojovník proti mŕtvej opere z pera muzikologičky a opernej kritičky Michaely Mojžišovej nájde čitateľ v epilógu. Z vyznania autorky vyplýva, že pozvanie nekonvenčného, nekompromisného, polemiky i škandály vyvolávajúceho nemeckého režiséra považuje za prvý a ojedinelý prienik moderných, provokujúcich svetových trendov do stagnujúceho slovenského operného prostredia. Hlavnú zásluhu na oslovení Konwitschného pripisuje šťastnému obdobiu Opery Slovenského národného divadla v Bratislave v rokoch 2002 – 2006, teda ére Mariána Chudovského.

Konwitschného prvé bratislavské hosťovanie, keď režijne so svojím tímom pripravil Čajkovského Eugena Onegina (2005), návraty v Pucciniho Madama Butterfly (2007) a Bohéme (2014), ako aj Janáčkovej Věci Makropulos (2015 – jediná špeciálne pre Operu SND pripravená inscenácia, ostatné boli obnoveniami verzií z nemeckých a rakúskych divadiel) a Halévyho Židovke (2017) vníma Michaela Mojžišová ako zásadný impulz v nastavení profesionálnych kritérií, platiacich vo svete. Považuje ho za referenčnú osobnosť európskeho operného divadla.

Prečítajte si tiež:
Michaela Mojžišová predstavila svoju knižnú novinku venovanú javiskovej tvorbe nemeckého operného režiséra Petra Konwitschného (rozhovor s autorkou knihy)

Autorka knihy nemala ambíciu napísať životopis režiséra, ani ísť cestou chronológie jeho významných činov. Zvolila si oveľa náročnejšiu cestu (nielen z hľadiska koncipovania textu, ale aj jeho čítania) zachytávania a pitvania najdominantnejších znakov Konwitschného rukopisu. Už úvodná kapitola, kopírujúca názov knihy, označuje režiséra za „bojovníka proti mŕtvej opere“. Titulok publikácie by mohol vyvolať asi rovnakú polemiku, ako samotná osobnosť jej hlavného hrdinu.

Je nesporné, že Peter Konwitschny rozdeľoval mienku verejnosti. Mal a má svojich verných sympatizantov, radikálnych odporcov, i vrstvu raz väčšmi, inokedy menej tolerantných príjemcov jeho výkladov. Z tohto hľadiska s Michaelou Mojžišovou, ktorá zjavne patrí do prvej z načrtnutých kategórií, nie sme naladení na spoločnej vlne. Aj napriek tomu, že z dvadsiatich deviatich v knihe rozoberaných inscenácií sme časť videli obaja naživo (okrem všetkých bratislavských, v zahraničí aj Verdiho Attilu či Aidu, Janáčkovu Jenůfu, ja navyše Čajovského Pikovú dámu v Grazi, francúzsku verziu Dona Carla vo Viedenskej štátnej opere, či Rihmovo Dobytie Mexika, ako debut na Salzburskom festivale), naše názory sa neraz rozchádzali.

U Michaely Mojžišovej však bádanie v režijnej tvorbe Konwitschného siaha do oveľa širšieho a hlbšieho priestoru. Naživo bola prítomná na dvoch tretinách opisovaných inscenácií, zvyšok analyzovala na základe DVD a štúdia literatúry, prístupnej doma i v zahraničí. Pokiaľ by som vo výbere titulov hľadal režisérove preferencie, uspel by som len čiastočne. Vidno – a autorka zrejme volila reprezentatívny výber – že ho zaujíma tvorba počnúc Mozartom po 20. storočie. Jednoznačne v ňom chýba napríklad predverdiovské obdobie talianskeho belcanta. Teritoriálne pole jeho pôsobnosti je tiež limitované, najviac pracoval v nemecky hovoriacom prostredí.

Ako bojovať proti „mŕtvej“ opere? Nuž, ako potenciálne mŕtvu ju asi považuje práve Konwitschny. Jeho tvrdenie, že „opera má zmysel len vtedy, keď vypovieme čosi zmysluplného o katastrofálnom stave našej civilizácie“ je značne egocentrické, možno frustrujúce, alebo úmyselne provokatívne. Nielen na adresu divákov, ktorí sa voči jeho poňatiam neraz hlasito búrili, ale aj vo vzťahu k skladateľom a libretistom minulosti. Hoci sám pochádza z hudobníckej rodiny a vie dobre čítať partitúry, jeho ego je silnejšie ako rešpekt voči pretrvávajúcim hodnotám. Možno by sa občas mal pozrieť do zrkadielka a spýtať sa ho, či operu tak trocha neumŕtvuje práve on sám.

Nebudem ale do recenzie knihy vnášať nadmieru subjektívnych pocitov. Michaela Mojžišová má kapitoly rozdelené veľmi premyslene a systematicky. Už ich samotné názvy vypovedajú o vlastnostiach, ktoré režisér pretavuje prostredníctvom svojej filozofie, estetiky a svetonázoru do inscenácií. Podľa Mojžišovej osnovy Konwitschny bojuje proti mŕtvej opere, vidí hudbu, je feministom, reflektuje krízu rodiny, nabáda diváka aby na predstaveniach nespal, podlieha utopickým únikom. O tom hovoria jednotlivé kapitoly.

Celkom slušná suma nekonvenčných premís. Autorka nachádza argumenty pre obhajobu režisérových postupov, číta jeho zámery, niekedy aj skryté medzi riadkami. Teda aj v situáciách, keď návštevník – dúfam, že väčšinový – chce vnímať operu ako celok, podľa úmyslov skladateľov a libretistov, a nie je až tak naklonený riešiť tajničky na úkor komplexného speváckeho, hudobného a vizuálneho vnemu. Veľmi často kniha upozorňuje na Konwitschného niekedy až extrémne ľavicové svetonázorové presvedčenie, premietané do koncepcií. Aj za cenu zreteľného posunu predlôh.

V dielach, ktoré u nás neboli nikdy uvedené, sú Mojžišovej podrobné rozbory inscenácií, implementujúcich režisérovu hodnotovú orientáciu zaujímavé, aj keď si ich čitateľ knihy nemal možnosť skonfrontovať s vlastným názorom. Každopádne Konwitschného vstupy do partitúr 20. storočia (z menej známych Egkov Peer Gynt, Dessauov Lanzelot, Schoeckova Penthesilea, Zimmermannovi Vojaci), alebo aj frekventovaných opusov Albana Berga (Wozzeck, Lulu – tú sme nemali možnosť na Slovensku nikdy spoznať) či Leoša Janáčka (Jenůfa, Věc Makropulos), o niečo menej polarizovali mienku, ako napríklad, keď Verdiho Attilu posunul do polohy žánru semiserie. Na druhej strane, sám som bol na Salzburskom festivale 2015 svedkom triumfu Dobytia Mexika od Wolfganga Rihma v Konwitschného nápaditej réžii.

K zásahom do predlôh, škrtom v nich (najnovšia inscenácia Verdiho Sily osudu v Linzi, ktorá sa zrodila po dopísaní knihy, dokonca z diela spravila jednoaktovku a vyhodila niekoľko postáv), vkladaním autorských textov medzi hudbu, teda jedným z opakovaných režisérových znakov, pristupuje autorka knihy s porozumením. Dokladá ich autopsiou s vlastnými názormi, ale aj citáciami zo zahraničných recenzií. Z nich, azda trocha aj na ujmu celistvosti obrazu, siaha len po pozitívnych. Neskrýva však opis reakcií publika, ktoré vo vnímaní Konwitschného bolo a je celkom pochopiteľne značne rozdelené.

Peter Konwitschny je autentický a zároveň kontroverzný v tom, že hoci budí dojem, že rešpektuje skladateľský zápis (aj svojim žiakom údajne zdôrazňoval, aby nevychádzali z libriet), nemá zábrany ho nemilosrdne podriadiť vlastnému vkusu. S nie zanedbateľnou obľubou vynáša do popredia erotické scény (spomeniem z vlastného videnia čo len Aidu a ľúbostný akt medzi Kňažkou, Ramfisom a Radamesom, alebo Pikovú dámu, keď Grófka zomiera pri sexe), čo dokázalo vyhnať priamo z auditória puritánskejších divákov.

Na druhej strane Michaela Mojžišová citlivo vníma napríklad režisérovu tendenciu poukazovať na krízu rodiny. V rámci podkapitol Ranené dcéry (sem zahŕňa poňatia Straussovej Elektry a Salome, čiastočne aj Čajkovského Eugena Onegina, Zimmermannových Vojakov či Dessauovho Lanzelota), Nešťastní synovia (La traviata, Idomeneo, Don Giovanni – do postavy Dona Ottavia preniesol vzťah Mozarta k vlastnému otcovi) a Túžba po pokojnom rodinnom krbe (francúzska verzia Dona Carlosa, Egkov Peer Gynt), upozorňuje na momenty, ktoré divák často nepovažuje za dominantné, alebo ich číta v iných kontextoch.

Veľký priestor v „bojovníkovi proti mŕtvej opere“ (mysliac osobu, nie názov knihy) dostávajú jeho vlastné vyjadrenia. Či už čerpané z bulletinov, rozhovorov, alebo iných prameňov. Tie dopĺňajú Mojžišovej bádania a významne dotvárajú mozaiku o tomto svojráznom umelcovi, plnom šokujúcich, aj keď základné princípy často variovaných nápadov. Napríklad vysvietenie hľadiska. Nemyslím si, že je to len preto, aby diváci nespali, alebo aby sa – jeho slovami – nedojímali nad príbehmi. Ide skôr o jeho originálny talizman, ktorého sa nemieni vzdať. V Opere SND nedávno obnovili jeho inscenáciu Pucciniho Bohémy a vysvietené auditórium od polovice záverečného obrazu mňa (možno iných nie) vyslovene rušilo.

Voči včleňovaným autorským textom, prostredníctvom ktorých jedna z hlavných postáv v mnohých inscenáciách vyslovuje hovorovou rečou režisérove názory na svet, s originálom súvisiace len cez jeho optiku, autorka knihy neprotestuje. Neuvádza ani citácie z recenzií, ktoré s touto Konwitschného prisvojenou licenciou polemizujú. Chtiac-nechtiac môže čitateľ nadobudnúť pocit, že publikácia je trocha nekritickou obhajobou ústrednej postavy „bojovníka“.

Napriek všetkým poznámkam, v ktorých sa do bodky neviem stotožniť s hodnotiacim postojom Michaely Mojžišovej vo vzťahu k osobnosti Petra Konwitschného (opäť je to subjektívne), musím vyjadriť veľký obdiv k mravčej práci, ktorú autorka vložila do knihy. Sú v nej obsiahnuté nielen podstatné prostriedky, s ktorými režisér narába, výstižná charakteristika jeho divadelnej estetiky a filozofie. Mimoriadne dôkladná je analýza zvolených inscenácií podľa náročného kľúča nejsť po tituloch, ale po príznačných vyjadrovacích prostriedkoch.

Čo by podľa môjho názoru analýzy ešte obohatilo, je zmienka o spoluprácach s dirigentmi jeho inscenácií. O konformnosti, prípadne aj škrípaniach vo vzťahoch hudobných naštudovaní s režijnými poňatiami. Opera totiž nie je len o vizuálnej stránke a hereckých profiloch postáv. Bez režisérov opera prežije hoc aj v koncertnom tvare, bez dirigenta, spevákov a hudobníkov bude mŕtvou. Aj bez Konwitschného boja takpovediac s veternými mlynmi.

Otázkou je, s akými adresátmi kniha (vyšla v slovenskej aj v nemeckej verzii) Michaely Mojžišovej počíta. Nie je beletriou pre široký okruh čitateľov, je väčšmi súborom vedeckých štúdií, cielených do odbornej tlače. Je písaná náročným štýlom, prehusteným cudzími slovami a narábajúcim vysoko odbornou terminológiou. V tom sa môžu skrývať limity jej dosahu. Peter Konwitschny vďaka opakovanému hosťovaniu v Opere Slovenského národného divadla (bol vlastne popri jednorazovom pozvaní Mariusza Trelińského jediným z pomerne širokého spektra dajme tomu troch desiatok medzinárodne uznávaných režisérov) je u nás dostatočne známy. A aj opradený chýrom kontroverzného a škandály vyvolávajúceho umelca. Takže to môže byť pridanou hodnotou v ceste Bojovníka s mŕtvou operou za divákmi.

Autor: Pavel Unger

Kniha Michaely Mojžišovej ,,Peter Konwitschny. Bojovník proti mŕtvej opere“
VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2022
Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, Centrum vied o umení, s finančnou podporou SAVOL – Spoločnosti autorov vedeckej a odbornej literatúry a Hudobného fondu.