Tri roky po skvelej inscenácii opery Othmara Schoecka Penthesilea pribudla do repertoáru opery v hornorakúskom Linzi ďalšia produkcia podpísaná Petrom Konwitschným – Sila osudu.
Práve tento Verdiho titul zaznel ako odpoveď na otázku, ktorú bardovi nemeckej opernej réžie položil tunajší intendant Hermann Schneider: Existuje ešte pri tom množstve diel, ktoré počas polstoročnej kariéry inscenoval, nejaké, po ktorom doposiaľ márne túžil? Podľa vyznania v bulletinovom rozhovore, o Sile osudu sníval Konwitschny odvtedy, čo v roku 1985 videl v Mníchove naštudovanie režiséra Götza Friedricha a dirigenta Giuseppeho Sinopoliho.
Jeho dávny sen sa v Linzi vyplnil inscenáciou, ktorá je kontroverzná rozsiahlou hudobno-dramaturgickou úpravou, no tam sa jej radikálnosť začína i končí. Ďalej je to poctivé, ideovo výpovedné, remeselne zvládnuté divadlo s plastickým hudobným naštudovaním a výbornými speváckymi výkonmi.
Verdiho v poradí dvadsiata prvá opera (v zozname sa nachádza medzi Maškarným bálom a Donom Carlosom) sa odohráva v Španielsku a Taliansku polovice 18. storočia. Má štyri dejstvá, trvá asi dve aj trištvrte hodiny a končí introvertným pianissimom orchestra, v ktorom doznieva posledný výdych Leonory di Vargas. Nešťastná šľachtičná umiera fyzicky i psychicky vysilená pustovníckym životom, ku ktorému sa sama odsúdila po tom, čo jej otca, Markíza Calatravu, nešťastnou náhodou zastrelil jej milenec Alvaro. Markíz, ktorý odmietol požehnať zväzok dcéry s mužom s „nečistou“ krvou Inkov, ich totiž pristihol pri pokuse o útek. Leonorin brat, Don Carlo, sa zaprisahá pomstiť otcovu smrť.
Alvaro a Carlo, obaja s falošnou identitou, sa v treťom dejstve zídu na vojnovom poli. Alvaro zachráni Carlovi život a stávajú sa z nich verní priatelia, no len do chvíle, kým Carlo neodhalí pravú totožnosť ťažko zraneného Alvara. Obetavo sa o neho stará, aby ho potom mohol vyzvať na súboj a zabiť. Zranený je však Carlo. V domnienke, že jeho protivník umrel, sa Alvaro odchádza kajať do kláštora.
V štvrtom dejstve, odohrávajúcom sa o sedem rokov neskôr, Carlo ešte stále blúdi svetom a túži naplniť svoju pomstu. Opäť sa stretáva s Alvarom, teraz rehoľníkom Rafaelom, a nasleduje ďalší súboj. Náhoda, ktorá v deji tejto opery zaúradovala už niekoľkokrát, ich zavedie pred Leonorinu pustovňu. Alvaro smrteľne zraní Carla a v pustovníkovi spoznáva zúboženú Leonoru. Najprv preklína osud, no potom, popchnutý k pokore Pátrom Guardianom, pri umierajúcej Leonore prijíma Božie rozhodnutie.
Prečítajte si tiež:
• K prvému uvedeniu Verdiho opery Sila osudu v SND
• Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)
• Varšavská Sila osudu očami Mariusza Trelińského a Borisa Kudličku
• Slasti a nemenej strasti V+W sa Slovensku – Verdi a Wagner v knihe Ladislava Čavojského
Operný opus prepája nádhernú, opojnú hudbu s libretom, ktoré trpí neodškriepiteľnými slabinami. Málo pravdepodobný sujet, priveľa „osudových náhod“, aj časová rozťahanosť deja patria k dôvodom, pre ktoré si Sila osudu nezískala takú javiskovú popularitu ako iné maestrove zrelé opery. No ako tvrdí Peter Konwitschny, „otázka, či sú dejové udalosti osudom alebo náhodou, sa v samotnej opere nerieši, takže by bolo hlúpe ju urobiť hlavnou myšlienkou inscenácie. (…) V tejto opere je realistické zabalené do absurdného a naopak. Nie je možné ich od seba oddeliť, pretože v opere – rovnako ako v skutočnom živote – tvoria jednotu.“
Prepájanie drámy a absurdity/grotesky, ktoré patrí k typickým znakom Konwitschného rukopisu, našlo teda uplatnenie aj v Sile osudu. V tomto prípade sa tragická výrazová rovina koncentrovala v trojici ústredných postáv a ich vzťahov, zatiaľ čo nositeľom grotesky sa stalo zborové teleso. To zároveň fungovalo ako tlmočník pacifistickej idey režijnej koncepcie. Na javisko sa síce okrem dvoch kordov, jedného noža a hyperbolizovanej guľky z pištole, ktorá v komickej slow motion akcii trafí Leonorinho otca, nedostanú žiadne zbrane, napriek tomu je táto inscenácia predovšetkým o nezmyselnosti vojny. Zboristi na čele s cigánkou Preziosillou o tom spievajú na plné forte – aj keď práve ich režisér pripravil o značnú časť partu.
Prečítajte si tiež:
• Michaela Mojžišová predstavila svoju knižnú novinku venovanú javiskovej tvorbe nemeckého operného režiséra Petra Konwitschného
• Kontroverzný režisér Peter Konwitschny je späť – v knihe Michaely Mojžišovej
Konwitschného dynamicky plynúca úprava trvá asi sto minút (predstavenie sa hrá bez pauzy) a za obeť jej padlo nemálo hudobných čísiel. Napríklad prvý obraz druhého dejstva, kde Leonora prezlečená za osliara spoznáva v neznámom študentovi svojho pomstou posadnutého brata Carla, či jedno z duet Alvara a Carla, čím sa tvorcovia vyhli zmene miesta deja zo Španielska do Talianska. Druhý veľký duet, ktorý je v origináli umiestnený v treťom dejstve, sa odohral v blízkosti Leonorinej pustovne a štvrté dejstvo následne pokračovalo Leonorinou áriou Pace, pace, mio Dio. Konwitschny navyše úplne škrtol postavu mnícha Melitoneho („moralizuje nezmysly“) a – ako som sa zmienila vyššie – aj väčšinu masových scén.
Z troch veľkých zborov, ktoré sú súčasťou Verdiho opery, prevzal režisér iba pár vetné „refrény“ a vplietol ich ako symboly vojny do príbehu o Leonore, Alvarovi a Carlovi. Prvý refrén, ktorý pochádza z tretieho dejstva a Konwitschny ho vložil pred druhý obraz druhého dejstva, mal motto „Nech žije šialenstvo!“ Druhý refrén nasledoval po Preziosillinom výkriku (v nemčine): „Vojna je krásna!“ a jej árii, išlo o časť zboru zo škrtnutého prvého obrazu druhého dejstva. V treťom refréne pochádzajúcom zo slávneho Rataplanu sa spieva: „Víťazstvom si vojaci podrobia všetky srdcia.“ Jednoducho čistý militarizmus, tvrdí Konwitschny.
Členov zboru odlíšil od sólistov otrhanými kostýmami, mŕtvolným maskovaním, grotesknou mimikou aj „zombie“ choreografiou. Počnúc riadením osudovej vražednej guľky, ktorá ako svietiaca loptička pomaly „letela“ vzduchom pomocou dlhej paličky v rukách jednej zo zboristiek, stali sa poslami nepriaznivého osudu.
No nielen svoj obľúbený balans medzi komikou a tragikou uplatnil Konwitschny v tejto inscenácii, miesto v nej našli aj iné režisérove „leitmotívy“. Leonora di Vargas je ďalšou z množiny nešťastných, trpiacich žien, s ktorými má tento presvedčený feminista súcit. Najprv ako nesvojprávna bábika v ružovom velúrovom pyžame a papučkách s bambuľkou podlieha autoritatívnemu otcovi, ktorý jej z rasisticko-stavovských motívov nedovolí zväzok s milovaným mužom, potom je mníchmi na čele s Pátrom Guardianom nasilu natiahnutá do rúcha kajúcnice, a v závere neumiera od vysilenia, ale s bratovým nožom v chrbte.
No ani Alvaro sa k nej nespráva priam empaticky. K úteku ju tvrdo manipuluje, až sa pred ním ukryje za dverami, a keď kľačiac pri jeho nohách prosí, aby sa ešte mohla rozlúčiť s otcom, milencova odvrátená tvár je ako z kameňa. Napokon mu podlieha a vracia sa v oblečení ako vystrihnutom z ankety „po čom muži túžia“ – na sebe má červené čipkované šaty a v rukách nesie archetypálny divadelný symbol ženskosti, červené lodičky.
Rovnako ako v iných Konwitschného inscenáciách, aj tu sú diváci v treťom (vojnovom) dejstve vtiahnutí do deja. Tentoraz sa v hľadisku nerozsvieti obligátne svetlo (hoci aj k tomu v závere dôjde), ale ho zaleje bojová zvukovo-svetelná vlna. Trúbky situované na balkóne režú uši, dunia vybuchujúce granáty, bodové svetlomety križujú sálu a vydesení zdravotníci v zakrvavených zásterách spievajú smerom k obecenstvu.
Tretie dejstvo zase otvára mizanscéna, ktorá pripomenie podobné výjavy z Konwitschného inscenácií Janáčkovej Její pastorkyne (Graz, 2014), keď z jamy na javisko vyvolal huslistku interpretujúcu sólový part v monológu Jenůfy, či Dessauovho Lanzelota (Erfurt/Weimar, 2019), keď bojom unavený titulný hrdina našiel chvíľu pokoja v lyrickom dialógu s violončelistom. V Sile osudu spieva nešťastný Alvaro áriu La vita e inferno all´infelice opretý o múr nemennej, sťaby väzenie uzavretej scény a pri ňom sedí akýsi bezdomovec (klarinetista Herbert Hackl). Alvarovu spoveď nielen empaticky počúva, ale mu aj odpovedá prekrásnym inštrumentálnym sólom, ktoré je súčasťou tohto čísla.
Režisérovi slúži ku cti, že napriek kontroverznej hudobno-dramaturgickej úprave, meniacej Verdiho partitúru na v podstate nové dielo, nepoprel prioritu vokálneho umenia, bez ktorého aj najoriginálnejšia operná inscenácia stráca zmysel. Všetky árie spievajú sólisti bez toho, aby boli oni i diváci rozptyľovaní predimenzovanými scénickými akciami, tieto miesta zároveň prinášajú do dynamickej inscenácie potrebný temporytmický kontrast. Nejde však o rampové spievanie, ale o hlboko prežitú, zvnútornenú, patetických gest zbavenú interpretáciu.
Na tom, že práve tieto miesta dali lineckej inscenácii pravý verdiovský lesk, malo zásluhu výborné, s výnimkou Alvara výhradne domáce, spevácke obsadenie. Erica Eloff spievala Leonoru prierazným, pevným sopránom, ktorý je síce o čosi rovnejší než by si žiadal ideálny verdiovský štýl, no vo výškach mu dokázala dať svietivosť i mäkkosť a v piánach ho naplniť vrúcnosťou. Juhokórejský barytonista Adam Kim ako jej brat Carlo disponuje nie príliš objemným, no koncentrovaným, vo všetkých polohách vláčne sa lejúcim materiálom, vďaka čomu bolo jeho poňatie priam vzorovo „talianske“.
Príjemným mäkkým basom oslovil aj predstaviteľ Pátra Guardiana, Michael Wagner, temperamentnou Preziosillou v kostýme divokej rockerky bola Manuela Leonhartsberger. Obsadeniu na mnou navštívenej repríze spevácky dominoval hosťujúci Juhokórejčan Sung-Kyu Park ako Don Alvaro, ktorého príťažlivý spinto tenor pomerne tmavej farby korunovala pevná, kovovo lesklá vysoká poloha. Vokálnym vrcholom predstavenia sa stala vyššie zmienená Alvarova ária La vita e inferno all´infelice – dynamicky bohatá, hlboko precítená, zmäkčená neafektovanou „slzou v hlase“.
O vysoké hudobné kvality večera sa veľkou mierou zaslúžil aj mladý taliansky dirigent Claudio Novati, stojaci na čele Bruckner Orchester Linz. Orchestrálna jama lineckej opery je pomerne vysoko vyzdvihnutá, čo si vyžaduje značnú mieru empatie k interpretom na javisku. Tá Novatimu určite nechýba – je typom dirigenta, ktorý so spevákmi priam dýcha. No zároveň nerezignoval ani na melodickú krásu, inštrumentálnu farebnosť a náladové bohatstvo orchestrálneho partu, dávajúc im naplno vyniknúť v kulminačných momentoch operných scén. Pomer vokálnej a orchestrálnej zložky bol vďaka tomu dokonale vyvážený, ani jedna z nich sa nedostala do diskriminovanej pozície.
Napriek všetkým výhradám voči heretickej hudobno-dramaturgickej úprave sa lineckej Sile osudu nedá uprieť silná, katarzná pointa. Konwitschny na úplný záver „svojej“ verzie premiestnil veľký ansámbel so zborom Padre Eterno Signor pietà di noi, ktorý sa v origináli nachádza v druhom dejstve opery. V ňom sa na javisku spojili všetci účinkujúci – sólisti i zboristi, predstavitelia preživších i mŕtvych hrdinov, veľkých i malých postáv. Vystúpili zo svojich rol, zotreli si líčidlá, zanechali groteskné úškľabky a do tlmene osvetleného hľadiska adresovali nádhernú, prostú modlitbu za pokoj a mier – do hudby pretavenú prosbu, ktorú dnes zrejme ani najväčší cynik neobviní z prázdneho pátosu či emocionálneho klišé.
Autor: Michaela Mojžišová
písané z reprízy 25. 3. 2023
Giuseppe Verdi: Sila osudu
Landestheater Linz, premiéra 21. 1. 2023
Hudobné naštudovanie: Enrico Calesso
Dirigent reprízy 25. marca: Claudio Novati
Scéna a réžia: Peter Konwitschny
Zbormajsterka: Elena Perini
Kostýmy: Anna Beck, Karin Waltenberger
Obsadenie reprízy 25. 3. 2023
Leonora di Vargas: Erica Eloff
Don Carlo di Vargas: Adam Kim
Don Alvaro: Sung-Kyu Park
Markíz Calatrava: Michael Wagner
Páter Guardiano: Dominik Nekel
Preziosilla: Manuela Leonhartsberger
Curra: Vaida Raginskytė
Vojenský felčiar: Tomaz Kovacic
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.